kontroverza

Aby ste sa mohli znova narodiť, musíte najprv zomrieť. Touto frázou mojej mamy som sa roky upokojoval, keď som nasledoval zlý a arogantný príklad môjho otca a stal sa vojakom. Dnes, po tej dlhej dobe, čo už v armáde nie som, musím priznať, že medzi službou vlasti a vraždou nie je vôbec žiaden rozdiel. Ale tie gumy v maskáčoch si to budú myslieť navždy, len aby mohli niekde medzi homoerotickými zábavkami a strieľaním do živých terčov, prosiť Boha o odpustenie. Boh vás všetkých môže jebať, chalani.

Vyrastal som v rodine amerického fanatického republikána a slovenskej učiteľky. Vychovávala ma hlavne mama, otec nikdy nebol doma. Musel zabíjať ľudí, ako som rád hovorieval ako teenager. Mama sa na to hnevala. Vraj chráni svoju vlasť a nemám byť neúctivý. Ale čím viac hnevu vo mne bolo, tým ďalej od Slovenska som chcel byť, takže keď prišla možnosť odísť do Ameriky, šiel som. Študoval som vojenskú akadémiu s najhlúpejšími ľuďmi, akých som kedy stretol, čo mi vyhovovalo. Nemusel som sa s nikým veľmi rozprávať.

Začínal som ako podporučík. Je to ešte horšie slovo ako dôstojník. Nechápem etymológiu, na vojne nič dôstojné definitívne nie je. Keď som mal tridsaťpäť, vymenovali ma za kapitána a ja som sám sebe sľúbil, že už mám dosť. Že už nechcem zabiť žiadneho ďalšieho človeka. Ani nechcem dať nikomu rozkaz, aby nejakého zabil. Požiadal som o preloženie a postupne som z armády odišiel, spoliehajúc sa na PTSD a psychiatra, ktorý bol zjavným pacifistom. Podpísal čokoľvek, len aby na front nešli ďalší mladí idioti, ktorí sa tam, bez akéhokoľvek rozumného dôvodu, nechajú zabiť ďalšími kreténmi s vymytou hlavou.

Bol som v realite len pár týždňov, keď som spoznal Júliu. Páčilo sa mi jej literárne sprofanované meno a bezchybné, pevné telo. Bola múdra, krásna a reprezentatívna. Presne taká žena, akú by si chcel vziať každý. Túžila po deťoch a po mne, tak som dlho neváhal a 26. mája 2013 som ju požiadal o ruku. Nekľačal som, prišlo mi to trápne. Možno keby som si kľakol, dopadol by náš príbeh celkom inak, ale… ja som si nekľakol. Ženám na tom vraj záleží, som zistil neskôr. Nemyslel som si, že záleží na tak prázdnom geste. Mal som za to, že záleží skôr na tom, ako sa muž postaví ku vzťahu, nie ako si kľakne pred jeho začatím. Ale – ako veľakrát predtým aj potom – keď ide o srdečné záležitosti, som sa mýlil.

Dlho som premýšľal, čo budem robiť so životom po návrate z armády. Chcel som využiť to, čo som sa tam naučil, ale už som nechcel nikoho zabiť, tak som sa focusoval na management. Vedel som, ako ľudí prinútiť, aby ma poslúchali a vybudovať firmu mi trvalo asi dva roky. Júlia chcela zostať na Slovensku a ja som sa tu dosť nudil, tak som začal v práci tráviť veľa času. Ona sa zas nudila doma bezo mňa, čo mi často vyčítala. Vysvetľoval som jej, že na život, ktorý chceme žiť, potrebujeme peniaze, ale jej dosť vadilo, že netrávime čas niekde vonku a nemáme sociálny okruh, ktorý by bol ako z nejakého prijebaného amerického seriálu.

Raz večer som už nemal chuť počúvať jej výčitky, tak som si povedal, že sa idem prejsť. Kúsok od domu, v ktorom sme s Júliou žili, som si všimol kaviareň. Mala rotujúci názov vyrobený zo starého retro neónu. Cez deň sa volala Bright side of the Moon a večer zasa Dark side of the Moon. Bola to veľmi pekná kaviareň, vyzerala ako zo 60. rokov. Prúžkované gauče s mäkkými vankúšmi, červeno-biely bar, neónové tabule a za barom akási oblá Mary Poppins. Mala pin upovské červené šaty s malými bielymi bodkami, ľahký make pu s mačacími očami a výrazným rúžom, prsia až pod bradou a na nohách… tenisky. Chvíľu som sa zamýšľal nad touto kultúrnou nezrovnalosťou, kým som sa posadil k baru.

,,Dobrý večer, nech sa páči,“ podala mi nápojový lístok. Ružovo-biely. S prúžkami a srdiečkami. Veľmi nemužný. A veľmi pekný. Kým som v ňom listoval a premýšľal, čo si dám, rozhliadal som sa okolo seba. Bola tam taká atmosféra útulnosti. Cítil som sa ako v Santovej obývačke. Vlastne v tom priestore bolo niekoľko obývačiek naraz. Napočítal som 8 gaučových kútikov a štyri dvojkreslové. Jediné stoličky, ktoré tam boli, bolo tých šesť pri bare. Ľudia boli potichu, hrala tam príjemná hudba, od každého stola bolo počuť šepkavú diskusiu alebo smiech a vonku príjemne snežilo. Vedľa baru bola vitrína s koláčmi, ktoré vyzerali veľmi dobre. A asi aj chutili, ľudia si ich objednávali ku každému nápoju.
,,Vybrali ste si?“ spýtala sa ma po chvíli.
,,Nie, vlastne nie… odporučíte mi niečo?“ zadíval som sa na ňu. Vyzerala ako milá a všeobjímajúca bytosť. Tak som vlastne nikdy nikoho nenazval, ale ona presne tak vyzerala.
,,Hmmmm,“ zadívala sa mi skúmavo do tváre. ,,Nepijete kávu, máte pekné zuby. Dali by ste si milkshake, ale len v súkromí, lebo je to veľmi nemaskulínny nápoj. Ja myslím, že vám bude chutiť perníkové kakao a čokoládový zákusok s horúcimi malinami,“ prižmúrila oči.
,,To znie výborne,“ prikývol som. ,,Viete odhadnúť podľa výzoru, komu čo bude chutiť?“
,,Robím to už dlho,“ usmiala sa. Postavila predo mňa voňavé kakao vo veľkej šálke a povedala, že chutí ako tekuté Vianoce. Nemýlila sa ani trochu. Čokoládový zákusok je vraj príliš zvodný a vulgárny, ale ja to isto ustojím. A znova mala pravdu, tá chuť niekoľkých druhov čokolád a horúce maliny so štipkou rumu boli nesmierne zvodné. Ľudia chodili sem a tam, každý, kto prišiel alebo odišiel, to dievča objal. Nevedel som, či sú to všetko jej kamaráti alebo je to bežnosť miestneho folklóru.
,,Mohli by ste mi ich, prosím, ešte pár zabaliť? Tak štyri najpredávanejšie, nechám to na vás,“ usmial som sa. ,,Je to naozaj výborné,“ fakt bolo. ,,Ako robíte to kakao? Je tam čosi navyše… a preboha nepovedzte, že láska,“ prekrútil som očami a dievča za barom sa zasmialo.
,,Vanilkový cukor. Dávam ho všade, žiaden cukor bez vanilky tu nenájdete. S vanilkou je totiž všetko oveľa lepšie,“ žmurkla. ,,Nech sa páči, toto sú štyri najpredávanejšie.“
,,Ďakujem, zaplatím,“ postavil som sa.
,,Bude to 12,40,-“ podala mi blok. Bol vytlačený na ružovom papieri. Je to vôbec legálne? Isto je aj parfumovaný.
,,Nech sa páči,“ podal som jej dvacku. ,,To je dobré, ďakujem.“
,,Nie, počkajte! To je veľa. Vezmite si ešte toto, na zimu sú ideálne do auta,“ podala mi sáčok s čokoládovými bonbónmi. ,,Je tam 12 kusov, 6 príchutí. Keď zistíte, ktorá vám chutí najviac, príďte mi povedať,“ usmiala sa.
,,Tak teda ďakujem ešte raz, ste veľmi milá,“ zobral som si balíček a kráčal domov za Júliou. Vravel som si, že sladkosti by toho mohli veľa napraviť. Bola to naozaj krásna kaviareň, mohol by som ju tam vziať. Nie je to ďaleko, boli by sme vonku a medzi ľuďmi a voňali by sme vanilkou a čokoládou. To znie ako skvelý večer.

Prišiel som domov a nadšený jej položil krabicu zákuskov na konferenčný stolík.
,,Sú výborné, ochutnaj,“ povedal som zmierlivo a ona bola stále zdutá.
,,Po prvé, som alergická na laktózu a po druhé, cukor nejem. Hádam by si nechcel, aby som pribrala, potom by sme už nechodili spolu vôbec nikam,“ odfrkla a odišla do kúpeľne.
,,Máš dostať krámy alebo čo ti je?“ zašomral som si popod nos a rozhodol sa, že všetky tie zákusky dnes zjem sám, nech sa pojebe!
,,Ja idem von! A ty si rob, čo chceš,“ odfrkla cez zavreté dvere.
,,Jak von? S kým? Kam? Je deväť hodín…“ pozrel som na hodinky pri telke.
,,S kamoškami. Do mesta. Nebudem čakať, kým sa tebe uráči, ja už na teba tak celkovo nebudem čakať,“ povedala chladne stojac vo dverách kúpeľne, ktorej príšernú kachličkovú mozaiku vyberala ona. Už od začiatku som tie kachličky neznášal, ale chcel som, aby bola spokojná. Aj tak sa mi to nepodarilo.
,,Mali by sme sa porozprávať,“ vzdychol som. Moja žena ma značne unavovala.
,,Nechce sa mi a nemám čas. Tak ako ty,“ zašepkala mi do ksichtu, obula sa a naštvane odišla. Sedel som na gauči s otvorenou krabicou zákuskov a vidličkou. Boli naozaj dobré. Nechcelo sa mi zostať doma a zožierať sa myšlienkami, kam išla a prečo je taká nasraná, tak som sa znova obliekol a šiel von.

Kaviareň za rohom bola stále otvorená, v gaučoch pri okne sedeli ľudia a vianočné svetielka na výlohe svietili teplo. Vošiel som dnu a sadol si k baru. Dievča za barom sa na mňa skúmavo pozrelo, ako keby hovorila, že ju to mrzí. Zobrala z poličky fľašu Jacka Danielsa, hodila do pohára kocku ľadu a naliala. Postavila pohár predo mňa, vraj: ,,Druhýkrát za deň, tento máte na účet podniku. Som Kornélia, mimochodom,“ podávala mi ruku.
,,Richard,“ podal som jej svoju. ,,Ako vám hovoria priatelia?“
,,Volám sa Kornélia a hovoria mi… Kornélia,“ povedala sarkasticky. ,,A môžeme si tykať, ak to nevadí,“ usmiala sa.
,,Ja ťa budem volať Korn, dobre?“
,,Niekto to rád metalové,“ pokrčila pleciami. Zo zadného boxu kaviarne vyšli traja chalani, prišli k baru, zaplatili a vyobjímali ju. Jeden jej chytil tvár do dlaní a vtisol jej bozk. Potom sa všetci zasmiali.
,,Čo som ti povedala, že nemáš robiť, Maťo?“ pozrela na neho prísne.
,,Nemám ťa bozkávať,“ povedal poloopileckým tónom.
,,Tak si to pamätaj a už to nerob,“ uštipla ho do bradavky pod tenkým svetrom a chlapec sa za ňu bolestivo chytil. ,,Majte sa,“ usmiala sa na nich a zamávala. Chlapci odišli a ja som sa iba v tichosti díval na jej interakcie s ľuďmi a sŕkal Jacka z pekného kryštálového pohára. Dvere kaviarne sa otvorili a dnu vošlo uzimené malé dievča s dlhými blond dredami. Sadlo si vedľa mňa a milo sa usmialo.
,,Daj mi vodku, lebo ma jebne,“ vzdychla a vyzliekala si kabát.
,,Čo sa stalo, láska?“ spýtala sa so záujmom a postavila pred ňu dvojitého panáka kokosovej Finlandie.
,,Rozišla som sa s kokotom, dnes si bol po veci, to boli zas cirkusy,“ prekrútila očami.
,,Ako sa cítiš?“ vyzerala, že dredatú dievčinu naozaj ľutuje.
,,No jak piča! Zobral si ešte aj moju vonnú lampu, to proste nepochopíš,“ krútila nahnevane hlavou. ,,Prečo sú chlapi takí kokoti proste?“ pozrela mojim smerom.
,,Na to asi nemám odpoveď,“ mykol som ramenom a podal Kornélii prázdny pohár. ,,Ešte jeden, prosím,“ usmial som sa. Zaujímavé, že znova presne vedela, čo chcem piť.
,,Kika, to je Richard. Richard, zoznám sa s Kristínou. Je to tunajšia bright side,“ žmurkla. Dredaté dievča mi podalo ruku. Povedala, že ju teší, ale ani náhodou tak nevyzerala. Chvíľu sa ešte rozčuľovala nad nezmyselnosťou mužského pokolenia, potom si vzala pohár a presadla si k skupinke sediacej pri okne. Kornélia vyskočila na pult a posadila sa. Vyložila si nohy na pracovnú dosku oproti umývadlu a z poličky si zobrala elektronickú cigaretu. Fúkla dym smerom ku mne a ja som sa zhlboka nadýchol.
,,Čo to, preboha, je?“ voňalo to exoticky a vôbec nie tabakom.
,,Je to zmes lesných plodov,“ pozrela sa na obal.
,,Smie sa tu fajčiť?“
,,Iba ak fajčíš niečo, čo nesmrdí,“ mykla ramenom.
,,Asi to veľa ľudí odrádza, však? Ľudia pri káve radi fajčia,“ zamyslel som sa.
,,Cigarety smrdia, zle sa to vetrá a nekorešponduje to s koláčmi. Môžu fajčiť elektronické. Alebo jointy. Alebo vonku,“ usmiala sa.
,,Tu sa môže húliť?“ bol som prekvapený.
,,Iste, ak to vonia, pokojne si to zapál,“ venovala mi ďalší sarkastický úsmev.
,,Naposledy som húlil asi na strednej,“ zamyslel som sa.
,,Možno preto máš taký kyslý ksicht,“ žmurkla, načiahla sa a z veľkého krígľa za sebou vytiahla ubalený joint. ,,Na, na lepšiu náladu,“ hodila mi ho. Chvíľu som ho len žmolil v ruke, nevedel som, čo s ním. Nechcel som húliť sám, ani to ťahať domov. Keby to našla Júlia, asi by som si vypočul zbytočne veľa poznámok na to, že bývalí mariňáci často prepadajú drogám a alkoholu. A jemne pripitý som už začínal byť.

Kaviareň sa pomaly vyprázdňovala, zostali sme tam napokon s Kornéliou sami. Sadla si ku mne a spoza baru vytiahla krásny bodkovaný popolník.
,,Zapáliš to už?“ usmiala sa na mňa.
,,Neviem, či to nepreženiem,“ žmolil som v ruke joint a spomínal na časy, keď boli mojou každodennosťou. V armáde sa vám nič také stať nemôže.
,,Neboj, postrážim ťa,“ zasmiala sa. Vzala mi ho, priložila si ho k perám a zapálila. Slastne mojim smerom vyfúkla dym a podala mi ho.
,,Fúha,“ rozkašľal som sa a Kornélia sa rozosmiala.
,,Tak rozprávaj, čo ťa trápi, cudzinec,“ povedala prezieravo.
,,Mňa? Nič, som v pohode,“ usmial som sa.
,,Si príšerný klamár,“ pokrútila hlavou.
,,Moja žena…“ vzdychol som.
,,Budem hádať – málo sa jej venuješ, lebo veľa pracuješ,“ fúkla do horiacej špičky a tá v prítmí kaviarne krásne zažiarila.
,,No, nejako tak,“ priznal som.
,,Bývate tu dlho? Nevídam ťa.“
,,Nie, je to len pár mesiacov, kúpili sme dom za rohom,“ vzdychol som.

Rozprávali sme sa dlho. Ani vlastne neviem, ako dlho to bolo, zobudil som sa na gauči v kaviarni niekedy nadránom, zhúlený a opitý ako starý námorník. Na stolíku predo mnou bol kľúč a odkaz, aby som pri odchode zamkol. Bol som prikrytý dekou a do tmy svietili len vianočné svetielka vo výlohe. Vstal som a šiel domov. Prechádzal som sa uličkou v snehu a mraze, rozospatý a vlastne celkom príjemne vyspatý, hoci bolo veľmi skoro. Premýšľal som, čo poviem Júlii, keď sa vrátim v tomto stave. Dvere som odomykal potichu. Všade bola tma. Nahliadol som do spálne a moja žena ležala v posteli a spala veľmi pokojne. Ľahol som si na gauč a ešte na chvíľu zadriemal, predstavujúc si, že ležím v kaviarni, na tom najpohodlnejšom gauči, na akom som kedy spal. Myslím, že to bol môj safe place. Pekne to tam voňalo, bolo tam útulne a teplo. Po pár hodinách môjho snového rozjímania ma zobudilo trieskanie vecami v kuchyni.
,,No dobré ráno,“ povedala otrávene. ,,Mám sa vôbec pýtať, kde si bol?“
,,Bol som na pár drinkov vonku,“ pretrel som si oči a posadil sa.
,,A s kým?“ dupala nohou pri tom, ako si robila kávu.
,,Sám. Tu za rohom je veľmi pekná kaviareň, sú otvorení dlho do noci. Mohli by sme tam ísť niekedy spolu,“ povedal som zmierlivo.
,,Alečo? Fakt? No to musí byť výnimočné miesto, keď si sa rozhodol ma tam vziať po tom, čo sme spolu nikde neboli hádam polroka,“ odfrkla.
,,Mali by sme sa porozprávať,“ vstal som a prišiel k nej. ,,Ja sa nechcem hádať.“
,,Na to si mal myslieť skôr,“ povedala chladne, zobrala si svoj keep cup a odišla z domu.
Chvíľu som tam stál a premýšľal, či za to všetko môžem naozaj len ja. Či som si vzal vlastne milú a príjemnú ženu a urobil z nej toto monštrum, alebo tým monštrom bola vždy, len ja som sa to rozhodol, z nejakého dôvodu, nevidieť.

Osprchoval som sa a šiel Kornélii vrátiť kľúče od kaviarne a poďakovať, že ma tam nechala prespať. Bolo mi trápne, ale to dievča sa tvárilo, že sa jej to snáď deje denne, tak som sa necítil ako úplný debil.
,,Niet štamgasta, čo by sa tu raz za čas nevyspal,“ povedala s úsmevom. A ja musím povedať, že to ani zďaleka nebola posledná noc, ktorú som v Kornéliinej kaviarni strávil.

Unikal som tam vždy, keď sme mali s Júliou problémy… takže často. Opil som sa, nahúlil a vykvasil na niektorom z gaučov. Väčšinou ma potom Kornélia prikryla dekou a nechala mi na stole kľúče. Po nejakej dobe mi povedala, že si ich môžem nechať a nemusím ich vracať. Vtedy som si uvedomil, že som tam naozaj často. A že mám problémy s pitím a húlením. Bolo to od nej milé gesto a zároveň zdvihnutý prst. Vedel som to. Vedel som, že to povedala preto, lebo sa o mňa bála. A ja som sa zasa bál chodiť domov, pretože tam ma nečakala milá žena s koláčom a voňavou kávou. Čakala tam zdutá piča, ktorej by som neraz najradšej odtrhol hlavu a nastokol ju na kôl. Ale neurobil som to. Hoci som si to často predstavoval a tie predstavy ma, ktovie prečo, upokojovali.

Raz na jar som na pár dní odišiel na služobku a bol som nesmierne rád, že budem aspoň chvíľu v tichu. Niekde, kde sa so mnou nikto neháda, kde ma nikto z ničoho neobviňuje, kde mám čas a priestor premýšľať. Vrátil som sa domov nadránom, dal som si sprchu a šiel spať. Keď som sa zobudil, Júlia už doma nebola. Obliekol som sa a šiel na neskoré raňajky ku Kornélii. Cestou som si uvedomil, že moje manželstvo je fraška a nebol som si istý, ako to mám riešiť.

Sadol som si k pultu a nervózne povedal, že si dám kávu a Sacher. Milo sa na mňa usmiala a spýtala sa, čo mi preletelo cez nos.
,,Nemám svoje ponožky,“ povedal som vážne.
,,To je metafora? Akože nie si vo svojej koži?“ zamračila sa.
,,Nie. Nemám svoje ponožky,“ zopakoval som a čím viac som si to uvedomoval, tým nasratejší som bol.
,,Ále prosím ťa… muži aj tak nevedia, aké nosia ponožky nakupujú im to manželky, proste máš len nové,“ mávla rukou.
,,Kornélia,“ vzdychol som.
,,Nemáš svoje ponožky,“ povedala smutne.
,,Nemám svoje ponožky,“ prikývol som.
,,Je mi to veľmi ľúto,“ chytila ma dlaňou za hánky.
,,Zabijem najprv jeho a potom ju,“ zašomral som si pod nos.
,,Nebudeš nikoho zabíjať, proste sa s tým zmieriš alebo sa rozvedieš,“ mykla ramenom a utierala čerstvo umyté šálky.
,,Ako mi to mohla urobiť? Jak som sa kurva vôbec dostal do tejto situácie?!“
,,Lebo si si zobral kurvu. Alebo si si zobral fasa babu, ktorej si sa nevenoval a niekto iný áno. Ja neviem, ty mi povedz,“ oprela sa dlaňami o pult a zadívala sa mi do očí.
,,Kladieš dobré otázky,“ vzdychol som a dopil posledný glg kávy. ,,Musím ísť,“ vstal som.

Večer som prišiel domov a konfrontoval Júliu. Všetko mi priznala, dlho to netrvalo. Vraj bola nešťastná a my dvaja už dávno nie sme pár, len spolubývajúci. Vraj som na ňu nemal čas a nedokázal som jej dať to, čo chcela. Vraj si nemohla pomôcť a chýbala jej láska a záujem. Vraj som nebol dosť chlap. Sedel som tam a počúval túto znošku nezmyslov a znova som si predstavoval, ako by som jej kľakol na krk a udieral ju päsťami do tváre, kým by celkom nespuchla. Ako by som jej potom kuchynským nožom, ktorý tá neschopná chudera nikdy nepoužila, pomaly oddeľoval hlavu od zvyšku tela. Ako by som si ju napichol na plot nášho krásneho domu ako výstrahu pre všetkých, ktorí by sa chceli zahrávať s mojou maskulinitou.

Zbalil som si veci a zavolal svojmu právnikovi. Sedel som s kufrom v kaviarni u toho milého dievčaťa a hučal do telefónu, že tej kurve nechcem nechať ani cent z mojich ťažko zarobených peňazí.
,,Máš kam ísť?“ spýtala sa ma Kornélia pred záverečnou.
,,Pôjdem do hotela,“ mávol som rukou.
,,Ak chceš, môžeš ísť ku mne. Je to blízko,“ usmiala sa.
,,Nie, nemôžem ťa otravovať v tejto situácii, to by bolo psycho,“ odmietol som.
,,Ako myslíš. Ale je to bianco ponuka,“ potľapkala ma po ramene. ,,A mám hosťovskú,“ zakričala cestou do skladu s koláčmi.
Stále som si nebol istý, či ma to dievča balí alebo je len príliš priateľské. Nikdy neprekročila žiadnu hranicu, ale bola taká milá a dobrá, že sa to ľahko zamieňalo za romantický záujem. Chvíľu pred záverečnou som si uvedomil, že som si žiaden hotel nebookol, len som tam celý deň sedel a díval sa z okna na prebúdzajúce sa stromy a poletujúce vtáky.
,,Poď, ideme,“ žmurkla na mňa od dverí a ja už som neoponoval.

Vošla do vchodu vedľa kaviarne a kývla hlavou, že mám ísť za ňou.
,,Ty bývaš tu?“ zasmial som sa.
,,Hej, nad kaviarňou,“ usmiala sa a kráčala staromestským schodiskom. ,,Nie je tu výťah, ale mám to blízko do práce,“ stúpala vyššie.
,,Je to veľmi pekný dom,“ prikývol som.
,,Bývam tu od nepamäti. Ten byt patril mojej babke, zdedila som ho pred pár rokmi, keď zomrela a upravila som si ho podľa seba,“ ako som o chvíľu zistil, podľa seba znamenalo naozaj… podľa nej.

Celý byt bol v rovnakom retro štýle ako jej kaviareň. Pastelový a veľmi, veľmi farebný. Dve spálne, obývačka s obrovským gaučom a východom na priestrannú terasu, krásna rohová kuchyňa a dve kúpeľne. Dosť luxus na dnešnú dobu. Vraj by bez dvoch kúpeľní nemohla žiť. Jedna je večerná a druhá ranná. V jednej sa ponáhľa a v druhej odpočíva.
,,Urob si pohodlie,“ povedala, keď otvorila dvere do hosťovskej spálne. Bola modro-biela a na veľkej manželskej posteli bola tona vankúšov a huňatá hnedá deka. Na deke ležal čierno-biely kocúr a spokojne spal. ,,To je jeho izba, ale on sa rád podelí… však, Láska?“ prišla ku kocúrovi a pohladkala ho. ,,Nemáš alergiu na mačky?“
,,Nie, myslím, že nie. Ale nikdy som žiadnu nemal. Ako sa volá?“ sadol som si na posteľ a pohladkal ho tiež.
,,Volá sa Láska,“ usmiala sa.
,,Fakt? Prečo?“ usmial som sa tiež.
,,Lebo je to krásne slovo a ja ho rada hovorím a nemám komu,“ pokrčila ramenom.
,,A keď raz budeš mať frajera a zakričíš láska, tak pribehnú obaja,“ doprial by som jej niekoho normálneho. Niekoho, kto docení jej farby. Uvedomil som si, že o nej vlastne vôbec nič neviem, ale ona vie o mne úplne všetko. Aj to, čo nevie nik iný. Nikdy som sa jej na nič nepýtal. A ona sama od seba o sebe nehovorila. Asi bola zvyknutá za barom viesť jednostranné konverzácie. Ale povedal som si, že dnes večer sa to zmení. Že zistím, čo je toto dievča zač a prečo je ku mne taká dobrá.

Kým som si dal sprchu vo večernej kúpeľni, urobila večeru. Mala na sebe zásteru so širokou sukňou. Vyzerala, že ju kúpila v sexshope, ale nepýtal som sa.
,,Budem dúfať, že máš rád cestoviny,“ postavila na stôl plnú misu carbonara a ja som si uvedomil, že som nikdy nič také nezažil. Nepýtala sa, či som hladný, bolo jej jasné, že som. Nikdy mi žiadna žena neuvarila. Nikdy žiadnej žene nezáležalo na tom, aby som sa cítil milovaný a naplnený. Jedlom či láskou, to je jedno.
,,Mám ich veľmi rád,“ prikývol som a posadil sa.
,,Víno?“ spýtala sa, keď nalievala.
,,Ty si fakt super,“ vzdychol som a bol som očarený. Pretože v tom nebol žiaden zámer, chcela byť len dobrou hostiteľkou.
,,Toto guanciale je fakt super. Ja som božská!“ pripila si so mnou. ,,A veľmi hladná,“ povedala s plnými ústami.
,,Je to vynikajúce,“ prežúval som a cítil sa ako v nebi. Ako pri poslednej večeri.

Dojedli sme a sadli si aj s pohármi bieleho na gauč. Kocúr prišiel tiež a vyvalil sa jej na stehná. Spokojne priadol, kým ho hladkala a v telke šli nočné správy.

V CENTRE BRATISLAVY DNES V NOCI NAŠLI NÁHODNÍ PSÍČKARI ŠOKUJÚCU VEC. ODREZANÚ HLAVU ŽENY OBJAVILI PRI NOČNEJ PRECHÁDZKE SO PSOM MANŽELIA, KTORÍ ŽIJÚ NEĎALEKO. TOTOŽNOSŤ OBETE ZATIAĽ NIE JE ZNÁMA, PREDPOKLADÁ SA, ŽE IDE O ŽENU, KTOREJ DOM PATRIL. PRÍPADOM SA ZAOBERÁ POLÍCIA, PO BRUTÁLNOM VRAHOVI SA STÁLE PÁTRA, zaznelo z televízie.

,,Pre kristove rany,“ vytreštila Kornélia oči. ,,Čo toto bolo za psychopata,“ pokrútila hlavou a mne sa začali potiť dlane. ,,Šak to je jak z amerického filmu,“ zasmiala sa. ,,Jak musíš byť nasraný, keď niekomu odjebeš hlavu a napichneš na plot,“ smial sa ďalej.
Mlčal som. Nehovoril som nič. Len som si ďalej mädlil ruky a díval sa do koberca. Nechcel som ju do toho zaťahovať. Nechcel som sem ísť a nechcel som jej spôsobiť žiadne problémy. Chvíľu som čakal, či príde na to, že ten psychopat práve sedí na gauči vedľa nej. Že ani náhodou nie je v bezpečí. Že sa dnes vidíme, pravdepodobne, naposledy.

Sedel som s ňou do rána v družnom dialógu o jej živote. Vyjedal vzorky koláčov z chladničky, lebo som vedel, že si nič také skvelé už nikdy nedám. Hladkal som jej kocúra, pretože som si bol celkom istý, že už sa nikdy žiadnej mačky nedotknem. Niekedy okolo tretej som si povedal, že nemám čo stratiť a skúsil som ju pobozkať. Neodtiahla sa. Mal som poslednú šancu milovať sa so ženou. Naposledy v mojom živote. A prvýkrát s niekým, kto za to naozaj stál. Nechala ma vpíjať sa do jej oblín, stláčať jej boky a bozkávať šiju a krásne pri tom kňučala. Voňala a chutila ako kúsky koláčov, ktoré predávala. Aj bola taká sladká a vláčna.

Ráno sme sa zobudili ležiac nahí vedľa seba. Kornélia sa milo usmiala a šla do sprchy. Rannej. Ja som vošiel do druhej kúpeľne a urobil to isté. Zišli sme dolu pred vchod a ja som za sebou ťahal svoj veľký modrý kufor.
,,Vďaka za nocľah… a za všetko. Bolo to skvelé,“ objal som ju. ,,Tak sa zatiaľ maj,“ zamával som.
,,Zbohom, Richard,“ povedala potichu a šla smerom k dverám kaviarne. Otočil som sa a vymenili sme si posledný pohľad. Vedela to. Neviem, či to vedela hneď, ale vedela to. Naša spoločná noc bola jej cena útechy za môj spackaný život. Nebolo to naivné, milé dievča. Bola to drsná ženská, ktorá chcela chladnokrvnému vrahovi dopriať najlepšiu poslednú noc na slobode. Cestou k policajnej stanici, ťahajúc za sebou svoj veľký modrý kufor, oblečený v cudzích ponožkách, som premýšľal, kto z nás dvoch bol vlastne väčší psychopat. Čo si myslíte vy?