kontroverza

Som s vami už 20 rokov. A je šokujúce to v mojom veku povedať. Začala som blogovať v roku 2004. Nebolo nás vtedy veľa, spomínam si asi na 15 ľudí, ktorí v tom čase tvorili obsah na slovenskom internete a boli rozlezení po tých pár portáloch, ktoré im túto možnosť dávali. Ľudia kedysi písali aj príbehy a mnohí, dokonca, aj veľmi dobré. Niektorí aj lepšie ako ja. Tých som mala najradšej. Ale potom kamsi zmizli a asi začali žiť svoje reálne životy bez potreby emočného výgrcu do wordpressovej šablóny.

Mala som veľa blogov za ten čas. Asi šesť. Možno som na nejaké zabudla, ale na tých šesť si spomínam. Začínala som na estrankach, potom som prešla na blogspot, SME, blog.sk, Kyberiu a rôzne iné, bohom aj internetom zabudnuté weby. Po každom rozchode s niekým, kto pre mňa v tej dobe znamenal celý svet, som sa zbalila a zmizla niekam na inú platformu, pod iným menom. Nie však s inou rétorikou, preto mi dnes robí radosť, že sú ľudia, ktorí ma naozaj čítajú od prvopočiatku mojich pamfletov. A vždy, keď kamsi zmiznem, ma zas nájdu.

Pôvodne som sem prišla, lebo som chcela konzervatívcov trochu poburovať poviedkami plnými sexu, vulgarizmov a ultraliberálnych názorov, za ktoré by ma vyjebanec Soros už mohol začať platiť. A potom som tu zostala, lebo som bola lenivá kamsi odchádzať. Je to 20 rokov, čo je blogosféra moja debna s pieskom, do ktorej strkám hlavu. Dík, že to furt čítate. O deviatej ráno v pracovné dni s kávou v ruke, keď sa vám ešte nechce začať robiť na sny vašich zamestnávateľov.

Ale vlastne nie o tom som chcela. Chcela som o tom, že kedysi tu boli ľudia, ktorí písali naozaj dobre, naozaj zábavne a naozaj deep. Spomínate si na nich?

Na Pokecológa, ktorého sexuálne fabulácie a absurdné príbehy bavili internetové podsvätie pekných pár rokov? Poko začal v roku 2007, v zlatej ére Pokecu a kuref, ktoré sa rady nechali pozvať na hocičo, za čo mohli následne zaplatiť fajkou. Písal zábavne a pútavo, ale s pribúdajúcimi ženskými nickmi, ktoré na Pokeci obhospodarujú muži, to asi vzdal.

S veľkou láskou som si chodila aj po maskulínne denníkové zápisky Grgu Pitiča, bratislavského mámvpičistu, ktorý nás roky kŕmil na blogspote pikoškami zo svojho života vo veľmi oprsklej a živočíšnej rétorike. Nebolo to super, keď boli ľudia v blogoch prirodzene vulgárni a netvárili sa ako poslední spravodliví? Bolo.

Žien som nikdy veľa nečítala, lebo boli nudné a presladené, ale Plantagenetka si získala moju pozornosť aj srdce. Roky písala pod vlastným menom a vlastnou fotkou a mne to aj dnes príde neuveriteľne odvážne. Ak hľadáte ženské poryvy duše a psychadelické príbehy, ktoré sa naozaj stali, Nicole je dobrá voľba.

Ak máte v merku ľudí, ktorí píšu príbehy a robia to naozaj dobre, neostýchajte sa linknúť ich do komentára. Mám chuť znova prepadnúť nejakému tvorcovi, ktorí vie vystavať príbeh lepšie ako ja.