kontroverza

Rád sa hrám. Na niekoho, aj s niekým. Je mi jedno, že som už dospelý, hranie tvorí jadro mojej osobnosti. Je mi jedno, či je to roleplay, spoločenské hry, video hry alebo šport. Mám pocit, že keď sa hrám, som zrazu akýsi múdrejší, uvoľnenejší a menej sám. Nie, že by som mal problém byť sám. Ja som sám väčšinu života a vlastne si to dosť užívam. Ale vo chvíľach, keď sám nie som, sa chcem hlavne hrať. So známymi aj cudzími, nerobím rozdiely. Vždy, keď spoznám niekoho, kto sa hrá tak rád ako ja, robí mi to bublinky v mozgu. Ako keby mi doň naliali Coca Colu a do nosohltanu mi strčili Mentos. Je to vybuchujúco príjemné. 

Matildu som spoznal celkom náhodne, hrala v parku šach sama so sebou. Presadala si z jednej kamennej lavičky na druhú a premýšľala, ako vyhrať. Nad sebou. Vracal som sa z roboty a jesenné slnko síce krásne svietilo, ale prízemné mrazy už na severe dávno udreli. Dievča pri mramorovej šachovnici malo dlhú čiernu bundu. Tie šachovnice sem pred pár rokmi dalo mesto. Občas som si predstavoval, ako proti tomu zbrojili starí idioti na úrade s odôvodnením, že to aj tak ľudia pokradnú. Nikto to nekradol. Boli z kameňa. Šachovnice aj figúrky. Niekedy tu hrávali starci, inokedy deti a párkrát som tu videl aj deti so starcami. Rád som chodil okolo, vyzeralo to, ako keby som sa preniesol do iného sveta. Do takého, v akom by som chcel žiť stále. Do sveta plného hier a sústredenia. Kde je celkom jedno, koľko máte rokov, aké máte pohlavie alebo politické názory. Šach mal pravidlá, na ktoré to nijako nevplývalo. Navyše je pri ňom väčšina ľudí ticho. A tichých ľudí mám tiež radšej ako tých, ktorí rozprávajú. 

Sadol som si neomalene k dievčaťu v čiernej bunde a chvíľu trvalo, kým ma zaregistrovala. Zodvihla oči a milo sa na mňa usmiala. 

,,Chceš sa hrať?” spýtal som sa a ona prikývla. Bola asi v mojom veku, možno o čosi mladšia a veľmi sa jej nechcelo rozprávať. Rozložila figúrky po šachovnici nanovo a nechala ma začať. Nepovedali sme si za celý čas nič. Chcel som sa s ňou rozprávať, ale mal som pocit, že o to nestojí. To človek veľmi ľahko spozná, lebo ženy sú málokedy ticho. Ak nerozprávajú samé od seba, tak sa im skrátka rozprávať nechce. Vyhral som. Nebolo to ľahké, ale napokon, po 28 minútach, som vyhral. A ona sa ešte chvíľu dívala na šachovnicu a potom sa mi zahľadela do očí. Usmiala sa a podala mi ruku. Usmial som sa tiež a už-už som jej chcel čosi povedať, ale ona len vstala a odišla. 

Cestou domov som premýšľal, aké by to bolo, keby ľudia nerozprávali vôbec. Keby sme sa všetci dorozumievali iba úsmevom, zamračeným obočím alebo podávaním rúk. Možno sú to práve slová, ktoré nám robia problémy v živote. Možno vôbec nejde o ľudí ako takých. Keby sme o sebe nevedeli nič, len by sme si mávali a usmievali sa na seba, som si istý, že by sme sa mali radšej. Neexistovali by nedorozumenia, zato by bolo oveľa viac domnienok. Pri bežnej reči sú to pritom práve domnienky, ktorí spôsobujú nedorozumenia. Zvláštne, však? 

Chodieval som cez ten park každý deň, ráno cestou do práce a večer cestou z nej. Občas som tam zahliadol dievča v čiernej bunde. Niekedy mala sparinga na hranie, inokedy nie. Keď oproti nej nikto nesedel, sadol som si tam ja. Usmievala sa úplne rovnako, či už vyhrala alebo nie. Presne tak vyzerajú ľudia, ktorí to robia iba pre čistú radosť z hry. Je im jedno, ako to dopadne, chcú sa len hrať a nemyslieť pri tom na nič. Je to dosť nebezpečný prístup, ale vlastne aj celkom sympatický.

Po pár týždňoch náhodných stretnutí pri šachu som si k nej raz sadol a chvíľu sa na ňu iba díval, ako premýšľa. Prestala sa focusovať na šachovnicu a pozrela sa na mňa. Veľké zelené oči sa mi opierali o tvár a vôbec ma nesúdili. To vidíte, keď vás niekto súdi alebo hodnotí pohľadom. Keď premýšľa, či ste dosť atraktívny alebo tak. Ja atraktívny, rozhodne, nie som. Vyzerám, prinajmenšom, čudne. A preto sa na mňa ľudia často pozerajú s nedôverou a niektorí, ako som si všimol, aj znechutene. Toto dievča sa dívalo iba veľmi milo a neodsudzujúco. Možno si až dovolím tvrdiť, že láskavo. 

,,Som Ondrej,” povedal som po chvíli ticha a podal jej ruku.
,,Som Tili,” podala mi ruku v kvetinkovej zelenej rukavici, ktorá jej ladila k čiapke.
,,To je naozajstné meno?” zamyslel som sa.
,,Matilda… volajú ma Tili,” usmiala sa, strčila si ruku do vrecka a vybrala z neho melónové Orbitky. Ponúkla ma, no zdvorilo som odmietol. Nemám rád žuvačky a už vôbec nie tie presladené. Bolí ma z nich žalúdok.
,,Hrávaš aj niečo iné ako šach, Tili?”
,,Hrávam všetko, keď mám s kým,” mykla ramenom. Presne to som chcel počuť.
,,Napríklad?”
,,Kartové hry, hocijaké. Stolové tiež, ideálne strategické. Hrávala som aj onlinovky, ale tam som ako baba nemala veľmi úspech, sopliaci sa chcú hrať len s inými chalanmi,” povedala smutne.
,,Ak mi dáš číslo, zahrám sa niekedy rád,” podal som jej svoj telefón a ona doň naťukala svoje telefónne číslo. Vyzerala, že aj tak neverí, že by som sa niekedy ozval. Usmiala sa, zamávala mi a šla skackajúc kamsi smerom do mesta. Keby som vedel, aké jednoduché bude zohnať ďalšieho hráča, chodil by som do toho parku loviť spoluhráčov častejšie. 

Pár nocí sme spolu pregemblili na onlinovkách, páčilo sa mi, ako sa smeje, keď niekomu odstrelí hlavu a ako robí ústami zvuk strieľania. Predstavoval som si, že ako dieťa, keď hrala niečo s joystickom, nakláňala sa presne na tú stranu, ktorú stláčala. Robievali to tak všetky baby, ktovie, čo ich k tomu nútilo. Už som si šiel ľahnúť, keď mi zavolal Tomáš.
,,Počuj, tá chata cez víkend platí, ale chýba nám jeden hráč,” vzdychol a ja som sa rozpamätal, že sme sa dohodli, že ideme hrať Dungeons & Dragons s celou partičkou, no ktosi ochorel.
,,Ja niekoho zoženiem,” zívol som mu do mobilu a on to nadšený zložil. Vedel som, že Matilda bude chcieť ísť, lebo ani ona nemala kamarátov, ktorí by sa dokázali konzistentne stretávať kvôli hraniu. 

Ráno som jej napísal a ona súhlasila, že sa zbalí a charakter svojej postavičky si vymyslí cestou. Bol som si istý, že bude elf. Vyzerala ako elf. Ako elf – biely čarodej, konkrétne! Ale nechcel som jej vnášať do jej fantázie moje predstavy. Zatiaľ. Prišiel som po ňu a našiel ju stáť na chodníku uzimenú a fúkajúcu si teplý vzduch na dlane. Mala rukavice, z ktorých trčali končeky prstov. Aký zmysel také rukavice majú som síce netušil, ale veľmi sa mi páčili. Sadla si do môjho auta, dala si ruksak na kolená a červené líca vyštípané mrazom sa roztopili v milom úsmeve.
,,Tešíš sa?” podal som jej pohár horúcej kávy z benzínky.
,,Veľmi,” prikývla a zvierala ho oboma rukami. Keď z rádia začalo hrať niečo, čo sa jej nepáčilo, prirodzene ho preladila. A keď našla niečo, čo sa jej páčilo, tak si nahlas spievala. To sa ľudia väčšinou boja robiť v cudzom aute. Spievala pekne, nevadilo mi ju počúvať. Nevadilo mi ani, že mi prepínala rádio a sŕkala nahlas horúcu kávu. 

Prišli sme na Liptov po pár hodinách jej performance a keď sme vystúpili, zistil som, že mi volal Tomáš.
,,Počúvaj, sorry, že ti volám až teraz, som sa nedávno zobudil… sme chorí aj s Kačenou, asi sme to chytili od Jura a Simony, neviem, či sme neskoroneli…” zakašľal.
,,Si robíš piču? Šak ja už som tu!” vzdychol som.
,,Kľúče sú pod korytnačkou, išiel si s tou babou? Šak isto sa zabavíte,” zasmial sa uchrchľane.
,,No nič, tak sa liečte, čau,” zložil som a díval sa na Matildu, ako sa rozhliada po okolitých kopcoch. Vyzerala spokojne. ,,Počuj, mrzí ma to, ale nikto nepríde. Ochoreli, vyzerá to na covid. Asi budeme sami. Viem, že si sa na to tešila… tak ak chceš, môžeme sa vrátiť do Bratislavy,” ale dúfal som, že nebude chcieť.
,,Ak ti to nevadí, rada by som zostala. Hrať sa môžeme predsa aj vo dvojici,” usmiala sa. Nebol som si istý, či je to naozaj zanietená hráčka alebo ma zvádza. Ale bol som si istý, že na to dnes večer prídem. 

Drevenica Tomášových rodičov bola našim tradičným útočiskom na geekovské víkendy. Chodievali sme tam párkrát do roka s celou partiou, hrať hry a kukať do ohňa. Nemali sme medzi sebou žiadnych ožranov, takže sa tento plán dal napĺňať. Nikdy som tu nebol so ženou, tobôž sám. Nevedel som, aké má očakávania a či vôbec nejaké, tak som sa rozhodol, že to zistím hrou.
,,Pravda alebo skutok?” vybafol som na ňu spoza dverí, keď si v kuchyni robila ďalšiu kávu.
,,Pravda,” usmiala sa.
,,Prečo si súhlasila, že sem so mnou pôjdeš, keď sa vôbec nepoznáme?”
,,Lebo sa rada hrám a ty tiež a neprišlo mi, že si sériový vrah,” sadla si na kuchynskú linku a hompáľala nohami. ,,Pravda alebo skutok?”
,,Pravda,” prišiel som k nej a napil sa z jej kávy. Díval som sa jej pri tom uprene do očí a ona sa trochu zachvela. Mentálne hry mám asi zo všetkých najradšej.
,,Čo tu dnes budeme robiť sami dvaja?” vykoktala.
,,Budeme sa hrať,” žmurkol som, usmial sa a vrátil jej šálku. 

V obývačke som zapálil v krbe oheň a chvíľu sa doň pozeral. Mám rád tú vôňu dreva. Asi ako všetci muži. Matilda prišla za mnou a ľahla si na veľký kožený gauč. Skriňa so stolovými hrami bola otvorená, zahľadela sa na jej obsah a premýšľala, čo by som asi mohol chcieť hrať. Ja som ale veľmi presne vedel, čo chcem hrať.
,,Pravda alebo skutok?” kráčal som pomaly k nej. Vonku už bola tma, kdesi v diaľke bolo počuť brechať psy, inak som mal pocit, že sme na celej planéte úplne sami. Najbližší susedia boli asi dva kilometre ďaleko.
,,Skutok!” povedala po chvíli zamyslenia.
Sadol som si k nej, zobral jej nohy do rúk a začal jej masírovať chodidlá. Privrela oči a usmiala sa. ,,Ak teda skutok… tak ma pobozkaj,” povedal som do ticha a Matilda si pomaly sadla. Chvíľu sa mi iba pozerala do očí, potom ma pohladkala rubom ruky po líci a dala mi ten najjemnejší a najnežnejší bozk, aký som kedy od ženy dostal.
,,Pravda alebo skutok?” zašepkala mi do tváre.
,,Skutok,” usmial som sa.
,,Vyzleč mi tričko,” hral som s naozaj skvelým hráčom, len čo je pravda. Dal som jej dolu z ramien pletený sveter, ktorý spadol na podlahu a pretiahol som jej cez hlavu sivé bavlnené tričko. Sedela tam vedľa mňa len v čipkovanej čiernej podprsenke.
,,Pravda či skutok?” spýtal som sa. Hoci už asi celkom zbytočne.
,,Skutok,” povedala vzrušene a nespúšťala zo mňa oči.
,,Sadni si na mňa,” usmial som sa. Postavila sa, pomaly si vyzliekla pančuchy a nechala si len károvanú zelenú sukňu. Posadila sa mi obkročmo do lona a zaborila prsty oboch rúk do mojich vlasov. Dívala sa mi do očí z takej blízkosti, že som cítil na perách jej horúci dych a videl som, ako sa jej rozširujú zreničky.
,,Pravda alebo skutok?” zavlnila panvou.
,,Skutok,” chytil som ju za zadok pod sukňou.
,,Ošukaj ma,” prisala sa mi k perám a jej explozívne šialenstvo bolo ako z iného sveta. 

Zvalil som ju na gauč vedľa seba, rozopol jej podprsenku a zahryzol sa do bradavky. Krásne vzdychala. Naozajstne a nahlas, ako keby na nič iné nečakala. Keď sa moja ruka začala posúvať po jej stehnách vyššie, zabárala mi nechty do ramien a tisla si ma bližšie, rukami aj členkami. Ovíjala sa okolo mňa ako had, bola v nádhernom maniakálnom rauši. Ako väčšina gamerov, ktorí chytia hyperfocus. Páčilo sa mi dívať sa na kúsky jej osobnosti, ako sa štiepili pod mojimi dotykmi. Každý jej záchvev, vzdych a pohyb ma prosili, aby som neprestával. Tesne pred jej prvým orgazmom mi chytila tvár do oboch dlaní a zadívala sa mi do očí. Tak, ako to nikdy nikto iný neurobil. S láskou, obdivom a dôverou. Presne to som tam videl, keď sa začala chvieť v trhaných pohyboch a z hrdla sa jej drali krásne neovládateľné stony. Silno ma objala okolo krku a prerušovane rozdýchavala. Bozkávala ma tak naliehavo, akoby to bolo to posledné, čo v živote urobí. 

Miloval som sa s ňou celú noc. V každej polohe, každej izbe… všetky kúsky jej tela som stlačil, olízal a uhryzol. Nezmohla sa na jediné slovo, keď som jej začal do ucha šepkať, čo všetko s ňou dnes ešte budem robiť. Len slastne privierala oči, keď som jej zabáral prsty do vlasov a jemne za ne ťahal. Hral som sa s ňou ako s bábkou a jej sa to páčilo. Bola môj malý nadržaný puppet a chcela viac. Chcela každý kúsok mojej psychotickej osobnosti, môjho tvrdého vtáka, mojich dlhých prstov… nemala ma dosť ani na moment. Fascinujúce. 

Ráno som sa zobudil a zišiel do kuchyne urobiť si čaj. Po chvíli za mnou prišla oblečená len do veľkého trička a so strapatým drdolom uprostred hlavy. Usmievala sa, ako sa ženy po prešukanej noci usmievajú vždy a ja som si uvedomil, že to pochopila inak, než som to myslel. Naklonila sa ku mne s našpúlenými perami a ja som uhol. Nechápavo zaklipkala očami a zvraštila čelo.
,,Čo sa stalo?” zarazene naklonila hlavu.
,,No to by som sa mal asi spýtať ja teba. Čo si myslíš, že sa včera stalo?” spýtal som sa a ona stále s nechápavým výrazom skenovala moju tvár.
,,Ja myslím, že som mala jedno z najlepších rande v živote,” usmiala sa nervózne.
,,Aha. To ale nebolo rande. Bola to hra,” oprel som sa o kuchynskú linku.
,,Čo?” mala otvorené ústa.
,,Hrali sme sa. To nebolo rande. Ani vlastne nič, čo by malo smerovať k akémukoľvek vzťahu. Mohli sme hrať aj Faraóna, ale hrali sme Pravda-Skutok. Prepáč, ak si to pochopila inak,” myslel som, že my gameri si rozumieme. Piči.
,,Teraz ale sranduješ,” zasmiala sa. Pokrútil som hlavou. ,,Chodil si ma baliť do toho parku celé týždne…” rozhodila rukami.
,,Ale ja som ťa nechodil baliť, Tilda. Ja som sa s tebou chodil hrať,” pokrčil som plecia a sťažka vzdychol. Naozaj som si myslel, že to chápe.
,,Ty niekoho máš? Panebože, si ženatý?” chytila sa za hlavu.
,,Nie. Nemám nikoho a rozhodne nie som ženatý,” povedal som. Pravdivo.
,,No gay evidentne nie si, takže… o čo tu ide?” bolo vidieť, ako jej kolieska v hlave šrotujú ostošesť.
,,Asi by sme mali ísť. Ja k tebe nechcem byť zlý, podľa mňa si fakt milý človek. Hľadal som len niekoho na hranie a s tebou sa mi hralo dobre, myslel som, že sa chápeme aj bez slov, ale mýlil som sa. Prepáč mi to nedorozumenie,” opláchol som šálku od čaju a položil ju do umývačky.
,,Ja som si myslela, že tu budujeme vzťah… celý čas,” hovorila viac-menej sama pre seba sediac na studenej drevenej stoličke len v tom veľkom tričku.
,,Mrzí ma to.”
,,Prečo so mnou nechceš byť, keď nikoho nemáš? Veď si rozumieme,” nemám rád, keď ma niekto tlačí do toho, aby som ho explicitne odmietol, ale toto dievča mi nedalo inú šancu.
,,Nie si môj typ. Myslím, že si milá a múdra a zábavná a naozaj, naozaj rád sa s tebou hrám, ale… nepáčiš sa mi. Ako žena. Nechcem byť chrapúň, ale pýtala si sa…” pozeral som sa na ňu a na celých holých nohách sa jej urobili zimomriavky. Naprázdno preglgla a prešla si po nich dlaňami. Odišla vo vnútri svojej hlavy kamsi, kde bola len ona a spracovávala, čo to práve počula.
,,Prečo si so mnou spal, keď sa ti nepáčim?” spýtal sa po chvíli.
,,Bola to len…”
,,…hra. Bola to len hra. Tak to si asi vyhral,” zašomrala a hryzúc si necht palca odišla z kuchyne. 

Vyšla na poschodie a po chvíli sa vrátila oblečená s ruksakom na chrbte.
,,Pôjdem vlakom, nechcem s tebou sedieť ešte tri hodiny v aute ani náhodou. Ja len že… TEBE,” ukázala prstom na moju tvár, ,,sa nepáčim JA?” ukázala ním na svoju.
,,Presne tak,” prikývol som.
,,Wau,” povedala potichu a krútiac hlavou vyšla z dverí. Vedel som, že len chce byť hustá. Už som párkrát v živote niečo dojebal, ale ako som zlomil toto statočné srdce, to museli počuť aj tie psy v diaľke. Bol som si istý, že celý čas v tom vlaku trieska hlavou o okienko a pýta sa sama seba, čo sa jej to práve stalo. Čo za kokota to stretla a ako sa jej preboha mohlo stať, že sa do neho tak rýchlo zamilovala. Je to skúsenosť na pár hodín terapie, som si istý, že sa z toho dostane. Nemôže predsa dopustiť, aby ju strach z prehry vyradil z hry. To my hráči nerobíme.

Ako som šoféroval a prechádzal krajinou z kopcov do nížin, zrazu mi prišlo čudné, že mi nikto neprelaďuje rádio. Myslel som na to dievča, ktoré sa na mňa pozeralo ako ešte žiadne iné a uvažoval som, kde nájdem ďalšie, ktoré by sa so mnou dokázalo hrať tak autenticky a zanietene. Keby jej nebolo jedno, či vyhrá alebo prehrá, mohlo to celé dopadnúť inak. Ale dobrý hráč vždy ochotne obetuje srdcovú kráľovnú, keď má v rukáve nejaké esá. Netreba byť zbytočne patetický. Life is a game. Play to win.