kontroverza

Každý, okrem teba, má rád ticho. Nepoznám nikoho, kto by ho neznášal viac ako ty. A ani nepoznám nikoho, kto by ho mal radšej ako ja. Mám ticho tak rád, že za ním často utekám aj pred ľuďmi, na ktorých mi záleží. Občas si rád sadnem na lavičku nad mesto a tvárim sa, že je to tá z La La Landu. Posadím sa tam a keby som vedel hompáľať nohami tak ako ty, robil by som to.

Nikdy si mi môj vzťah s tichom veľmi neverila. V tvojej hlave je to silent treatment. Je to čosi, čím ťa trestám. Je to pre teba dôkaz mojej zbabelosti. Ako to, že sa bojím pavúkov. Kto sa ich, kurva, nebojí?! Psychopati! Myslím, že už prišiel čas, aby som ti povedal, ako to s mojim tichom naozaj je. Mala by si to vedieť, lebo ak ti to nepoviem, budeš si neustále domýšľať a dofabulovávať nezmysly. Poznám ťa, viem, že to tak je.

Dnes je to presne rok, čo som ťa prestal trápiť tichom. Vlastne to nebolo naschvál, ja som ťa chcel ignorovať ďalej, ale osud sa rozhodol inak a vrazili sme do seba. Spomínam si na ten emočný kokteil, ktorý som z toho vtedy mal. A viem, že ty si mala rovnaký, ale z nás dvoch si ty tá, ktorá sa vždy tvári, že o nič nejde. Že „to bolo dávno“ a „už sa o tom nebavme“. Pristúpil som na túto šialenú hru len preto, lebo mi to bolo pohodlné. Rozhodne pohodlnejšie ako neustále niekomu vysvetľovať, prečo som sráč, ktorý má proste rád ticho.

Keď mlčím, nie je to len tak. Nie je to preto, že mám priveľa práce alebo života. Hoci toho života mám za posledných pár rokov viac než dosť. V skutočnosti som nikdy nemal to srdce ti povedať, že si na mňa príliš hlučná. Berieš mi moje ticho a všetky zvyšky pokoja, ktoré vo mne zostali. Keď s tebou hovorím, dejú sa mi čudné veci. Trávim celé dni myšlienkami na to, aký by mohol byť môj život skvelý, keby som ho prežil s tebou, mám na tvári nepríčetný úsmev a dejú sa mi spontánne erekcie. Jeden by si myslel, že je to žiadaný stav, ale nie je. Berie mi to moje ticho. To ticho, ktoré ma vyživuje a upokojuje. Ticho, ktoré potrebujem, aby som dokázal prežiť ďalší deň. Ticho, ktoré milujem.

Nechcem, aby si si myslela, že som ťa nikdy nemal rád, nebola by to pravda. Mal som ťa rád. A mal som hlavne rád ten spôsob, akým si mala rada ty mňa. Vieš ľúbiť veľmi explozívne, to sa na tebe ľuďom tak páči. Ľúbiš tak naozajstne a hlučne ako nikto iný. A ja ako kráľ duševných sqatterov som sa ti zavesil na krk a podkopol si stoličku. Vždy si pre mňa mala v živote miesto a to si cením, lebo som dosť veľký a natesnať ma kamsi stálo asi zakaždým dosť síl. Z úcty k tvojim superschopnostiam ti však už musím povedať, že som to všetko vlastne nikdy nebral veľmi vážne. Chcel som tebou iba vyplniť tie časti príbehu, ktoré som nedokázal napísať sám. Je to možno sebecké, ale pamätám si, ako si mi raz povedala, že človek by mal mať sám seba vždy na prvom mieste, lebo to za neho nik neurobí. Viem, že ty by si to pre mňa urobila, ale to som vlastne nechcel. Nechcel som, aby si ma mala rada tak veľmi, lebo by som ti to nikdy nedokázal vrátiť. Ja by som ťa na prvom mieste mať nemohol, ani keby som veľmi chcel. Si príliš, príliš hlučná… Možno keby som sa naozaj snažil, natesnám ťa do prvej desiatky.

Už asi tisíckrát som sa ti chcel ozvať, namiesto toho, aby som len zbabelo čítal, čo a komu píšeš. Ale nechcem byť znova v pozícii, že niekto počíta letokruhy môjho ticha s výčitkou v tvári. Mám vo svojej realite priveľa výčitiek, žiadne ďalšie sa už do mňa nezmestia. Nechám to na pár rokov vychladnúť a počkám, aká vesmírna náhoda nás znova zvedie dokopy. Budem v tichu noci čítať tvoje príbehy a ako každý tvoj fanúšik, si vždy budem myslieť, že tie láskavé sú o mne a tie ostatné o Tých Druhých.

Keď som ti povedal, že ťa milujem, myslel som to tak. Možno iba pre ten konkrétny moment, ale… myslel som to tak. No ak si mám vybrať, čo milujem viac, či teba alebo ticho… tak o odpovedi na túto otázku budem musieť pomlčať.