Mám v moci tvoje noci.
Tak čo, aký je to pocit,
že tam, kam sa bojíš vkročiť,
mám všetky právomoci?
Dívam sa z okienka do tmy,
poznačená žúrmi a rokmi,
obklopená idiotmi,
znavená mentálnymi hrotmi.
Sadneš si do uličky
vedľa starej známej huličky?
Rozdýchaj to, pomaličky,
leto vraj nerobia ani dve lastovičky.
Máme pred sebou dlhú cestu.
Nevyhneme sa tomu gestu,
sľúbili sme to tomuto mestu
pocitov psychotických paletu pestrú.
Je toho veľa, čo mi povedať chceš.
Tak ťa teda počúvam, taká ja som, šak vieš…
Toto bol spektakulárne nečakaný clash,
let číslo 124, New York – Budapešť.
If it’s not Boeing, I’m not going,
s tou vetou si ťa navždy onomato-pojím,
je to dávno, to si bol ešte mojim
a ja som ti rozprávala, čoho všetkého sa bojím.
Budeme tu sedieť dvanásť hodín.
To je asi tak trilióndvesto stotín,
už teraz nám chýba nikotín a morfín,
a láska je stále náš obľúbený toxín.
Osud má s nami vlastné plány,
nemôžeme tvrdiť, že nám bráni,
sme jeho obľúbení kumpáni…
Smutné Princezné & Prízemní Kapitáni.
Celá debata | RSS tejto debaty