kontroverza

Celý môj doterajší život skončil v troskách. V ušiach mi stále zvonili zvuky našej hádky a jediné, čo som chcela, bolo byť konečne preč. Ďaleko od tohto chaosu, od môjho panického ataku, od respiračných problémov a myšlienok na to, kto sa teraz odsťahuje. Vedela som celkom presne, kam mám ísť. Obula som si sivé Skechersy, navliekla sa do úboru, v ktorom vyzerám ako obria malina, ale udrží moje prsia aj faldy na správnom mieste, tak čo, a vybehla som z bytu, v ktorom už som nemala čo robiť.

Pred mnohými rokmi som chodievala z kancelárie v podpätkoch cez celé mesto pešo, keď som za niečo potrebovala samú seba potrestať. Aby som si pamätala, že to nemám urobiť znova. A keď som potom čistila lodičky od krvi a prelepovala zničené nohy, smiala som sama na sebe, ako sa nedokážem z chýb poučiť inak, než ničením svojim nôh, ktoré ma do tejto situácie, zjavne, priviedli.

Keď veľmi chcem, alebo keď sa veľmi hnevám, alebo keď od niekoho utekám, dokážem bežať naozaj rýchlo. Nikto by si netipol, ako veľmi rýchlo. Nepodarí sa to úplne zakaždým, ale čím je úzkosť vyššia, tým rýchlejšie dokážem bežať. Zastala som spotená, vyčerpaná a ani o trochu pokojnejšia pred Tomovým domom a zaklopala. Z nosa mi kvapkal pot na telefón, ktorý som mala v žliabku medzi prsiami zaseknutý v športovej podprsenke, aby mi nevypadol. Youtube mi práve do ružových sluchátok prehrával Firework, keď sa dvere otvorili a zmätený Tomáš sa na mňa neveriacky díval.
,,Hello there,“ povedala som zadýchaná, zložila si sluchátka, vtisla mu bozk a prešla okolo neho do obývačky. Zložila som sa na zemi pri klavíri a zhlboka dýchala. Celé moje telo sa lesklo, hrudník sa zdvíhal ako po nezabudnuteľnom sexe a v mojom mozgu bolo priveľa kyslíka.
,,Čo tu, preboha, robíš?“ zatvoril dvere a čupol si ku mne. Prstom zotrel kaluž potu na mojom predlaktí a neveriacky krútil hlavou.
,,Som si šla zabehať,“ mávla som rukou a stále sa snažila polapiť dych.
Tom vystrel ruku a vybral prepotený telefón z mojej podprsenky. Vstal, prešiel s ním ku kuchynskej linke a odtrhol papierový štvorec z veľkého kotúča utierok. Osušil ho, otvoril a prescrolloval sa k bežeckej aplikácii.
,,1:45?! Dobehla si z Bratislavy za 1:45?!“ vyzeral, že je v rovnakej panike ako ja. Konečne v tom nie som sama. ,,Veď to je viac ako polmaratón! Whats happened?“ milujem, keď muži venujú pozornosť tým dôležitým detailom.
,,Ja som sa…“ ani som to nestihla dopovedať a z poschodia schádzala žena s košom na prádlo. Blond štyridsiatka v joga pants a športovej podprsenke. Tomova mladšia dcéra už roky žiadala o sluhov, nemala som ani tušenia, že ju počúvol. ,,Ježiš, ja som nevedela, že tu nie sme sami,“ zasmiala som sa nervózne. ,,Ty si tú slúžku predsalen nahiroval?“ Blondína zostala šokovane stáť dva schody odo mňa.
,,We need to talk,“ ťahal ma za rameno do spálne, ospravedlňujúc sa žene na schodoch pohľadom za vzniknutú situáciu.
,,Kto je to?“ rozhodila som rukami a ofŕkala potom dve steny, Toma a posteľnú bielizeň, ktorú som na jeho posteli v živote nevidela.
,,To je Sylvia,“ vzdychol.
,,Kto je kurva Sylvia?“ myslím, že som bola hlučnejšia, ako by sa patrilo.
Tom mlčal. Len sa na mňa previnilo pozeral a bol úplne ticho. Akoby čakal, kedy mi to dôjde bez toho, aby to musel povedať nahlas. ,,Ooooh,“ zhlboka som sa nadýchla a moje zreničky sa roztiahli ako po heroínovom víkende. ,,Ako dlho to… ako dlho?“ zvraštila som obočie. Čo nikdy nerobím, lebo vrásky sú niečo, čo by mi kompletne zničilo život a botox je zas niečo, čo by mi kompletne zničilo tvár, takže sa nemračím.
,,Asi rok,“ odkašľal si.
,,Rok?!“ žena s košom na prádlo musela počuť úplne všetko, ani sme nemuseli odchádzať do vedľajšej miestnosti. Zhlboka som sa nadýchla, urobila pár krokov vzad a len sa na neho chvíľu dívala z väčšej perspektívy. Vyšla som zo spálne, vzala si z kuchynskej linky osušený telefón a cudzia žena v obývačke nechápala, čo sa okolo nej deje.
,,Ja som Sylvia. S ypsilonom,“ podávala mi ruku. S výraznom disgusted Barbie z populárneho memečka, som sa pozrela na Toma, ktorý vo dverách spálne bojoval s trápnom: ,,What in the actual fuck?!“ pokrútila som hlavou a vybehla z vchodových dverí. Na konci príjazdovej cesty do ulice som si uvedomila, že nie som ShaKarri Richardson, posadila som sa zmordovaná na trávnik nejakého domu a zavolala si taxík.

Tom sa vrátil naspäť do reality, prešiel k botníku a hystericky začal hľadať tenisky.
,,Kto to bol? A kam ideš?“ spýtala sa do jeho života zjavne nezasvätená Sylvia.
,,Kamoška… hneď som naspäť, musím jej čosi vysvetliť,“ vidieť rozdiel medzi tým, čo je v tejto situácii správne a čo nie, je príliš náročné pre všetkých zúčastnených.
,,A na to potrebuješ bežecké topánky?“
,,She is really fast,“ rozhodil rukami a vybehol z domu. Nestihol sa ani zohriať a našiel ma sediac na trávniku starého Maďara, ktorý na mňa zjavne pustil závlahu. Aké pasívno agresívne. Ale vzhľadom na počasie a mieru upotenosti mi to vlastne vôbec nevadilo.
,,Myslel som, že už budeš vo Vrakuni,“ sadol si ku mne a podoprel lakte kolenami.

Spotená a nervózna som prudko otvorila oči a pozrela do tmy. Vonku ešte nezačalo ani svitať, Tom spokojne chrápal na svojej strane postele. ,,Čo bol toto za kokotský sen,“ zašomrala som sama pre seba a vyšla zo spálne napiť sa vody. Pred viac ako rokom som prestala fajčiť, ale ako každý závislák, vedela som, že to nie je navždy. A od momentu, ako som prestala, som so sebou nosila neotvorenú krabičku cigariet v kabelke. Pre istotu. Keby náhodou.

Otvorila som ju a vyšla na dvor. Sadla som si do kresla z umelého ratanu a snažila sa upokojiť svoj neurosystém. Tom vyšiel po pár minútach rozospatý za mnou.
,,Wau, to som ešte nevidel, whats happened?“ sadol si vedľa mňa. Zahasila som cigaretu a dívala sa do diaľky. ,,Nič, len zlé sny, bež dospať noc,“ pohladkala som ho po stehne.
,,Aké sny?“
,,Také… napiču,“ postavila som sa a prešla dnu. Musela som si ísť umyť zuby a ruky, ten tabakový smrad sa do tohto domu strašne nehodil.
,,Hey, dude, come on,“ smial sa, ako všetci muži, keď sú ženy nervózne zo snov, v ktorých robili čosi trestuhodné.
Rozpovedala som mu teda príbeh o Sylvii a on vyzeral, že má jedno z najlepších rán vo svojom živote. Len čo mi to dvíhalo tlak.
,,Hodina štyridsať päť? To je naozaj pôsobivé!“ prikývol.
,,To nie je tá dôležitá informácia, Tomáš!“ ofŕkala som ho zubnou pastou pri horlivej gestikulácii.
,,Si strašne zlatá, keď si taká nasraná pre niečo, čo sa stalo len v tvojej hlave,“ pohladkal ma po vlasoch a vtisol mi jednu zubnopastovú pusu.
,,Nemala by som byť taká nasraná,“ povedala som potichu viac menej sama pre seba.
,,A prečo teda si? Lebo som ti rok nepovedal, že mám frajerku?“ hodil mi čistý uterák a šiel nám obom urobiť kávu.
,,No to je tiež trestuhodné, si môj najlepší kamarát, to by sa ma dotklo,“ utierala som si tvár a kráčala za ním.
,,A čo je ešte trestuhodné?“ zasmial sa a plnil pohár ľadom bez toho, aby som ho o to musela žiadať.
,,Nemáš čo mať frajerky,“ rozhodila som rukami. ,,I said what I said,“ sadla som si trucovito na operadlo gauča.
,,Tak to je potom dobre, že žiadne nemám,“ náramne sa bavil.
,,Minulý týždeň do mňa jebala moja terapeutka, že sa tu mám popriznávať, že som do teba zamilovaná, which I’m fuckin‘ not!“
,,Dobre, šak z čohosi takého by som ťa ani neobviňoval,“ uškŕňal sa.
,,A som jej tam 45 minút vysvetľovala, jak to celé vlastne je a že si môj najlepší kamoš a dnes keby ma videla, hneď odporučí revíziu pocitov,“ mykla som ramenom a znova ma vlastne dojalo, že Tom je jediný človek, s ktorým sa rozprávam o svojich pocitoch, aj keď sa týkajú jeho. A keby ste sa pýtali, prečo to robím, tak neviem, deje sa to samo. Nemôžem si pomôcť. Možno práve preto, že je to naozaj môj najlepší priateľ. To, že spolu občas spíme, predsa status tohto vzťahu nemení.
,,Ako by si reagovala, keby to bolo naozaj? Lebo nemyslím, že tak, ako v tom sne,“ zasmial sa a podal mi šálku s ľadovou kávou.
,,By som len odišla a nevracala sa. V takej situácii nemáš čo urobiť,“ pokrčila som plecia.
,,Šak bojuj, né?“ imitoval hviezdu najhlúpejšej reality show a mne moje frapuccino prskalo nosom.
,,Piči,“ smrkala som do vreckovky zvyšky kávy a smiala sa. ,,Bojovať sa dá, len ak je to naopak. Môžeš bojovať s ľuďmi, ktorí tu boli pred tebou. Nie s tými, ktorí prišli po tebe.“
,,Čo to znamená?“ zamračil sa.
,,Keby si bol ženatý a mali by sme avantúru, je o čo bojovať. Lebo si sa oženil skôr, ako si vedel, že existujem a aká som nedozerne popiči! Ale ty si si niekoho našiel už s vedomím, že existujem a že zjavne zas až tak popiči nie som. Čiže si veľmi presne vedel, o čo prichádzaš a bolo ti to jedno. O čo mám bojovať? A s kým? So ženou, ktorá netuší, že existujem alebo s mužom, ktorý si ju vybral skôr ako mňa?“ postavila som sa.
,,Panebože, je päť hodín ráno a ja už som prehral súdny spor v kauze, v ktorej som hlavná postava bez toho, aby som o tom vedel,“ vzdychol, dopil šálku a postavil sa predo mňa. Pohladkal ma palcom po tvári, pobozkal a povedal: ,,Poďme ešte spať.“ Nečakal na odpoveď, len ma chytil za ruku, odtiahol do spálne a keď si za mňa ľahol, objal ma tak silno, ako vždy, keď zaspávam v jeho posteli.
,,Tome?“ zašomrala som do vankúša.
,,Uhm?“
,,A keď si nájdeš frajerku, môžeme spolu takto buvať ešte? Bez jebačky?“
,,Nemyslím si.“
,,Tak potom si nehľadaj frajerku, dobre?“
,,Dobre,“ pobozkal ma do vlasov.
,,Love you,“ zašepkala som.
,,I know,“ zašepkal tiež.

Viečka mi začali oťažievať, dych sa spomalil a ja som sa znova ponárala do sna, keď som ho počula odfrknúť: ,,1:45… neuveriteľné.“