kontroverza

Sú ľudia, ktorým dnes veríte práve preto, lebo kedysi ste im veriť nemohli. Je to zvláštny paradox. Nepoznám veľa dôveryhodnejších ľudí, ako je Bruno. Vždy, keď to poviem, smeje sa a krúti hlavou. Jeho sebaobraz nikdy nebol taký pozitívny, ako jeho predstieraný narcizmus tvrdil.

Kedysi veľmi dávno, keď som ho spoznala, to bol posledný človek, ktorému by ste chceli prísť do cesty. Nech už ste ktokoľvek. Ale odvtedy prešlo veľa času a stalo sa veľa vecí. A dnes je to niekto, kto pripúšťa, že karma has no deadline. Chcela by som mu povedať, že tomu neverím. Že zlé veci, ktoré sa mu dejú, nemajú nič spoločné s tým, aký kedysi bol. Že je to iba vesmírna náhoda. Ale ja som mu vlastne nikdy nevedela a ani nechcela klamať. Občas som to skúšala, len aby som zistila, či na to príde. Prišiel. Zakaždým. Tak som to prestala robiť úplne a aplikovala teóriu brutálnej úprimnosti. S nikým iným som toho nikdy nebola schopná. Možno preto, že som si myslela, že keď som ho ja mala rada aj vtedy, keď len v drobných náznakoch pripomínal človeka, on je povinný mať ma rád, aj keby som sa zmenila na monštrum vraždiace batoľatá žiletkami. Myslím, že taký nejaký pakt sme podpísali.

,,Pamätáš, ako si sa hnevala, keď som hackol maily tvojho šéfa?“ odkašľal si sediac na mojom balkóne v tme, šľukujúc elektronické HHC-čko.
,,Hej,“ prikývla som a odklepla popol z cigarety.
,,Chcel som vedieť, či ťa neojebáva… a toto je hrozné,“ podal mi vapo a krútil hlavou nad tým, čo sa v tejto dobe húli.
,,Bol si žiarlivý a arogantný,“ potiahla som si a zasmiala sa.
,,To tiež. Ale naozaj mi záležalo na tom, aby ťa nikto neojebával,“ vzdychol.
,,Kam tým mieriš?“
,,Potom som sa o teba roky starať nemusel, žila si s Oliverom a on bol tak nudný, že sa nedala nájsť ani jeho fotka na nete. Nemá žiadnu digitálnu stopu, žiadne účty na sieťach, žiadne vypisovačky s kurvami, nič. Nepoznám nikoho tak basic. Chvíľu mi to bolo divné, ale potom som na moment uveril v ľudstvo a povedal si, že takí muži možno ešte existujú a bol som rád, že si ho mala práve ty,“ vyložil si nohy na zábradlie.
,,Stalkoval si každého, s kým som niečo mala za posledných 7 rokov?“ zasmiala som sa.
,,Boli len dvaja ľudia, ktorí ma zaujímali. Ten, s ktorým žiješ a ten, z ktorého si stále nevyrástla,“ pozrel sa na mňa prísne.
,,Hrabal si sa aj v mojom telefóne?“ premýšľala som o všetkých diskusiách so všetkými tými ľuďmi, ktoré som za posledné roky viedla a zabudla na svoje základné pravidlo – správaj sa tak, ako keby sa Bruno pozeral.
,,Nie, taký odvážny som nikdy nebol.“
,,Bál si sa, že ma prestaneš mať rád po tom, čo tam nájdeš?“ zašepkala som.
,,Úprimne, asi hej,“ zamyslel sa. ,,Anyway… už pár chvíľ premýšľam, ako ti to povedať, lebo neviem, ako je na tom tvoja emočná regulácia teraz…“ ošíval sa a chodil okolo toho, ako keby mala prísť nejaká jóbovka. Takého ho nepoznám. Býva priamy a je mu jedno, či to niekomu ublíži.
,,Čo si našiel, povedz,“ uškrnula som sa.
,,Nechcel som to robiť, lebo ma do toho nič nie je, ale ja toho chlapa bytostne neznášam, odkedy ťa poznám…“ zopol ruky a položil si lakte na stehná. Díval sa kamsi dole na svoje tenisky a premýšľal, ako to naformulovať tak, aby som z toho balkóna nevyskočila.
,,Hovoríme o Pilotovi?“ zvraštila som čelo a akási divná úzkosť mi prestúpila hrudník.
,,Hej,“ odkašľal si.
,,Prišiel si mi povedať, že takých ako ja bolo za tie roky viac?“  usmiala som sa. Blahosklonne.
Bruno prikývol a ani sa na mňa nepozrel. Hral sa s prstami a díval do zeme, ako dieťa, ktoré musí rodičom povedať, že rozbilo susedove okno futbalovou loptou.
,,Akú reakciu si čakal?“ zasmiala som sa.
,,Neviem. Že sa budeš hnevať, že to zas robím. A že ti to bude ľúto a budeš v šoku. Nečakal som, že sa budeš smiať,“ uvoľnil sa konečne a zadíval pred seba.
,,You’re such a good guy,“ potľapkala som ho po stehne a pobozkala na líce. Rozosmial sa na plné hrdlo a ja s ním.
,,To bola tá najabsurdnejšia veta, akú mi kedy kto povedal,“ položil dlaň na moje koleno.
,,Ja viem, neovládla som sa,“ rozhodila som rukami a Bruno sa ďalej smial. ,,Je od teba pekné, že na mňa dávaš pozor. A nehnevám sa. Ale už ľuďom neloz do mailov a telefónov, máš hádam aj zaujímavejšie veci na robote,“ otvorila som balíček mentolových Cameliek a zapálila si.
,,Odkiaľ si vedela, že nie si jediná?“
,,To zas nebola taká záhada, Bruno. Keď ti niekto v jeden deň povie, že ťa miluje a na ďalší sa rozhodne ťa na mesiace alebo roky ghostovať, po nejakom čase začneš chápať, že sa mu venuje niekto iný. Muži ako on potrebujú konštantnú adoráciu a zároveň majú chuť niekoho loviť. Takže keď si z nich príliš v piči, nebaví ich to. Bol to opakujúci sa cyklus, nedokázala som si pomôcť,“ mykla som ramenom.
,,Prečo vlastne?“ zamračil sa. ,,A vynechajme fakt, že on vyzerá dobre a ty si povrchná kurva,“ zasmial sa a šťuchol mi lakťom do rebra.
,,Dlho som si myslela, že sme si veľmi podobní. Ale to, že si obúvaš tenisky rovnako, ako niekto iný, alebo že máš rovnaké čiary na dlaniach, materské znamienka či recept na guláš, je iba… náhoda,“ mykla som ramenom. ,,Mali sme veľa spoločného, ale neboli sme rovnakí. Ja by som mu nikdy neubližovala opakovane a s vedomím, že to robím. Nikdy by som ho neopúšťala a nevracala sa. Nikdy by som nemohla byť taká sadistická voči niekomu, komu tvrdím, že ho milujem. Nehovoril ľúbim ťa. Hovoril milujem ťa. Ako jediný človek v mojom živote. Myslím, že to ma pri ňom držalo tak dlho,“ usmiala som sa.
,,Ja by som ho dobodal a ty sa usmievaš, čo si si šupla pod jazyk, kým som prišiel?“ otváral mi ústa rukou a ja som ho uhryzla do palca.
,,Keď ťa niekto pravidelne sklamáva rovnakým spôsobom, časom z toho urobíš hru sám pre seba. Napríklad, vždy, keď ti povie, že sa uvidíte, vieš, že presne mesiac predtým sa prestane ozývať. Funguje to ako hodinky. Nemôžeš byť ani sklamaný, kurva, lebo to očakávaš. A po nejakom čase mu už je kokotno sa ozvať, lebo vie, že to zas dojebal, tak čaká, že sa ozvem ja. Alebo vždy, keď začne posielať holé fotky z fitka, viem, že to bude trvať presne 24 hodín. Prišiel si len po kus adorácie, lebo doma ho nikto nechváli a ostatné kurvy hrajú nedostupné. A na ďalší deň už nevie, kto som a tvári sa, že má veľa roboty. Dopamín už dostal, na nejaký čas má pokoj,“ mykla som ramenom.
,,Čo si myslí tvoja terapeutka, že hovoríš o čomsi takom bez toho, aby si sa zahrabávala v sebaľútosti a plači?“
,,Že mi jebe,“ zasmiala som sa. Ale to si terapeuti myslia vždy, je to ich robota. 
,,Takže ty vieš, keď ťa niekto manipuluje a necháš sa?“
,,Vlastne hej. Je to len daydreaming. Chvíľu trvá, kým to pochopíš. Kým to nechápeš, máš k tomu hromadu emočných postojov. Hnev. Úzkosť. Smútok. Nenávisť…“ potiahla som si z HHC-čka a fúkla Brunovi dym do tváre. Zagánil.
,,Vieš nenávidieť?“ usmial sa.
,,Trochu.“
,,Aj mňa si?“
,,Ale kdeže,“ prekrútila som očami. Ako keby ma nepoznal. 
,,Nikdy? Ani na chvíľu?“ díval sa na mňa neveriacky a ja som sa len uškŕňala. Neviem, či to bolo drogami alebo situáciou.
,,Nie. Nemôžem sa predsa hnevať na hlboko narušeného človeka,“ zašepkala som a on ma udrel hánkami do ramena.
,,Nedá sa s tebou rozprávať, keď si sfajčená,“ zasmial sa.
,,Ja som sa jedného dňa rozhodla, že ťa budem mať rada, nech sa deje čokoľvek. A navyše som ti to sľúbila. Beriem sľuby vážne. Takže nie, neznenávidela som ťa nikdy anilen na malú chvíľu, Bruno. Cítila som k tebe iba rozličné druhy lásky,“ pohladkala som ho po tvári.
,,Akože aké?“
,,Najprv romantickú. Potom takú nejakú kamarátsku. A o veľa rokov neskôr takú proste… ľudskú. Že máš dakoho rád ako človeka. Nič od neho nechceš, ani neočakávaš, proste ho len máš rád, lebo nevieš inak. Nemáš chuť s ním spať, ani neprežívaš, keď dlhšie nie ste v kontakte. Chápeš, že nie vždy má chuť s tebou hovoriť a nemyslíš si, že má povinnosť. Ale keď si na neho spomenieš, tak sa usmeješ. A dúfaš, že sa má dobre. Vždy dúfam, že sa máš dobre…“ povedala som potichu viac-menej sama pre seba.
,,Myslím, že tak ako ty, ma ešte nikdy nikto rád nemal.“
,,Myslím si to tiež,“ zadívala som sa do diaľky na zasvietené okná panelákov. Zobrala som ďalekohľad z parapety a pozrela sa, či neuvidím niečo zaujímavé.
,,A potom že ja som tu stalker,“ udrel sa dlaňou do čela.
,,Sme si podobnejší, ako by si čakal, čo?“ v panelákoch oproti nič zaujímavé nebolo. Kde sú ľudia súložiaci na okne?
,,Možno nie si taká nevinná dievčina, ako si o tebe ľudia myslia myslia,“ znelo to, ako keby len nahlas premýšľal.
,,A ty možno nie si taký psychotický sadista, ako si o tebe ľudia myslia,“ doberala som si ho, lebo sa mi páčilo, ako sa smial. Bruno sa nesmeje veľa. Ale keď sa náhodou smeje, je to najkrajší zvuk na svete. Podala som mu ďalekohľad a odšróbovala vrchnák z minerálkovej fľaše.
,,Vyspala by si sa so mnou, keby som chcel?“ díval sa stále do okien oproti. Vyprskla som minerálku nosom aj ústami a celého ho oprskala. Kašľala som a smiala sa. ,,To nie je odpoveď,“ utieral si pobavene mokré ucho.
,,To je čudná otázka, neviem, čo na to odpovedať,“ mykla som ramenom.
,,To nie je čudná otázka, je to úplne valídna otázka.“
,,Chceš vedieť, či sa mi páčiš? Si taký rozkošný, keď si takýto neistý,“ uštipla som ho do líca a Bruno mi venoval jeden odsudzujúci pohľad. ,,Sme kamoši. Nepýtaj sa pičoviny,“ zapálila som si.
,,Veľa fajčíš, keď si zhúlená.“
,,Hej, viem.“
,,Tam oproti sa nejaký chlap začal vyzliekať,“ skonštatoval.
,,Je pekný?“
,,Podľa tvojich parametrov asi nie.“
,,Akých mojich parametrov? Povedz mi o mne viac, Bruno,“ oprela som sa o stenu za mnou a vyložila si na neho nohy.
,,Čo ja viem, vysoký, chudý, so sánkou podľa pravítka…“ mykol ramenom.
,,Strávila som celý život s nerdami, aby mi tu jeden z nich tvrdil, že som povrchná kurva. To si teda vyprosím,“ udrela som ho.
,,Ale notak, keby bol Pilot malý a tučný, si z neho vonku za dve hodiny,“ rozosmial sa.
,,Musí sa mu štikútať,“ uškrnula som sa. ,,Ale na moju obhajobu – ja som dva roky nevedela, ako vyzerá. Je teda otázne, čo sa mi na ňom tak páčilo. Šak asi to, aký tvrdil, že je,“ kedy sa zo mňa stal takýto cynik? Nie je to to, na čo naráža moja terapeutka? Takto sa ja vysporadúvam s traumou? 
,,Nevedela si sedem rokov ako vyzerám ja a aj tak si mnou bola posadnutá.“
,,Pravda.“
,,A teraz?“ dal si dole ďalekohľad z očí a pozrel sa na mňa.
,,Čo teraz?“
,,Si posadnutá, aj keď už vieš?“ usmial sa.
,,Kým nebudem úplne dementná a budem si pamätať mená, čísla a tváre, budem ťa ľúbiť. Aj keby si bol starý, škaredý a pupkatý. Aj keby si nemal vlasy a zuby. Budem ťa ľúbiť, lebo som to sľúbila. Nič sa nezmenilo. Mohol si vyzerať akokoľvek a nič by nebolo inak. Už mi to uver, ja ťa nemôžem uisťovať donekonečna, je to vyčerpávajúce,“ vzdychla som.
,,Nechceš so mnou spať, ale budeš ma ľúbiť navždy. To je fakt divné, uznaj sama. A teraz! Aha! Čo to bolo za mikrovýraz?“ ukázal prstom na moju tvár.
,,Neviem, o čom hovoríš,“ otočila som hlavu smerom k mestu.
,,Ale notááák! Videl som to. Povedz, čo mi tvoja tvár už povedala!“ naliehal.
,,Bol by si smutný.“
,,O to viac to chcem vedieť. Prosím.“
,,Neromantizujem si nás, lebo… vždy, keď odídeš, nečakám, že sa vrátiš,“ povedala som vážne a bez smiechu.
Bruno stíchol a naprázdno preglgol. ,,Rozumiem.“
,,Ale vždy ma poteší, keď zas prídeš. Len to nečakám. Lebo keď som to čakala a ty si nechodil, bola som veľmi smutná,“ priznala som.
,,Chápem.“
,,Hneváš sa?“
,,Nie, ale je mi to ľúto. Že sa tak cítiš. Ľudia ťa tak často opúšťali, že si si vlastne zvykla. Od nikoho nečakáš, že zostane. To musí byť, actually… dosť hrozné,“ pozrel sa na mňa súcitne.
,,Len tak medzi nami… už som veľká,“ žmurkla som.
,,Len tak medzi nami… si detachnutá od svojich emócií,“ vzdychol.
,,Aby mne tu Bruno robil psychoanalýzu,“ rozosmiala som sa a udrela sa dlaňou do čela.
,,To si ma ty naučila, len to používam proti tebe,“ usmial sa.
,,Taký si ty človek!“ odfrkla som.
,,Presne. Žiadny good guy,“ povedal arogantne a rozosmiali sme sa obaja.
,,Som rada, že si prišiel,“ naozaj som bola. Konečne som nepotrebovala tisíce masiek na komunikáciu s niekým. Poznal ma dlho a poznal ma dobre. Vedel o mne všetko, čo vedieť chcel. Cítila som sa najviac sama sebou, bez toho, aby ma niekto súdil. Bolo to akosi zvláštne upokojujúce.
,,Ešte pred mesiacom si ma nechcela ani vidieť,“ rýpol.
,,Nechcela som si kaziť ilúziu. Roky si bol len avatar. Bála som sa, že sa tá predstava rozplynie. Realita je tá čudná imaginácia, keď sme neni sfajčení… šak vieš,“ potiahla som si z vaporizéru a podala ho Brunovi.
,,Myslel som si, že to bude iné. Že budeš manická alebo uplakaná alebo… neviem. Čakal som viac drámy. Ale ty tu sedíš a bavíš sa so mnou, ako keby to bol denný štandard. Si veľmi čudné dievča.“
,,Preto ma máš rád,“ povedala som namyslene a Bruno prikývol.
,,Nie si už taká precitlivelá ako kedysi. Ani neviem, či mi to je ľúto alebo som pyšný,“ zamyslel sa.
,,Daj ruku,“ zobrala som si jeho ľavú dlaň a pritisla si ju k hrudi. Srdce mi bilo, ako keby som bežala maratón. ,,Stále som precitlivelá a som v piči z toho, že si tu. Len sa už viem lepšie ovládať,“ usmiala som sa.
,,Konečne ťa držím za kozy, neveril som, že sa to niekedy stane,“ zasmial sa.
,,Debil,“ smiala som sa tiež a odtiahla sa.
,,Sa netvár, celý život si na to čakala,“ vyfúkol dym.
,,Milujem, keď si arogantný. Vieš?“
,,Hej, viem. Robím to len preto,“ šľukol a fúkol dym mojim smerom.
,,Bruno?“
,,Áno?“
,,Toto tu… my dvaja… to je navždy. Vieš to, však?“
,,Vždy tu budeme jeden pre druhého, aj keď žiť budeme s tretím a štvrtým…“ citoval ma spred mnohých rokov.
,,Ty si to pamätáš,“ pohladila som ho pohľadom.
,,Len tak medzi nami… pamätám si všetko, čo si mi kedy povedala.“
,,Len tak medzi nami… keby si chcel, tak sa s tebou vyspím,“ zašepkala som do tmy a obaja sme sa rozosmiali na celé sídlisko.

Sú ľudia, ktorým dnes veríte práve preto, lebo kedysi ste im veriť nemohli. A tento zvláštny paradox spôsobuje, že puto, ktoré si s nimi vytvoríte, je jednoducho navždy. Bez ohľadu na to, ako často sa vídate, či spolu hovoríte každý deň alebo len raz za desať rokov. S niektorými ľuďmi ste podpísali pakt skôr, ako ste prišli na svet. Dohodli ste sa, že tu budete jeden pre druhého… aj keď žiť budete s tretím a štvrtým.