kontroverza

Nenarodila som sa pod šťastnou hviezdou. Prišla som na svet neskôr, ako som mala, pretože sa mi sem nechcelo. Obesila som sa na pupočník a dúfala, že nebudem musieť zažívať príbehy, ktoré som si neuvážene predpísala. Čosi podobné sa dá povedať aj o Sáre. Keď prišla na svet, jej mama sa nedopatrením dostala na psychiatriu a dnes už som si takmer istá, že to bolo vďaka jej otcovi. Nie je to ideálny štart do života. Ľudia, ktorí sa nenarodili pod šťastnou hviezdou, sa na ulici dokážu spoznať aj v miliónovom dave. Je to ako šarlátové písmeno vypálené na čele. Vidno to na očiach, aj na smutných úsmevoch. Lebo aj úsmev vie byť smutný, keby ste náhodou nevedeli. A hocijako sa vaši rodičia môžu snažiť zabezpečiť vám to najpohodlnejšie a najjednoduchšie detstvo, v ktorom vám zdanlivo nič nechýba, nenarodiť sa pod šťastnou hviezdou dáva človeku zabrať.

Liam stál v kuchyni a varil. Bol Štedrý deň a on práve solil ryby, keď som si sadla na barovú stoličku oproti nemu a potichu sa mu pozerala na prsty. Mal veľmi pekné ruky. Také vznešené. Ako elf. Alebo gynekológ. Do pozadia hral nejaký vianočný atmosferický mix s veľkým krbom na obrazovke, obrovský stromček v obývačke bol ozdobený a na sporáku sa pomaly varila škorica vo vode. Iba kvôli vôni. Lebo Vianoce, ktovie prečo, voňajú ako škorica. Liam sa pozeral striedavo na mňa a na filety lososa, ktoré obaľoval do akejsi bylinkovej krusty.
,,Máš rada Vianoce?“ vytrhol ma z daydreamingu.
,,Neviem,“ povedala som úprimne. Nemám na túto otázku odpoveď. Nemám žiadnu dobrú ani zlú spomienku na Vianoce. Trávila som ich rovnako, ako mnoho iných detí, pri šaláte a darčekoch s rodinou, ktorá fungovala tak nejak normálne. ,,A ty? Máš rád Vianoce?“
,,Vlastne hej,“ zamyslel sa. ,,Keď som bol malý, celý deň som nejedol a čakal na zlaté prasiatko. Díval som sa z okna, či náhodou nepôjde okolo,“ usmial sa pri spomienke.
,,To je roztomilé,“ usmiala som sa tiež. ,,Ja som o zlatom prasiatku počula prvýkrát z reklamy na Kofolu, nevedela som, že je to tradícia. Na raňajky sme vždy mávali chleba vo vajíčku a kakao. A otec klobásu, lebo je militantný ateista.“
,,To znie dobre,“ zasmial sa.
,,Je mi čudné, že vianočnú večeru nerobím ja, je to asi prvýkrát v mojom živote,“ nervózne som sa zavrtela na stoličke.
,,Vadí ti to?“
,,Nie, len neviem, čo s rukami,“ zaklopkala som nechtami na linku a dívala sa po okolí, či by som nemohla ešte čosi dodekorovať, ale už bolo všetko hotové.
,,Tebe ešte nikto nevaril?“
,,Oliver varil často, ale nie na Vianoce. Bol vlastne jediný, kto mi kedy varil. A varil veľmi dobre,“ zaspomínala som si na svojho posledného partnera. Nehovorila som o ňom často, v nových vzťahoch je to vždy ošemetná téma. Hoci môj vzťah s Liamom bol skôr taký… staro-nový. Kedysi sme spolu chodili, potom sme sa rozišli, roky sme sa nevideli, on sa v medzičase oženil aj rozviedol, a keď sme sa omylom znova stretli, akosi sme nadviazali tam, kde sme pred tými veľa rokmi skončili. Je ľahké ľúbiť niekoho, koho ste už raz ľúbili. Lebo viete ako.
,,Chýba ti niekedy?“ spýtal sa priamo a keď som sa mu zadívala do očí, videla som v nich presne toho Liama spred mnohých rokov. Priameho, úsečného, brutálneho.
,,To je čudná otázka a ja na Vianoce nebudem odpovedať na čudné otázky.“
,,Takže áno,“ uškrnul sa.
,,Idem upratať Sárinu izbu,“ postavila som sa, prišla k nemu a pobozkala ho na líce.

Izby malých dievčatiek sú super. Všetky dospelé ženy, ktoré ešte celkom nestratili dušu, by chceli mať také izby. Prečo vlastne dospelí nemajú svoje izby? Akosi sa v procese dospievania stane, že máte všetko zdieľané a izby vo vašom dome sa delia na tie spoločné a na tie pracovné. Podľa mňa to nie je správne. Aj dospelí by mali mať svoje izby. Moja by bola ružová s veľkým mäkkým bielym kobercom, bielymi knižnicami, bielou posteľou a ružovým pohodlným gaučom otočeným oproti oknu, nie oproti telke. A za tým oknom by mohlo byť, napríklad, jazero. Alebo oceán. Alebo bazén. Skrátka voda.

Sára mala izbu v podkroví s krásnym výhľadom na les cez obrovské okná siahajúce od stromu až po zem. Bola to výrazne princeznovská izba plná plyšových hračiek, kníh, bábik a roztomilého miniatúrneho nábytku. Bola to izba dieťaťa, ktorého rodičia sa rozviedli. Priveľa vecí, príliš drahé hračky, evidentná snaha o kúpenie si jej vnútorného pokoja. Nezazlievam Liamovi, že takto premýšľal, väčšina ľudí by urobila to isté. Ale deti v skutočnosti nič z toho nepotrebujú, dokonca ani nevnímajú. Vnímajú len atmosféru. A ak otec nenávidí mamu do špiku kosti, nenapravia to Monster bábiky z limitovanej edície. Rozvešala som jej po izbe vianočné svetielka – lebo tie mám aj ja najradšej a celoročne – a vytvorila som jej z nich portál na zárubni na dverách. Ovešala nimi skosené steny podkrovia a keď som v jej izbe zhasla svetlá a nechala svietiť iba vianočné reťaze, vyzeralo to tam naozaj rozprávkovo. Nad vchod som zavesila veľkú svietiacu hviezdu. To bude jej šťastná, povedala som si.

Sára je ešte s mamou, dá si skorú večeru tam, potom príde na neskorú k otcovi a večer odchádza s mamou a jej novým frajerom na týždeň k starým rodičom. Mať patchworkovú rodinu nemusí byť zlé. Ale chvíľu trvá, kým si všetci na všetkých zvyknú. Sárinu mamu som nikdy nestretla. Liam nás nezoznámil a ja som sa do toho sama hrnúť nechcela. Chodil po Sáru sám a keď si ju jej mama prišla vyzdvihnúť, nikdy nevošla dnu, čakala v aute pred dverami. Liam jej to nedokázal odpustiť a možno sa to ani nikdy nestane. Našla si niekoho iného a opustila ho. Keď som sa ho pýtala, prečo sa to stalo, len mykol ramenom, vraj nevie. Ale ja si nemyslím, že je to pravda. Keď si váš partner nájde niekoho iného, vždy viete, prečo sa to stalo. A kto tvrdí, že nie, klame sám sebe. Rovnako, ako ľudia, ktorí si myslia, že ich partner opustil kvôli niekomu. To nikdy nie je pravda. Ak vás niekto opustí, tak to urobí preto, lebo nechce byť s vami, nie preto, lebo chce byť s niekým iným. Rozvod nie je nikdy chybou tretej strany. A v dobe, v ktorej sa 60% manželstiev do 15. rokov rozvádza, by sme to už mali vedieť prijať.

Stála som práve pri okne, keď pred dverami zastalo auto. Vystúpila z neho Sára, pobozkala mamu a Liam vyšiel pred dvere, aby dieťa vyzdvihol. Žena z auta čosi zakričala jeho smerom, zamávala a odišla.
,,Pekne to tu vonia,“ počula som zdola, keď spolu vošli dnu. ,,Kde je Emma?“
,,V tvojej izbe, čosi tam majstruje,“ povedal Liam a vyzliekal dieťaťu zimnú bundu. ,,Oklep si topánky na rohožke a daj si papuče,“ povedal automaticky.
,,Wáu!“ ozvalo sa spoza môjho chrbta, keď prišla Sára do svojej čerstvo vydekorovanej detskej izby.
,,Ahoj Sári, páči sa ti to?“ rozpažila som a dieťa ma objalo.
,,Je to super!“ dívala sa na malé svetelné body nad hlavou.
,,Perfektné,“ usmiala som sa a šla smerom ku dverám. ,,Tak si to uži a potom prídi za..“ nestihla som dopovedať a vo dverách oproti mne sa objavil Liam. Kmital očami po svetielkach a vyzeral ako v krajine zázrakov.
,,Ocko pozri, čo Emma urobila, nie je to super?“ ukazovala nadšene oboma rukami na strop.
,,Je to super, ako všetko, čo Emma urobí,“ pobozkal ma na čelo a objal.
,,Dá si niekto koláč?“ spýtala som sa a obaja prikývli.

Zišli sme do kuchyne, Liamova polievka voňala už z diaľky a ja som z chladničky vytiahla veľký podnos so zákuskami, ktoré som piekla celý týždeň. Robievam to každý rok kvôli variabilite. Menšie plechy, viac druhov. Sára si zobrala ružový cupcake a mala od polevy celý nos.
,,Vieš, ako jedia cupcaky princezné?“ spýtala som sa s orechovým rezom v ruke.
,,Neviem, ukáž,“ povedala rozhodne a vyberala si kusy polevy z nosa.
,,Pozri,“ otočila som k nej mobil s videom, v ktorom Anne Hathaway predvádza, ako z cupcaku urobiť sendvič a nezašpiniť si tak nos.
,,Ahá! To by mi nenapadlo,“ zasmiala sa.
,,Vezmi si ešte jeden a skús si to,“ podávala som jej ho.
,,To je dosť veľa cukru naraz, zas nech nie je po tebe,“ zasmial sa. Ja nie. Zostala som stáť s rukou na polceste k dieťaťu a Sára sa na mňa pozrela trochu zaskočene. Ani jedna z nás nevedela, čo má robiť. Ja som kdesi vo vianočnom ošiali zabudla, že sme si nikdy neurčovali žiadne pravidlá toho, ako sa mám správať k jeho dcére. Išla som na automat, správala som sa k nej tak, ako by som sa správala k vlastnému dieťaťu. A neviem, či bola Sára zmätená, lebo nevedela, koho z nás v tejto situácii poslúchnuť alebo preto, že bola práve svedkom toho, ako ma jej otec bodyshamoval a ani si neuvedomil, ako to vlastne vyznelo. Zhlboka som sa nadýchla a položila zákusok naspäť na podnos.
,,Ak budeš chcieť, tak si vezmi, ale radšej sa najprv spýtaj ocka, ten podnos je dosť ťažký, aby ti to nespadlo,“ usmiala som sa a preglgla prichádzajúce slzy. ,,Idem na chvíľu na balkón,“ povedala som Sáre. Na Liama som sa nemohla ani pozrieť.

Vyšla som von, zapálila si cigaretu a posadila sa na okennú parapetu. Nepremýšľala som nad ničím, len som chcela byť chvíľu sama. A snažila som sa zabrzdiť prichádzajúce slzy, pretože predsa nebudem na Vianoce hysterická. Po chvíli sa balkónové dvere otvorili a stál v nich Liam so smutným výrazom. Teda, myslím si. Stále som sa na neho nedokázala pozrieť.
,,Nemyslel som to tak,“ povedal potichu.
,,Dobre,“ potiahla som si a odklepla do popolníka s hlavou smrtky.
,,Hádam sa nebudeme hádať kvôli takej hlúposti na Vianoce,“ povedal blahosklonne.
,,Nikto sa s nikým predsa neháda, nehovorme o tom, bež za Sárou, chcem byť chvíľu sama.“
,,Prestaň robiť scény!“ zvýšil hlas a ja som sa zasmiala.
,,Ja?“ otočila som hlavu smerom k nemu. ,,Preber si v hlave, kto čo povedal a kto ako reagoval a potom mi povedz, kto tu robí scény. Povieš pičovinu a nevieš sa ani ospravedlniť,“ prekrútila som očami.
,,Bol to vtip!“ odfrkol.
,,Ospravedlň sa.“
,,Nie.“
,,Dobre,“ zoskočila som z parapety, rezignovane sa na neho usmiala a vošla dnu.

Sára sedela na gauči a rozkladala po ňom pexeso. Liam sa postavil ku kuchynskému pultu a začal piecť ryby. Sadla som si k Sáre a začala sa s ňou v tichosti hrať. Otáčali sme každá dve karty a boli zatvorené vo vlastných mentálnych bublinách.
,,Emma?“ zdvihla ku mne zrak.
,,Áno?“
,,Kedy si mala prvého frajera?“ uškrnula sa.
,,To ti ako napadlo?“ zasmiala som sa.
,,Neviem,“ mykla ramenom.
,,V prváku na strednej. Mala som 15,“ povedala som. Pravdivo.
,,A prvú pusu?“ zamyslela sa.
,,Tiež vtedy veď,“ rozhodila som rukami.
,,Tak neskoro???“ veľké detské oči boli viditeľne prekvapené.
,,A ty čo sa tu na mňa tváriš jak keby si už bola po troch rozvodoch!“ odfrkla som a dieťa sa zasmialo. ,,Ty už si akože dostala prvú pusu?“
,,Ešte v škôlke!“ povedala namyslene.
,,No tak ja som bola, na rozdiel od teba, slušne vychovaná,“ naoko som sa urazila a Sára sa znova zasmiala. Milujem, keď sa smeje. Tak detsky a zvonivo, že svet je o kúsok lepším miestom.
,,A kedy si si dala prvú pusu s ockom?“ vyzvedala. Liam otočil hlavu našim smerom a stretli sa nám oči.
,,Bolo to pred veľmi, veľmi veľa rokmi. Ty si ešte nebola na svete, ani v pláne… bolo to na tom námestí, kde som vás stretla. Vonku bola príšerná zima a práve rozsvietili vianočný stromček. A on sa spýtal, či chcem zažiť tú najgýčovejšiu vec na svete a ja som povedala, že rozhodne áno. Tak ma pri tom stromčeku objal a prehol ma tak, ako to robia vo filmoch a pobozkal ma. A potom sme obaja spadli a chvíľu sa váľali v snehu. Vidíš, to ešte na Vianoce býval sneh aj v Bratislave… bolo to naozaj veľmi dávno,“ vzdychla som a usmiala sa na Sáru.
,,To je pekné,“ prikývla. Zdvihla som hlavu a Liam sa mimovoľne usmieval pri tých spomienkach, kým dával upečené ryby na servítku. ,,A Emma?“
,,Áno?“
,,Ty si moja macocha?“ spýtala sa a Liam sa na mňa prekvapene pozrel od sporáku čakajúc, čo poviem.
,,Chcela by si, aby som bola?“ usmiala som sa.
,,Neviem, lebo macochy sú v každej rozprávke zlé, ale ty si dobrá, tak asi nemôžeš byť macocha,“ zamyslela sa.
,,Som príliš dobrá na to, aby som bola tvoja macocha?“ pozrela som sa na Liama a vedela som, že túto otázku pochopí inak, ako Sára.
,,Asi hej,“ prikývla.
,,Súhlasím. Asi som len Emma,“ otočila som posledný pár pexesa.
,,Môžeme ísť jesť,“ povedal Liam.
,,Bež si umyť ruky a potom mi pomôžeš prestrieť,“ žmurkla som na Sáru a šla vybrať taniere, poháre a príbory.

Poukladala som všetko na stôl a Sára precízne rozmiestnila obrázkové servítky a oblátky. Potreli sme ich medom a podľa tradície ich nelámali, ale jedli ich vcelku. Liam nabral polievku sebe aj Sáre a spýtal sa, či má nabrať aj mne.
,,Ja sama, ďakujem,“ usmiala som sa a do svojho taniera naliala len nepatrné množstvo. Nebola som veľmi hladná. Keď som z majonézového šalátu vyberala kúsky jabĺk a dávala ich na okraj taniera, pozrel sa na mňa trochu nervózne. Dojedli sme a šli k stromčeku. Jeden z darčekov bol zabalený v obrovskej krabici. Myslela som si, že to bude čosi ako domček pre bábiky alebo iný nezmysel, ale na štítku bolo moje meno. Roztrhala som papier a našla pod ním super turbo hi-tech bullshit bežiaci pás. Chvíľu som tam stála a klipkala očami, lebo som si nebola celkom istá, čo je to za nápad.
,,Vravela si, že sa ti nechce behať, keď je vonku zima a beháš rada, tak som si povedal, že…“ začal to vysvetľovať.
,,Ďakujem… Ježiškovi,“ dodala som prezieravo, lebo Sára ešte na vianočné zázraky verila, na rozdiel od nás dvoch.

Sárina mama po ňu prišla len chvíľu po tom, čo dieťa rozbalilo posledný darček. Uložila si ich do veľkej tašky, že ich chce ukázať babke, rozlúčila sa a odišla. Zostali sme s Liamom v kope baliaceho papiera a hustej atmosféry sami. Zo šuflíka v obývačke som vytiahla balíček trávy a veľké papieriky, sadla som si na koberec ku konferenčnému stolíku a začala motať jointa.
,,Živý obraz Vianoc,“ zasmial sa a zdvíhal popadané kusy potrhaného papiera. Nepovedala som nič. Mohla som sa konečne prestať maskovať, keď sme tam boli sami. Ani neviem, či som bola len urazená alebo nasraná. Môj mozog sa znova pýtal sám seba, čo tu vlastne robím a prečo vôbec trávim čas s niekým, kto sa nevie ani ospravedlniť, keď povie niečo nebetyčne hlúpe. Vo vnútri svojej hlavy som sa s ním šťavnato hádala, no navonok som len precízne balila marihuanu do priesvitného hnedého papieriku a mlčala.
,,Povedz to nahlas, nehovor si to len v hlave,“ sadol si do kresla oproti mne.
,,Nie,“ zatláčala som tabak zmiešaný so sušinou čínskou paličkou.
,,Prečo?“
,,Nechcem,“ mykla som ramenom a urobila na konci brka malú mašličku.
,,Nepáči sa ti môj darček?“ vzdychol.
,,Je super. Musel byť drahý. Nemal si si robiť také starosti.“
,,Emma, prestaň byť takáto!“ povedal nahlas.
,,To, čo si dnes povedal, sa ma dotklo na niekoľkých úrovniach. Asi najmä preto, že okrem toho, že si mi vlastne povedal, že som tučná, si povedal svojej dcére, že nemá byť ako ja. Ako keby to bolo niečo zlé. A zároveň si jej povedal, že nemá pribrať. Má sedem, to nie je bohvieaký príklad rešpektujúceho alebo aspoň súdneho rodičovstva. A ak byť ako ja znamená, že nebude dosť dobrá, otázka teda je, prečo si so mnou, ak nie som dosť dobrá. Ten pás si kupoval dávno, to do tohto konceptu zapadlo celkom omylom, ale s akým zámerom si ho kúpil, to si tiež dorieš sám v sebe. Chceš vedieť, nad čím premýšľam? Premýšľam nad tým, či ešte niekedy budem mať chuť pred tebou jesť. Či niekedy budem ešte ochotná s tebou spať alebo sa pred tebou vyzliecť. Aj nad tým, prečo si so mnou a či dnes mala Sára pravdu, keď povedala, že som príliš dobrá na to, aby som bola jej macochou,“ hovorila som potichu, pokojne a pomaly. Liam ma počúval a vyzeralo to, že si v hlave tiež odpovedá na otázky, ktoré som položila. Postavila som sa a vyšla na balkón. Sneh sa pomaly topil a stávala sa z neho nepríjemná čľapkanica.

Po chvíli vyšiel za mnou s veľkým knedlíkom v krku a smutným výrazom v tvári.
,,Čo budeme robiť?“ spýtal sa s rukami vo vreckách.
,,A čo by si chcel robiť?“ vyfukovala som voňavý dym do studeného vzduchu.
,,Bola by si najlepšia macocha na svete,“ usmial sa.
,,Viem.“
,,Bol to naozaj len vtip, Emma.“
,,Nie, nebol,“ usmiala som sa.
,,Ale bol!“ tváril sa skoro urazene, že mu to neverím.
,,Prestať ma gaslightovať. Ja nie som sprostá a ty si naozaj príšerný klamár. Vyser sa na to, je to trápne. Proste sa ospravedlň,“ mykla som ramenom.
,,Bože, ty si tak zbytočne tvrdohlavá!“ vzdychol. Zahasila som jointa do smrtky, zoskočila z parapety a vošla do vnútra. Prišla som do spálne, zbalila si do kufra tých pár vecí, ktoré som tam mala a Liam stál s rukami vo vreckách opretý o dvere a díval sa na mňa, ako keby som bola v nejako hysterickom maniakálnom záchvate. Pritom snáď roky nikoho pokojnejšieho nevidel. Prešla som okolo neho do kúpeľne, zobrala si fľaštičky svojej kozmetiky a položila ich navrch. Nehovoril nič, pretože vedel, že mám pravdu. Bojoval sám so sebou, nemusel so mnou. Nechcel, aby som odišla takto, pretože to z neho robilo debila, no vlastne ani nechcel, aby som tam zostala, pretože si pri každom pohľade na mňa uvedomoval, že sa mu vlastne nepáčim.
,,Skúsili sme. Nevyšlo,“ povedala som a pobozkala ho na líce.
,,Takto to byť nemalo,“ zašepkal a hlas sa mu začal lámať v nasranom mužskom plači.
,,Mala by som sa ti páčiť, ja viem. Ale nepáčim sa. Malo by ti byť smutno, že odchádzam, ale vlastne sa ti uľavilo. Mal by si sa vedieť povzniesť nad to, ako vyzerám, kvôli tomu, aká som. Ale nevieš sa. Nemal by si byť prekvapený, že od teba ženy utekajú, ale si. Mal by si byť nasraný na seba, ale si nasrnaý na ne. Priveľa paradoxov, že?“ mykla som ramenom, obliekla si bundu a vytiahla z nej kľúče od jeho domu. Položila som ich na kuchynskú linku a obula si topánky.
,,Prepáč,“ začula som, keď som za sebou zatvárala dvere. Tak predsa sa vianočné zázraky dejú…