Volala sa Hana a mala veľké modré oči. Z tučnučkých líc sa jej na tvári robili nabobtnané pampúšiky. Uprostred mäkkej hlavy mala čierne číro. A na konci každej končatiny rovnaký počet špekačkových prstov. Vypuklé brucho s neestetickým pupkovým gombíkom jej prekrývala biela plachta. Neplakala, len sa uprene dívala okolo seba.
Ja som plakala veľmi. Od šťastia a strachu. Bola som rada, že ju máme a mala som strach, že o ňu raz prídem. Možno iracionálny, ale nedokázala som sa ho zbaviť. Bola taká malá, že by sa vošla do náprsného vrecka.
“Ona nikdy nebude potrebovať klieštiky na riasy, to má po mne,” povedala som, keď prvýkrát nesmelo zaklipkala očami. Myslím, že som predtým videla iba jediného človeka, ktorý by sa jej mohol krásou rovnať.
Urobila som jej stovky fotiek. Mali sme ich plné albumy, plný dom, plné telefóny a počítače. Ale nikdy nie plné fejsbúky, lebo som raz videla dokument o pedofiloch a zmocnila sa ma hrôza.
Jej smiešne portréty viseli na stenách, bola to kronika jej života. Od prvého nádychu, po prvú hodinu klavíru, prvé darovano šteňa, prvú a poslednú meditáciu, lebo som pochopila, že na pokoj v duši je príliš živá…
Na stenách v izbe mali byť pôvodne jednorožce, ale kedysi som sama sebe sľúbila, že nikdy nebudem dieťaťu klamať. V ničom. A tak som jej odmietala tvrdiť, že rohaté kone existujú. Namaľovala som jej steny na cukríkovo ružovú a nechala jej tam urobiť portréty všetkých Disneyovských princezien. Lebo princezné sú skutočné, to sa rozumie samo sebou. Na dverách mala flitrami nalepené Princezná Hana a jej kráľovstvo a vo vnútri stovky plyšákov, bábik a domček pre barbiny. Páčilo sa jej tam. Mne tiež a to som už dávno nechodila do škôlky.
Raňajkovala vždy chlieb vo vajíčku a pohár teplého kakaa, mala to najradšej. Nikdy sme jej neostrihali vlasy, pretože to by sa dievčatkám robiť nemalo. Mohla si lakovať nechty cez víkendy, keď nechodila do škôlky, lebo to dievčatká robievajú. Páčilo sa jej všetko, čo sa lesklo. Niekedy si brala naše šperky, celá sa nimi ovešala a potom používala moju lodičku ako mikrofón a vlastným jazykom sa snažila interpretovať Edith Piaf.
Môj otec ju vždy nosil v krku, keď sme prišli na návštevu. Brával ju na futbal a na kolotoče. Keď chcela ísť do cirkusu, vzal ju do cirkusu. Keď túžila po plavbe člnom, tak jeden kúpil a chodievali spolu na Dunaj. Mama ju stále kŕmila a nosila do sadu. Dovolila jej zašpiniť sa hlinou. Dovolila jej hlinu aj jesť, lebo v záhrade je predsa iba čistá špina. A preto Hana nikdy nebola chorľavá. Behala bosá po trávniku za domom a hrýzla do čerstvo vykvitnutej mäty.
Všetci vraveli, že by sme ju mali dať pokrstiť.
”Za žiadnych okolností,” namietala som. Moje dieťa nemá hriechy, ktorých by sa malo zbavovať. Moje dieťa nikdy nebude patriť do cirkvi, ktorou pohŕdam. Moje dieťa nebude nosiť červené šnúry okolo zápästia. Ale duchovnú ochranu potrebovalo, tak som nad postieľku urobila lapače snov s našimi tvárami. Tvojou a mojou. Hanu neochraňovali žiadne vyššie sily, ochraňovali ju jej rodičia, vždy a všade.
Keď šla v prvý deň do školy, bola som veľmi pyšná. A ty tiež, viem to. Prijali ju na prestížnu školu, súkromnú. Chodili tam iba deti cudzincov a diplomatov. Deti z rozličných kultúr, ktoré hovorili rozdielnymi jazykmi a mali návyky, o ktorých tie ostatné ani nechyrovali. Rodičia sa medzi sebou dôverne poznali a komunikovali zásadne v angličtine. Deti nosili uniformy a boli vychovávané k slušnosti a úcte k iným. Nebola tolerovaná žiadna miera šikany.
Kým skončila prvý stupeň, hovorila plynule po anglicky, francúzsky a španielsky. Hrala na klavír a nádherne maľovala. Každý víkend sme spolu sedávali pri šijacom stroji a vymýšľali nové kostými na jej gymnastické súťaže. Od teba si nechávala česať vlasy a vymýšľala si rôzne účesy, ktoré potom nútila nosiť aj nás. Keď mala vystúpenie, koncert, alebo exhibíciu, objednávali sme lístky do prvých dvoch radov, lebo chceli prísť všetci. Starí rodičia, kamaráti, kolegovia… Hanu mal každý rád.
Na konzervatóriu bola veľmi šťastná. Našla sa tam medzi tými, ktorí mali názor už v mladom veku. Študovala klavír a spev a nikdy som ju nepočula hrať covery. Skladala vlastné piesne. Také, ktoré sa hodili k mladej slečne s meniacimi sa citmi. Občas veselé a uchichotané a občas melancholické a ťahavé. Vždy sme ju chválili, nech hrala čokoľvek. Hovorili sme jej, že je nadaná a že to dotiahne ďaleko. Opakovali sme, že pyšnejších rodičov niet. A bola to pravda.
Jej prvý ples sme prežívali asi viac, ako ona. Mala prekrásne fialové šaty a decentný diadém, ktorý som jej, pravdepodobne, nanútila, ale bola nádherná. Prišiel po ňu Richard, poznali sa už od základky a bol u nás tak často, že sme si mysleli, že sa tí dvaja jedného dňa rozhodnú tajne vziať a zdrhú súkromným tryskáčom jeho otca do Vegas. Keď som jej to povedala, vždy sa smiala, ale prízvukovala som jej, že ak pôjde do Vegas bezo mňa, vyškrntem ju zo závetu!
Na vysokú školu odišli s Richardom do Londýna. Ona študovala hudbu a on zachraničný obchod. Zasnúbili sa, keď boli obaja v treťom ročníku. A potom sa rozišli, lebo dostal ponuku odísť do Štátov a využil ju. Hana v tom čase už koncertovala s filharmóniou a nemohla, ani nechcela odísť. Zlomené srdce si liečila kýblom zmrzliny a romantickými komédiami, v ktorých ešte Jenn Aniston vyzerala dokonalo.
“Je to snáď spred sto rokov,” smiala sa cez usoplenú tvár, keď som jej púšťala Lásku na druhý pohľad.
Jej izba v našom dome ostala neporušená. Každých pár rokov sa rozhodla s ňou niečo urobiť – vymaľovať, vymeniť nábytok, povymieňať fotky… A hoci už bývala len pár minút od nás vo vlastnom byte, na víkendy vždy chodievala relaxovať do svojej izby v podkroví a celým domom sa ozývali zvuky klavírneho krídla.
“Cítim brmbolce,” zbehla dolu schodami vždy, keď zavetrila niečo, čo jej chutilo. Sadla si ku kuchynskému pultu a hltala ich ešte horúce. Bola presne ako ty.
Raz sme sa v noci zobudili na nástojčivé trieskanie na vchodové dvere. Vybehla som von a otvorila. Stála som na balkóne svojho prenajatého jednoizbáku, v ktorom som mala len tri krabice kníh a malú chladničku, posteľ vedľa mňa bola ustlaná a z počítača na stole znel Yirumov melancholický prstoklad.
Sú sny, čo sa plnia. A potom sú také, ktoré dokážu bez mihnutia oka zničiť tí, ktorých kedysi nenaučili snívať.
Celá debata | RSS tejto debaty