kontroverza

Zobudila som sa do tmavej noci a svetla pouličných lámp, ktoré sa do mojej spálne dostávalo cez malé dierky na roletách. Sadla som si na posteľ a zapla nočnú lampičku. Pretrela som si oči a videla po perine kráčať lienku. Čudné. Vzala som ju do ruky a chvíľu sa dívala, ako mi šplhá po prste. Bolo to ako znamenie. Ty by si povedal, že to nie je znamenie, že je to len hmyz, ale koľkokrát si sa v noci zobudil a kráčala ti lienka po perine? No tak vidíš.

Mala som zvláštny sen. Stretli sme sa v poli kúsok od Tokia. Nehľadaj v tom logiku, len si to predstavuj! Asi kilometer od nás nebolo nič, iba pole. Bola na ňom krásna zelená tráva. A v diaľke boli mrakodrapy a odporne sivá obloha. Prišiel si ku mne a čas sa zastavil. Usmial si sa. Neisto. Silno si ma objal a keď sa naše hrudníky spojili, začalo zemetrasenie. Najprv sme si mysleli, že sme len vyklepaní zo situácie, ale to nie my. To litosferické platne. Odtiahol si sa odo mňa a znepokojene sa na mňa zadíval. Ľahla som si na chrbát a vystrela ruky, aby si si ľahol na mňa. Nechápavo si sa pozeral, čo to robím. Pomaly si si na mňa ľahol a pobozkal ma. Usmievala som sa a zem pod nami sa chvela čoraz viac. Pýtal si sa ma, prečo preboha ležím na zemi, keď je zemetrasenie a tvrdil si, že je to nebezpečné. Lenže nebolo, pretože okolo nás neboli budovy ani stromy. Nemalo na nás čo spadnúť. A ja som vážne pochybovala o tom, že by sa pod nami rozostúpila Zem a vcucla nás do Pekla. Tak som tam len pokojne ležala, bozkávala ťa a nechala svet okolo, aby sa triasol, ako sa jemu chce.

Na viac si nespomínam, lebo som sa zobudila a bola zamestnaná vynášaním lienky na parapetu. Nechala by som si ju, ale neviem, čo lienky jedia a nechcela som, aby zomrela od hladu. Tak som ju položila na kvetinu zvonka môjho okna a dúfala, že nájde cestu domov.

Hľadala som nejaké svoje staré zápisky, ani vlastne neviem prečo. Našla som také celkom prorocké. Hovorili o tom, ako som ťa stretla, v čase, keď som ešte vôbec netušila, kto si. Roky sme sa smiali, že som si ťa vymyslela a možno sme vôbec neboli ďaleko od pravdy. V jednom z tých príbehov si zomrel. A ešte aj po smrti si ma dokázal sklamať, neuveriteľný skill. Spomínam si, že pred rokmi som ťa – zas v inom príbehu – zabila. To bolo naschvál, lebo si ma nasral. Ale v každom z tých príbehov, v ktorom si bol mŕtvy, som – záhadne – neskôr zomrela tiež. Z trucu, alebo zo smútku, alebo vďaka nejakej hlúpej náhode.

Kedysi som ti tvrdila, že som si ťa vyfabulovala. Že som ťa uplácala z hliny a vdýchla ti život. Že nie si naozajstný, to iba ja som naozajstne jebnutá. Hovorievala som, že si z neba, z pekla, z temných útrob mojej hlavy, utkaný z karmických dlhov alebo pozliepaný z koláže surreálnych parafráz na muža… Hovorievala som kadečo. Dnes už toľko nerozprávam, lebo už viem, ako to je. Viem, že si iba muž z mojich snov. Bez mena, bez tváre, bez osobnosti. Iba archetypálna postava, ktorá by bola pre Junga príliš málo na analýzu, ale pre Freuda tak akurát dosť na diagnostiku daddy issues a hystérie liečiteľnej precíznym pettingom.

Takže.. keď najbližšie uvidíš lienku nadránom kráčať ti po paplóne, nezabíjaj ju. Vynes ju von, nech sa môže vrátiť domov. Aspoň raz buď človek.