Niekedy si myslím, že je to naposledy,
čo sa na teba usmievam v dave cudzincov.
Poznáš ma, nepotrebuješ nápovedy,
keď ide o sumarizáciu mojich deliktov.
Premýšľam o tom dosť často,
o veciach, ktoré prídu potom…
Vraj to súvisí s osobnostným rastom,
dať svojmu starému životu zbohom.
Dívať sa na to, ako to končí,
ma ale fakt vôbec nebaví.
Nič dobré mi nečíha z očí
a ty si zrazu strašne zvedavý.
Nechcem ti povedať, ako sa cítim,
dával by si mi nevyžiadané rady,
no vedz, že často ležím v prítmí
a snažím sa ujsť démonom z hlavy.
Asi som v depke, tak, ako všetci,
nikoho nebaví tento smutný svet.
Ale to prejde, vyriešim pár vecí
a umlčím svoj mentálny Lazaret.
Bojíš sa o mňa a ja ťa chápem,
nie je na mňa práve pekný pohľad,
nemám žiadny literárny hárem,
bol to fakt mylný predpoklad.
Niekedy si myslím, že je to naposledy,
čo niečo klepem do ticha noci,
ale skončí to vždy rovnako, ako vtedy…
Zase ma zobudí ten nutkavý pocit.
Celá debata | RSS tejto debaty