kontroverza

,,Mohol by si, prosím, prísť hneď k našej lavičke?” napísala som Hankovi šokovaná, vydesená a zúfalá.
,,Je pol jedenástej, už som skoro v posteli.”
,,Ale ja ťa prosím,” bola som šialená a on vie, že by som nikdy nebola taká šialená, keby to nebolo dôležité.
,,O 10 minút som tam,” počula som, ako si vzdychol, že si znova musí vymýšľať, kam a prečo ide.

Stepovala som vedľa starého stromu a čakala, z ktorého rohu sa vyrúti.
,,Čo sa deje, že to nemohlo počkať do rána?” rozhodil rukami.
,,Prišiel mi mail od Bruna,” povedala som roztrasene a on až vtedy pochopil, čo za druh panického ataku sa pred ním deje.
,,A čo chcel?”
,,Poslal ho pred rokom a pol, len som na ten mail nechodila. Nechcel nič, len že mu chýbam,” pokrčila som plecami a ledva tú vetu dopovedala.
,,A čo s tým budeš robiť?” bol bezemočný, chladný a nasraný.
,,Nemôžem s tým robiť nič, je to len informácia.”
,,Odpíšeš mu?” zaťal zuby, až napol sánku. Mám rada jeho reč tela.
,,Hádam si nemyslíš, že mi písal z mailu, na ktorý sa dá odpísať,” zasmiala som sa pomedzi vzlyky a hľadala vreckovky.
,,Páči sa mi, keď sa so mnou bavíš ako s debilom po tom, čo som kvôli tebe odišiel v noci z domu za veľmi podivných okolností, len aby si mi povedala, že ti písal nejaký debil, ktorý ťa pred rokmi zdeštruoval, fakt to nemohlo počkať do rána, žehej,” a ako to dopovedal, uvedomila som si, že som znova v situácii, keď niekto hovorí niečo, čo by ma asi aj malo uraziť alebo rozosmutniť, ale musím chápať, že to nie je o mne. Niekedy ľudia žiadajú o lásku veľmi neláskyplným spôsobom.
,,A čo keby si sa na to pozrel tak, že keď som smutná a zranená, potrebujem práve teba. Čo keby si sa radšej zamyslel nad tým, prečo si jediný, pri kom sa cítim bezpečne. Keď ma niečo bolí, idem za tebou, lebo vieš, ako to napraviť. Keď som zúfalá, smutná, frustrovaná alebo všetko naraz, lebo mám PMS, idem za tebou. Takže nie, nemohlo to počkať do rána. Mňa to bolí teraz. Som v šoku teraz. Potrebujem ťa teraz,” prišla som k nemu bližšie. Sedel na lavičke s lakťami na kolenách a počúval ma. Zdvihol hlavu a ja som rozpažila. Nechal ma vplávať mu do náručia a hladkal ma po chrbte, kým som plakala ako dieťa.
,,Nevedel som, že je to také zlé, prepáč,” zašepkal mi do ucha po polhodine, keď som nedokázala prestať vzlykať do jeho trička na behanie.

Keď som sa konečne nadýchla a utrela si sople z tváre, podal mi cigaretu a pobozkal ma na čelo.
,,Prečo ti spôsobuje také prehnané reakcie?” spýtal sa po chvíli.
,,Pretože mám z neho dosť ťažké PTSD. Diagnostikovala som sa sama, nemôžem s tým ísť za doktorom, musela by som mu povedať dôvody a to nesmiem,” vyfukovala som dym a spomínala na začiatky mojich rozhovorov s Brunom.
,,Nikdy si mi nepovedala, čo ti vlastne urobil.”
,,Nikdy som to nepovedala nikomu a tak to aj ostane,” vypýtala som si ďalšiu cigaretu.
,,Šak ty si snáď v Ochrane svedkov, žena,” vzdychol.
,Ale skúsim to cez metaforu… predstav si, že si žena, ktorá stretne Teda Bundyho a on je síce pripravený ťa zabiť, ale tvoja nepríčetne láskavá reakcia ho na moment vylaguje. A nielen, že ťa nezabije, prestane zabíjať aj ďalšie ženy, lebo pochopí, že “sériový vrah” nie je jeho skutočná identita. Že to bol iba veľmi dlho zmätený, nemilovaný a deprimovaný. To je predsa veľká vec, nie?” pozrela som sa na neho a dúfala, že mi rozumie.
,,Čo to musí byť za kokota, keď ho prirovnávaš k Tedovi Bundymu,” pozrel sa na mňa nechápavo.
,,Šarmantný, múdry a zlý. Ideme sa tu čudovať tomu, že ženy priťahujú zlí chlapci?” zaksichtila som sa.
,,Nie, ja len… keď ťa chce niekto zabiť, máš utiecť,” oprel sa o strom za ním.
,,Spomínam si ako dnes na jeden z vôbec najhorších rozhovorov, aké som kedy s niekým mala. Boli to všetky manipulatívne techniky, urážky a nenávistné prejavy pohromade. O tom, že niekoho ako ja by nikdy milovať nemohol. O tom, ako sa mu nepáčim a porád mu je zo mňa na grc. O tom, aká som hlúpa a naivná. A ja som v tejto púštnej búrke sračiek stála ako pyramída. Nehybne. Stabilne. Ešteže mám také nízke ťažisko,” zasmiala som sa.
,,Niekedy, keď o ňom hovoríš, si na moment predstavím, že ho stretnem. Ideálne niekde, kde sa ťažko hľadá telo,” povedal pasívno-agresívne.
,,Pamätám si, ako som dokola opakovala ako mantru: To sa ma netýka. On nehovorí o mne. Nehovorí ani na mňa. On len pľuje nenávisť, aby si bol istý, že ak mi teraz ublíži definitívne, už mi nebude musieť ubližovať neskôr. A ja konečne so svojou naivnou predstavou o All you need is love odídem niekam do piče z jeho života, aby mohol byť ďalej sám sebou. Nechcel uveriť, že niekto, kto o ňom vie tie najhoršie veci, aké o niekom môžeš vedieť, nielen, že neodchádza, ale ešte mu hovorí, že môže kričať koľko chce, môže ťa urážať koľko chce, môže ťa nenávidieť a môže nenávidieť aj seba, ty tam aj tak budeš stáť a budeš ho mať rád. Lebo vieš, že toto všetko – to nie je on. A keď raz v človeku, ktorý sa na teba tvári ako primárne zlý, nájdeš len drobný náznak toho, že si sa mu dostal pod kožu, už nemôžeš prestať. Ľudia ako Bruno potrebovali nádej, že niekde je niekto, kto ich bude mať rád, nech sa deje čokoľvek. A poznáš ma, nádeje mám na rozdávanie,” usmiala som sa.

Hank chvíľu potichu sedel a díval sa pred seba na odraz Mesiaca nad oceánom. Videla som, ako to v ňom vrie.
,,Povedz už niečo,” zašepkala som do ticha noci.
,,Ja proste…. prešiel som pol sveta, presťahoval som sem celú svoju rodinu, zmenil som svoj život, aby som mohol byť s tebou. Aby sme spolu mohli chodiť po plážach, aby sme spolu mohli chodiť behať, aby som ťa mohol každý deň vidieť šťastnú. Sme nejakí čudní lásko-kamoši, ktorým možno za 15 rokov jebne a rozvedú sa dožijú spolu dôchodok. A možno sa nič z toho nestane, neviem, ale zatiaľ som nastavený tak, že sme v tejto haluzi spolu. A neviem ako sa mám cítiť, keď niekto, kto pre teba neurobil nič, okrem toho, že sa ti evidentne dosýta naubližoval, napíše, že mu chýbaš a ty sa okamžite staneš diablovým advokátom. Choď s tým do piče!” postavil sa a chcel odísť.
,,Počkaj!” vstala som tiež. ,,Ty sa bojíš, že budem niekoho ľúbiť viac ako teba?” spýtala som sa úprimne, lebo to bolo to, čo som z jeho nasranosti počula.
Nepovedal nič, iba sa pozrel najprv na mňa a potom do zeme.
Prišla som bližšie a objala ho proti jeho vôli.
,,Ty si mi zlomil srdce iba raz, máš zo všetkých najlepšie skóre, nemaj strach,” podpichla som ho.
,,To je dosť jebnutý humor, len aby si vedela,” pritisol si ma bližšie k tej veľkej, voňavej a nasranej hrudi, až ma skoro udusil. ,,Mám otázku,” povedal po chvíli.
,,Pýtaj sa,” chytila som ho za ruku a šli sme spolu k autu.
,,Dokážeš na neho niekedy zabudnúť?”
,,Žiadna žena, ktorá ho niekedy stretla, na neho nedokáže zabudnúť,” povedala som trochu smutne a pre Bruna možno aj egotripersky.
,,A dokážeš ho niekedy prestať milovať?”
,,To je drsná otázka. V prvom rade, to, čo cítim k tebe, nie je nijako ohrozené. Nikdy nebolo. A v druhom rade – nie. Ja neviem, či ho miluje ešte niekto okrem mňa. A určite viem, že ho nemiluje nikto, kto o ňom vie všetko. A tiež určite viem, že viac ako ja, o ňom nevie nikto. Keď odchádzal, vzal si so sebou kus môjho slnka do sklenenej fľaše a to mu bude žiariť nafurt. Nemôžem prísť za človekom, ktorý má iba jeden zdroj sveta, zobrať mu ho a povedať, že sa má vrátiť späť do temnoty. To by bolo veľmi nehumánne, zlé, neláskavé a trochu psychopatické,” oceán šumel a Hank ma počúval.
,,Čiže by to bolo také ako on sám,” uškrnul sa.
,,Nemusíš mať strach, že sa vráti. Je veľmi disciplinovaný. Ja nie. Som slabá, keď ide o beznádejné prípady,” zasmiala som sa.
,,A chcela by si ho niekedy stretnúť?”
,,Veľmi,” prikývla som.
,,Vieš, ako vyzerá?”
,,Nie. Neviem, ako vyzerá, neviem, ako sa volá, koľko má rokov, kde býva, ani či je to naozaj chlap. Viem o ňom len to… dôležité,” pokrčila som ramenom.
,,Čo ak je to nechutný starý dedek?”
,,Na tom predsa nezáleží. A nie je. Ako by si mohol nechcieť stretnúť človeka, ktorému si, podľa všetkého, zachránil život? Veď on už je možno normálny. Možno žije celkom bežne. Možno miluje svoju ženu a vozí deti do školy a na futbal. A možno si občas spomenie na dievča, ktoré ho kedysi dávno nafutrovalo láskou až po okraj a dnes má z čoho rozdávať. Urobil zo mňa znamenitého autora. Pamätáš ako som písala, keď som písala o ňom? Jak bohyňa! ”
,,A možno je to kriminálnik, ktorý sedí v base a spytuje svedomie, ak nejaké má.”
,,Možno,” pritakala som, lebo sa tej predstavy nechcel pustiť.
,,Čo keby sa vrátil a chcel ťa späť?” spýtal sa s malou dušičkou. On sa naozaj bál, že ma stratí. To sa mi ešte nestalo…
,,To sa nikdy nestane.”
,,Prečo?”
,,Lebo taká dobrá nikdy nebudem,” počula som sa tú vetu hovoriť a uvedomila si, že mám vlastne oveľa väčší problém, ako som si myslela.

Hank sa na mňa díval s rovnakým šokom, ako ja na displej mobilu, keď som našla Brunov mail. Postavil sa, vzal krabičku cigariet a kráčal k autu. Pri dverách sa zastavil a obzrel: ,,Musím ísť domov. Nemôžem ťa počúvať, keď si na tomto energetickom dne, kde o sebe pochybuješ. Mám chuť ti otvoriť mozog a nakričať doň, aby si sa spamätala. Milujem ťa. Čau,” zabuchol dvere, naštartoval a odišiel.

Bože, dúfam, že sa vráti… lebo ak nie… kto ma ochráni pred internetovými duchmi a predo mnou samou? Kde nájdem niekoho s dosť veľkými ramenami, aby uniesli môj pokrkvaný svet? Do akých kútov sveta a ľudských duší sa budem musieť znova natesnať, aby som možno aj márne hľadala niekoho, kto ma bude milovať pre to, aká som a nie napriek tomu? Kto iný by vo vrecku nosil čokoládové tyčinky, keď so mnou ide von, aby som v záchvate hladu nebola hysterická? Kto iný by ma bozkával, kým spím a prešiel celý svet, aby mi bol bližšie, keď sa budem rúcať alebo rásť? Hank ani nevie, že to, čo ja som urobila pre Bruna, urobil on pre mňa.

Ako sa dá na niečo také zabudnúť?