Založ si blog

Polnočná cigareta

Je pre mňa ťažké hovoriť o svojich pocitoch. Nielen preto, že som si nikdy nemyslel, že by niekoho zaujímali. Ale mať duševné poryvy v strednom veku je pre chlapa nepríjemné, nečakané a náročné. Spozoroval som, že sú na svete ľudia, u ktorých mi prejde všetko. Akékoľvek správanie. Aj také, ktoré mi neprechádza ani u mňa samého a potom sa musím mesiace masochisticky trýzniť predstavami, čo som to zase spôsobil niekomu, kto mi aj tak vždy napokon odpustí.

Človek by čakal, že keď spozná tento pattern sám na sebe, tak s tým prestane. Ale ja nie. Ja to vždy nejako dojebem, lebo taký skrátka som. A keď sa vytrápim a vytýram dostatočne, tak sa vrátim a tvárim sa, že sa nič nestalo. Spočiatku som s nadšením čakal na deň, keď jej buchnú nervy a povie mi, čo si o mne naozaj myslí. Neskôr som pochopil, že to by ani zďaleka nebola najhoršia reakcia, akú by som mohol dostať. Patrí k ľuďom, ktorí s vami definitívne skončili až vo chvíli, keď sú úplne ticho. Keď už nemajú chuť sa s vami hádať, ani vám nič vysvetľovať.

Po mesiacoch viac či menej zdvorilého ticha, neustáleho zamestnávania svojho mozgu realitou, robotou a rodinou som dostal chuť zamestnať ho aj ňou. Možno som sa nudil. Možno som konečne pozbieral posledné zvyšky svojho bublajúceho mozgu a keď som ich doskladal do požadovaného tvaru, podobali sa jej. Možno mi ju pripomenul oblak v divnom tvare alebo dievča s ľadovou kávou a donutom, ktoré som videl na benzínke. Neviem. Ale obul som si tenisky – tak, ako to robíme len my dvaja – a šiel sa prejsť po jej bežnej trase.

Hovorím prejsť, lebo som nebehal, odkedy som od nej ušiel. Nosil som tie tenisky v kufri auta, aby som sa na ne nemusel dívať doma v botníku a pripomínať si ju. Bol to zbytočnejší krok ako dať nožík pod vrchnák Nutelly, o ktorom nikto nevie. Gratulujem oddeleniu produktového marketingu spoločnosti Ferrero, skvelý nápad. To, čo potrebujeme na svete predovšetkým, sú plasty, ktoré bez využitia skončia opäť na niektorej z indonézskych pláží. A arogantných narcistov, ktorí sa nedokážu vydealovať s vlastnými emóciami.

Bolo teplo. Na to, že september končí, až príliš teplo. Sadol som si na lavičku pod stromom, na ktorej zvykla meditovať alebo mi nahrávať videá s východom slnka, aby som vedel, že na mňa myslí skôr, ako deň naozaj začne. Nevidel som ju nikde. Stretol som len pár stareniek so psami, deti na kolobežkách a bez prilby, teenagerské páriky okusujúce sa, až som mal chuť im povedať, nech si nájdu hotel… ale ona nikde.

,,No tak, Robin, snáď si neprestala behať…“ povedal som nahlas, keď som pohľadom skenoval okolie. A mohlo to byť síce hocijako, ale predstava, že leží niekde doma na gauči a umára sa myšlienkami na to, prečo som taký debil, sa mi prežierala hlavou ako otravná pesnička, ktorú počujete z rádia a nemôžete si ju prestať hmmkať celý deň.

Sadol som do auta a vrátil som sa domov. Vyzdvihol som deti zo školy, rozniesol ich po krúžkoch, v medzičase navaril večeru a sťažka som vzdychol vždy, keď sa z môjho playlistu ozvalo niečo, čo mi zvykla spievať šialená s detským mikrofónom v ruke na prednom sedadle môjho auta. Rada koncertovala v aute. Možno by som tie veci nemal počúvať. Možno by som mal byť ako ona a vymazať všetky fotky, konverzácie a spomienky.

V noci som nemohol spať. Prehadzoval som sa, počítal ovce, barany aj kozorožce, ale stále som mal taký pocit vnútornej úzkosti, ako puberťáčka, keď ju chytia za prso. Vyšiel som na balkón a zapálil si. Privrel som oči a predstavil si, ako stojí oproti mne, pritisnutá nahou hruďou k môjmu solaru – lebo je príliš malá, aby dočiahla vyššie – a ja jej prikladám zapálenú marlborku k pootvoreným perám. Vždy, keď si potiahla, privierala oči. A ja som jej vždy povedal, že je fakt malá a ona vždy odpovedala, že to preto, aby mi vošla sem. A potom strčila ukazovák do mojej jamky v líci. Vždy. Tak som sa k nej sklonil, pobozkal ju, ona si prehodila ruky okolo môjho krku a členky okolo môjho pása a ja som si ju odniesol do spálne na ďalšie polnočné číslo, pre ktoré sa jej susedia prestali zdraviť. Vždy. Polnočné cigarety boli naše malé entrée k príbehom, ktoré sme spolu písali zabalení v plachte.

Na toto som myslel, kým ma filter nezačal páliť. Vzdychol som, vošiel dnu a zapol telku. Upútavka sľubovala, že o dva týždne sa môžeme po tridsiatich rokoch tešiť na novú sériu Frasiera. Zobral som do ruky telefón, odfotil obrazovku a hľadal v zozname jej meno. Nevedel som si predstaviť, že by tá správa mohla niekomu urobiť väčšiu radosť. Kým som sa k nej doscrolloval, rozmyslel som si to. Nemôžem po mesiacoch začať komunikáciu tým, že jej pošlem fotku svojej telky, preboha. Položil som telefón späť a šiel si ľahnúť do postele a čakať na ráno.

Ani neviem, koľkokrát som mal rozpísanú správu, ktorú som nikdy neodoslal. Lebo všetko, čo som napísal, mi prišlo prijebané a patetické a tak som vyznieť nechcel. Radšej budem hrdo za egotriperského kokota, čo sa nevie ospravedlniť. Samozrejme. Vedel som, že sa hnevá. A hnevala sa strašne. Ale nikdy by to nepriznala. Hnevala sa len vo vnútri svojej hlavy a šťavnato sa tam so mnou každý deň hádala. A ja som jej občas vo vnútri svojej hlavy odpovedal, že sa s ňou radšej budem hádať stokrát denne, než aby som šiel milovať niekoho iného. Myslím, že ma počula. Fakt verím, že ma počula…

Chodil som k tej lavičke skoro každý deň, v rôznych časoch, ale nestretol som ju. Neviem, či som len netrafil správnu hodinu alebo zmenila trasu. Alebo sa na to vykašľala úplne. Ale po nejakom čase mi bolo trápne tam len tak sedieť a začal som behať. Je to lepšie strávená hodina ako očumovanie cudzích ľudí pri bezprízornom kráčaní za psami. Ak sa pýtate, prečo som jej namiesto nekonečného vyčkávania nenapísal alebo nezavolal, tak… vôbec neviete, aké to je byť súčasťou tohto príbehu. So shut the fuck up.

Po pár týždňoch rannej behacej rutiny som pod kopcom zazrel jej vlasy. Pretože také vlasy nemá nikto iný. Stál som hore, vedel som, že ma nevidí. Zrýchlil sa mi tep, bol som šťastný a vydesený zároveň. Už som si vôbec nebol taký istý tým, že ju tu chcem len tak prepadnúť. Tak som si len sadol na jej lavičku a preťahoval si svaly na lýtkach, kým vybehla aspoň tak vysoko, aby na mňa dokázala zaostriť. Prišla s východom slnka. Zasvietilo jej cez vrkoče, až to vyzeralo, že jej žiari hlava. Keby sme boli v inej situácii, tak to odfotím. A otapetujem si tým byt. Ale nie sme, tak som sa len usmial.

Ona sa nesmiala. Spomalila. Dala si dolu sluchátka. Okuliare nie. Slnko len vychádzalo, ale ona by bez slnečných okuliarov nešla von snáď ani o polnoci. Hovorí, že ich nosí, lebo ju bolí svetlo, ale podľa mňa jej v skutočnosti vadí, keď sa jej ľudia pozerajú do očí a vidia jej cez ne do hlavy. Nemá rada, keď jej vidia do hlavy.

Niekedy mi je ľúto, že nie sme ako spoločnosť tak ďaleko, aby sme si mohli kedykoľvek vyžiadať verejné záznamy nášho pôsobenia. Pozeral by som sa na ten výraz v jej tvári navždy. Poznáte ten pocit, keď viete, že vás niekto rád vidí, ale neverí, že ste to vy? Keď si ľudia myslia, že halucinujú, sú roztomilí. Tú výčitku v tvári som zámerne prehliadal. Lebo som tiež rád delulu, nebudeme si klamať.

Prišla až ku mne a zreteľne som videl, ako jej vybuchoval mozog. Aj by ma pozdravila, ale nemala jediné slovo nazvyš, ktoré by použila. Predýchavala prevýšenie a z krku jej do dekoltu v upnutej športovej podprsenke stekali kvapky potu. Kus mojej hlavy videl paralelný vesmír, v ktorom jej prsia vyslobodím zo zovretia látky a zlížem z nej všetko, čo z nej tečie, ale nebol som si istý, či by sa to stretlo s úspechom. O šiestej ráno v parku.

Na chvíľu všetko stíchlo. Ani vtáky nevrieskali, ani autá nešli cez neďaleký kruháč. Boli sme tam sami a mám pocit, že v momente, ako som si to uvedomil ja, pochopila to tiež. Prišla bližšie, pritisla sa mi prsiami k solaru, dala si dolu okuliare a zodvihla hlavu. Lúč slnka spoza stromu na nás zasvietil ako reflektor.
,,When that light hits the sky, it’s not just a call. It’s a warning. Hi, Batman,” zašepkala.
,,You either die a hero or live long enough to see yourself become the villain. Hi, little one,“ objal som ju a pobozkal do červenej cestičky medzi dvoma guľatými drdolmi. Neviem, ako dlho sme tam stáli. Ale cítil som, ako sa trasie a premáha plač, lebo neplače na verejnosti (a verejnosť sú všetci okrem nej). Pustil som ju, až keď sa zhlboka nadýchla.

Keď vydýchla a jej mozog ešte nemal silu reagovať tak, ako by som si zaslúžil, chytil som jej tvár do dlane a prešiel palcom po uchu. Skôr, ako stihla namietať, môj jazyk našiel jej hornú peru a jej zuby moju spodnú. A potom svet zahalilo veľké biele svetlo a všetko sa ponorilo do tmy. Alebo čosi také, neviem, mám amnéziu.

Sadla si na lavičku, pokrčila kolená pod bradu a objala si ich rukami. Keby sa knísala úzkostne v rohu, nevyzerala by inak.
,,Keď si takto sadneš, si ešte menšia,“ povedal som pobavene.
,,To si mi prišiel povedať?“ keď hrala hustú, bola roztomilá, ale smiať sa jej v tejto situácii by nebol najlepší nápad.
,,Nie,“ prestal som plytvať šarmom a rozhodol sa jej tentokrát povedať pravdu. ,,Hneváš sa?“
,,Na to som príliš unavená,“ utierala si stekajúce kvapky potu z krku. Nemá rada, keď ju niečo šteklí na krku. Volá to vyjebané senzory.
,,Myslel som si, že sem už nechodíš, behám tu už nejaký čas a nestretol som ťa.“
,,Mám trochu iný rytmus, chodím nie každý deň a väčšinou v noci, lebo nemôžem spať,“ pustila nohy do tureckého sedu a ja som sa aj snažil nedívať sa jej na prsia, ale mala ich až pod bradou a aj Batman je len človek.
,,Tiež veľmi nespávam. Nemôžem bez teba ani normálne žiť, nie ešte spať,“ vzdychol som.
,,Čo sa deje a ako veľmi zlé to je?“ toto dievča je môj obľúbený problem solver.
,,Som nezvládateľný. Kričím. Veľa. Na nesprávnych ľudí. Nespím. Nejem. Dnes som sa na chlapa v zápche usmial tak, že sa v aute zamkol,“ keď si to človek povie takto nahlas, cíti sa ešte viac ako magor.
,,Mám dve vysvetlenia,“ chytila sa za kolená, ako jogínska duchovná vodkyňa.
,,Dotoho,“ usmial som sa. Už nemala uzavretý postoj, celkom mi odľahlo.
,,Môže to byť SuperFullMoon in Aries, ktorý je tough pre všetkých, najmä pre ľudí s placementom Barana v birth charte. Ľudia sú bezdôvodone agresívni. Do konca víkendu to bude preč. Na druhej strane, Cardinal sings vstúpili do villain éry, takže najbližší rok a pol to budeš mať nanič aj tak. Bolo by pre ľudí lepšie, keby sa ti neplietli do cesty.“
,,A aké je to druhé vysvetlenie?“
,,As you know, madness is like gravity: All it takes is a little push,“ strčila do mňa ukazovákom.
,,Akože sa do mňa prevtelil Joker? Akože som sa zbláznil?“
Rozhodila rukami a pokrčila ramená.
,,Beriem ten ezo bullshit, do konca týždňa budem v pohode,“ prikývol som, ako keby som potreboval, aby moje telo tiež uverilo tomu, čo moja huba rozpráva.
,,Ten rok a pol, počas ktorého ťa znenávidí väčšina ľudí, ktorí ťa stretnú, si prehliadol?“
,,Hej, rád prehliadam veci, ktoré sú mi nepohodlné,“ oprel som sa lakťami o kolená a zadíval sa pred seba. Vôbec sa jej nečudujem, že sem chodí každý deň, je tu krásne. A stromy tu pekne voňajú. Ako keby sa potili. Mám rád vôňu stromového potu.
,,To som si všimla,“ odkašľala si.
,,Nemáš zajtra večer náhodou čas? Zobral by som ťa niekam, kde môžeš pičovať na to, že ti neočistili krevety a nechali v rybách kosti,“ otočil som sa k nej.
,,Prídi ku mne, môžeš mi niečo uvariť,“ dala si nohy dolu z lavičky a nedočiahla nimi na zem, tak iba hompáľala.
,,Ale na toto sa nedá nepoukázať!“ díval som sa so smiechom na jej krátke píšťaly.
,,Hej, je to smiešne,“ zasmiala sa tiež. Konečne, dopiče.
,,Budeš sama?“
,,Ja už som sama stále,“ vzdychla a postavila sa.
,,Počkaj, ako to…“
,,Som sama. A čakám ťa o siedmej. Nechcem hovädzie ani ryby,“ zamávala mi a rozbehla sa preč. Chvíľu som tam ešte stál a premýšľal, či išla upratovať, holiť si nohy alebo si len nechcela pokaziť denný štandard v odbehnutom čase.

Moja každodenná ČoBudemVariť dilema bola preexponovaná na milión percent. Nie je ľahké pre ňu variť. A nie je ľahké vybrať jedlo na stretnutie s človekom, ktorého ste v tichosti opustili. Znova. A on vám to, zdá sa, odpustil. Znova. Čo sa varí ženám s ADHD, ktoré si chcete uzmieriť? Nič, v čom sú teplé paradajky. Neznáša teplú paradajku. Nič s cesnakom, lebo dúfam, že to dnes nebolo naposledy, čo som ju pobozkal. Žiadnu hovädzinu ani ryby, lebo z hovädzieho jej je ťažko a ryby „majú blatovú konzistenciu“. Kura jej robiť nebudem, lebo má rada len vysušené prsia a odmietam pripustiť fakt, že malo zomrieť zviera kvôli tomu, aby sa z neho stala podošva. Kačica trvá dlho a z kapusty sa prdí. Nebudem robiť palacinky, nie som predsa amatér.

Šoféroval som a moja hlava sa zmenila na scenár Masterchefa, keď som na semafóroch zastal a rozhliadal sa po okolí. Pred klubom v centre stáli nabúchaní fešáci oblečení ako lascívni čašníci a rozdávali letáky. A ja som dostal skvelý alebo úplne prijebaný nápad. Spoiler alert: Bol to skvelý nápad.

Bolo presne sedem, keď som zazvonil pri jej dverách a zvnútra počul Ellie Goulding. Vyzeral som ako blázon. Alebo striptér. Alebo chorý úchyl s krabicou plnou žrádla.

Otvorila dvere a keď sme sa na seba pozreli, bolo o zábavu na zvyšok večera postarané. Premeriavala si ma od hlavy po päty s otvorenými ústami a ja som sa musel smiať snáď na celú štvrť. V obchode s kostýmami som si kúpil nohavice, biele manžety, čierneho motýlika a škrabošku Batmana… a myslel som si, že som to dnes večer s nápaditosťou vyhral. Ale dvere mi otvorilo dievča v modrých šortkách, upnutom tričku s nápisom Daddys little monster a basebalkou na ramene.
,,Tak toto je perfektné,“ smial som sa fakt strašne.
,,Mohli sme?“ vzdychla, zatvorila za mnou dvere, oprela sa o ne a zošuchla sa na zem. S pokrčenými kolenami a hlavou v dlaniach sa na mňa odtiaľ pozerala. Položil som krabicu na kuchynskú linku a vystrúhal superhrdinskú pózu.
,,Vyzeráš… bože dobrý,“ krútila hlavou.
,,Až ťa to dostalo na podlahu. Hodím ti zmrzlinu a pustím Taylor Swift?“ prišiel som k nej a podal jej ruku.

Keď vstávala, chytila ma za lem nohavíc a nechty sa jej zabárali do môjho brucha, ako keby sa chcela dostať dnu. Alebo ma roztrhať na kusy.
,,Im not sure, if I attract crazy or if I make them that way,“ zašepkala a uhryzla ma do bradavky.
,,Sometimes the truth isn’t good enough, sometimes people deserve more,“ zašepkal som jej do ucha, oprel ju o dvere a keď som ju pobozkal, vzdychla mi do tváre tak nahlas, že som celkom zabudol, načo som sem vlastne prišiel.
,,Počkaj, nemôžeme citovať komiksy a šukať, musíme sa porozprávať,“ namietala, keď som sa jej zahryzol do krku a bradavky jej skoro predierovali tričko.
,,Viem rozprávať aj pri tom,“ neprestával som. Nemohol som.
,,Máš šťastie, že si taký krásny a ja taká povrchná,“ vyskočila, zakliesnila sa o mňa členkami a ja som ju chytil pod zadkom a zaboril jej nos do žliabku medzi prsiami. ,,Ako si ma mohol nechať tak dlho samú,“ mlátila ma po hlave.
,,Pretože som veľmi, veľmi hlúpy muž,“ povedal som do jej dokonalých tlmičov a ona sa rozosmiala. A keď sa smeje, tlmiče sa trasú. A keď sa trasú, môj život dáva znova zmysel.

Odvliekol som ju do spálne a hodil na posteľ ako vrece zemiakov. Rada padá z výšky. Ľahol som si na ňu a pomaly ju vyzliekal.
,,Vyzeráš, ako keby Magic Mike, Bruce Wayne a moja chorá hlava mali spolu jedno dokonalé lascívne dieťa,“ pozerala sa na mňa opretá o lakte, keď som jej vyzliekal modré šortky.
,,Lady, shut up,“ pritiahol som si ju za tričko a vyzliekol jej ho. Zasmiala sa. Šialene. Presne tak, ako to mám rád. Ako človek, ktorý práve prišiel o rozum a nemá žiadne morálne zábrany.
,,Well… a guy who dresses up like a bat clearly has issues,“ zachichotala sa a ja som bol nadšený, že túto chorú hru hrá so mnou. Alebo ja s ňou. Vlastne vôbec neviem, kto z nás začal prvý, ale ani jeden sme nemohli prestať.

Na jej tele nezostalo jediné neolízané miesto. Ocmúľal som ju celú, od ušných lalôčikov po prsty na nohách. A ja viem, že ľudia ju radi čítajú… ale tým, ktorí ju počuli, už nikdy nebudú stačiť iba jej texty. Nikdy ma neprestane baviť počúvať ju, keď je v tranze. Keď sa mi rozlieva do perín, ovíja okolo tela a díva do očí, nemusí mi hovoriť, že ma miluje. Viem. Vidím. Cítim.
,,Chcem sa kúpať v tomto pocite navždy,“ povedal som, kým sme ležali vedľa seba a predýchavali tento epický moment.
,,Ja sa chcem kúpať v tvojom semene navždy,“ zotrela si kúsok zo stehna a olizla si prst.
,,To bola najviac hot vec, akú som v živote videl,“ objal som ju okolo ramien a pobozkal na čelo. Ležala mi na hrudi a prechádzala sa bruškami prstov po mojej koži. Oprela si bradu a dívala sa mi do tváre. ,,Presne toto je ten moment! Teraz vyzeráš ako esencia delulu,“ usmial som sa a natáčal si pramienok jej strapatých vlasov na prst.
,,Máš rád to slovo?“ zasmiala sa.
,,Veľmi,“ prikývol som.
,,Bat?“
,,Uhm?“
,,Stále som hladná,“ skrivila tvár.
,,Jáj, to som chcel! Variť. Hej. Nato som sem prišiel. Zabudol som,“ mykol som ramenom a ťahal nás oboch z postele. Zabalila sa do veľkej bielej plachty a vyzerala ako antická bohyňa. ,,Tu máš pistácie, kým bude naozajstné jedlo,“ podal som jej balíček solených a nelúpaných.
,,Mňam,“ vytrhla mi ich z ruky a sadla si na gauč. Bol som nahý a stál som v cudzej kuchyni a bolo mi to jedlo. Zvesil som jej zásteru z háčika.
,,Toto si požičiam,“ prehodil som si ju okolo krku a jej spodný lem mi ledva zakrýval vtáka.
,,Čo budeme jesť?“ spýtala sa s plnými ústami orechov.
,,Naložil som rebrá, už ich len šupnem do rúry.“
,,Mmmm… ty vieš vskutku znamenite nakladať,“ prehodila lascívnu poznámku a z playlistu sa ozvalo Keane. A ona si spievala spolu s nimi. Miloval som, keď spievala. Spievala iba, keď bola šťastná. A keď bola šťastná, bolo to nákazlivé a ja som bol zrazu tiež. Vedel som, že to šťastie nevydrží celý večer, ale chcel som ju v ňom udržať čo najdlhšie.

Šupol som pekáč do rúry, vyzliekol si zásteru, nastavil časovač a sadol si k nej. Prehodila si členky cez moje stehná a oprela sa o veľký vankúš za ňou.
,,Uvidím ťa ešte po dnešku?“ spýtala sa potichu a s lesklými očami. A mne v tej chvíli došiel humor. Už sa mi nechcelo rolleplayovať. Uvedomil som si, že vlastne vždy, keď ma vidí, pýta sa sama seba, na ako dlho to je a kedy znova zmiznem. A že som v nej vyvolal ďalšie nezmyselné PTSD, ktoré definitívne nepotrebovala.
,,Prepáč, že sa musíš pýtať,“ bolo mi to naozaj ľúto. ,,Si ten posledný človek, ktorému by som chcel ubližovať. Ja neviem, prečo to furt robím. Ale viem, že to nie je o tebe,“ vzdychol som.
,,I know,“ prikývla. ,,Čo si vymyslel za ten čas, čo si tu nebol?“
,,Že by som chcel byť človek, ktorý ti nemá chuť povedať, aby si počkala, kým budú deti dosť veľké na rozvod. A aby si za ten čas nikoho iného nemilovala, lebo by ma jeblo. Ale ja som taký človek. No napriek tomu nič také nepoviem.“
,,Hmmm, to znie tak… fér,“ povedala sarkasticky a rozosmiala sa.
,,Ja viem, aj sám pre seba zniem väčšinu času jak úplný kokot,“ dal som si obe ruky za hlavu a zamyslel sa, čo to kurva vediem za život.
,,Ja ťa tak nenávidím zato, že si nás do toho uvŕtal!“ vzdychla tiež.
,,Aj ja sa nenávidím zato, že som nás do toho uvŕtal,“ mali sme mať rozum. A morálne zásady. A integritu. A všetky tieto sračky. Ale keď sme spolu, sme šťastní. A keď nie sme, ona chce zabiť seba a ja všetkých ostatných.
,,Budeš takýto sexy aj o desať rokov?“ spýtala sa.
,,Sľubujem.“
,,Tak ja počkám,“ mykla ramenom a ja som ju udrel vankúšom.
,,Je to s tebou veľmi ľahké,“ zasmial som sa.
,,To preto vždy ujdeš. Nemôžeš uveriť tomu, aké ľahké to je. Ale také by to malo byť. Malo by byť ľahké niekoho milovať. Mávaš niekedy výčitky?“
,,Akože prečo?“
,,Kvôli žene.“
,,Nie. To fakt nemávam. A keby som sa nebál, že dostojí svojim vyhrážkam a deti už fakt neuvidím, už dávno spolu nie sme. A vlastne – kde je Oliver?“ začal som sa rozhliadať po byte, ako keby mal snáď vyskočiť zo skrine.
,,Rozišli sme sa.“
,,Kedy?“
,,Asi pred mesiacom.“
,,Čo sa stalo?“ bolo to veľmi prekvapivé rozhodnutie.
,,Milujem niekoho iného,“ usmiala sa.
,,Ako to vzal?“
,,Prišiel o viac ako ja, pochopila by som, keby aspoň spravil scénu, ale bolo mu to viac-menej jedno. Tváril sa, že nechápe, prečo s ním už nechcem byť. Tak som začala menovať dôvody. Ty si medzi nimi nebol, lebo som slušne vychovaná. Ale bolo ich dosť,“ posadila sa.
,,Celkom dosť sa ti stalo, kým som tu nebol,“ skonštatoval som.
,,Nevieš si ani predstaviť,“ vstala a odtackala sa kamsi do šatníka omotaná v tej plachte, ktorá voňala nami a ako ju poznám, bude k nej ešte týždne čuchať, kým ju dá oprať.

Vyšla von s bielym froté županom v ruke a podávala mi ho.
,,Na, obleč sa, Heffner,“ až vtedy som si uvedomil, že sa tam s ňou bavím celkom nahý.
,,Dopamín opadol a už sa na mňa nechceš pozerať?“
,,Chcem sa s tebou rozprávať o vážnych veciach a nemyslieť na to, že by som ti chcela sedieť na tvári do konca života.“

Zasmial som sa a poslúchol ju. Nikdy nikoho neposlúcham, ale ju občas áno. Lebo nedáva zlé rady a moje šťastie je pre ňu na prvom mieste. Možno keby jej šťastie bolo na prvom mieste pre mňa, cítil by som sa lepšie. Premýšľal som o tom, kým som jej nakladal na tanier veľké kusy pečených rebier a grilovanú kukuricu.
,,Chceš mäkký chleba alebo tvrdý chleba?“ ukázal som na toastovač.
,,Mäkký!“
,,Chceš k tomu ešte niečo?“
,,Nie, už to daj sem!“ povedala nervózne. Podal som jej tanier a sadol si vedľa nej so svojim. Vzala ho do rúk a privoňala k mäsu.
,,Pozor, je to horúce,“ povedal som viac-menej automaticky. Ako deťom.
,,Nezájem,“trhala ho od kosti zubami ako zviera. ,,Bože… vieš čo, keby si chcel, môžeš mať aj ďalšiu ženu, zvyknem si na polyamoriu, je to len stav mysle,“ mávala kosťami vo vzduchu a utierala si omáčku z pier striedkou z chleba. Smial som sa. Veľmi. Na jej primárnych inštinktoch, ktoré jej hovorili, aby vrhla dušou po prvom chlapovi, ktorý bude mať dva metre a dobrý recept na BBQ omáčku. Vďakabohu, že som to bol ja, mohla stretnúť bársjakého psychopata…

Vyšli sme na balkón, bolo chvíľu po polnoci a fúkal príjemný teplý vietor. Zapálil som cigaretu, potiahol si a pritisol jej ju k perám. Nadýchla sa, privrela oči a vydýchla. Potom zdvihla hlavu a prekrížila ruky kdesi za mojim chrbtom.
,,Keď budeš chcieť nabudúce kričať na cudzích ľudí, tak si skús predstaviť tento moment.“
,,Práve som myslel na to isté,“ usmial som sa.
,,Už to ani nie je čudné, nie?“ našpúlila pery.
,,Nie, nie je to čudné. Vlastne si pripadám normálny, len keď som s tebou,“ pobozkal som ju.
,,To nám o tvojom duševnom zdraví mnohé napovedá,“ zasmiala sa a uhryzla ma do sánky.
,,Si taká maličká.“
,,Aby som ti vošla sem,“ strčila mi prst do jamky v líci. Proste vždy…
,,Ktovie, prečo Batman a Harley spolu nikdy nič nemali,“ zamyslel som sa.
,,To bude až v poslednej časti. Potom príde Joker a oboch nás zabije,“ zašepkala.
,,Prečo šepkáš?“
,,Lebo nás môže počuť,“ uškrnula sa.
,,Veľmi nerád, ale budem musieť ísť, ráno vstávam,“ vzdychol som a privinul si ju bližšie.

Obliekol som sa a ešte chvíľu ju pri dverách bozkával, ako keby som si chcel so sebou zobrať posledné kúsky jej vône. Premýšľal som, ako dlho vydržia. Kedy budem potrebovať ďalšiu dávku? Na ako dlho ju vlastne znova opúšťam?
,,Tak ahoj, maličká,“ pohladkal som ju po líci a vyšiel von.
Zatvorila za mnou dvere a zreteľne som počul, ako sa po nich znova zošuchla na podlahu a z repráku začala hrať Taylor Swift. Myslíte, že počula moje myšlienky?

Mohol som sa vrátiť, zaklopať a povedať jej, že sa mýli. Že neexistuje nič, čo by ma od nej udržalo dlhšie ako 24 hodín. Že s ňou budem každý deň, aj keby len na chvíľu. Že budem chodiť behať a začnem meditovať, aby som svoje spektrum dostal pod kontrolu tak, ako ona. Že už nie som ten človek, ktorý urobí rovnakú chybu znova. Ale keď ja jej tak strašne nerád klamem…

Bež ako o život

11.06.2024

Nerada mením svoje zvyky. Keď sa v niečom udomácnim, očakávam, že to tak zostane navždy. Či už ide o vzťahy, jedlo alebo bežecké trate. Keď som pred rokom naposledy bežala po tejto dráhe, položila som donuty na smetiak a rozlúčila sa s Filipom. Jeho žene sa nepáčilo, že chodí behať s niekým, kto má prsia, tak sa prišiel rozlúčiť. Je to valídny argument. Nebola som [...]

Sláva víťazom

14.04.2024

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá [...]

Koniec sveta

01.04.2024

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom [...]

Donald Trump, ucho, obväz

Trump s obviazaným uchom na zjazde Republikánskej strany, ľudia skandovali bojuj

16.07.2024 07:00

Keď Trump vkročil do haly v Milwaukee, kde sa zjazd koná, prítomní skandovali "Bojuj! Bojuj! Bojuj!" a zaťali ruky v päste.

dron

Milión dronov za rok? Na Rusov sa v ukrajinských pivniciach pripravuje armáda strojov

16.07.2024 06:38

Námestník ukrajinského ministra pre digitalizáciu chce, aby Ukrajinci vyrábali za rok milióny dronov.

ATACMS, rakety

ONLINE: Pentagón vysvetlil, prečo nechce povoliť Ukrajine útočiť americkými raketami hlboko v Rusku

16.07.2024 06:30, aktualizované: 06:58

Napriek tomu, že Spojené štáty povolili Kyjevu používať americké zbrane pre útoky na ruskom území blízko hraníc, ich použitie hlbšie v Rusku odmietajú.

Biden

WSJ: Miliardár Musk chce naliať do Trumpovej kampane 45 miliónov dolárov mesačne

16.07.2024 06:09

Americký miliardár Elon Musk chce venovať mesačne zhruba 45 miliónov dolárov organizácii, ktorá usiluje o zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov.

kontroverza

I know the voices in my head aren’t real, but sometimes their ideas are absolutely awesome.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 321
Celková čítanosť: 950869x
Priemerná čítanosť článkov: 2962x

Autor blogu

Odkazy