kontroverza

Nemám rada slovo povrchnosť. Nedostatočne vyjadruje zmysel pre estetiku a dáva mu negatívny kontext. Nie je nič zlé na tom, ak sa vám páčia krásne veci. Alebo ľudia. Okrem toho, každý z nás má inú definíciu krásy, takže môžeme byť pokojne povrchní všetci. Nepredpokladám, že sa ešte niekomu okrem mňa páči Elon Musk… no tak vidíte. 

Vošla som do jej ordinácie ako tisíckrát predtým – nadšená, že ju vidím. 

,,Zdravím,” široko sa na mňa usmiala.
,,Môžem vás objať?” zapišťala som.
,,Nemali by ste,” zasmiala sa.
,,Nikomu to nepoviem,” žmurkla som na ňu.
,,Tak dobre,” rozpažila a ja som ju silno objala. Lebo som ju naozaj dlho nevidela.
,,Stále ste krásna,” sadla som si na gauč.
,,Stále si neuvedomujete, ako veľmi nevhodné je, že to hovoríte,” povedala naoko prísne.
,,Pomáha mi to uvoľniť sa. Keď mi niekto príde atraktívny, som z toho nesvoja, kým o tom nevie. Potom mi je o kúsok komfortnejšie,” vyzula som sa a sadla si do tureckého sedu.
,,Nikto okrem vás si tu nikdy nevyzul topánky,” usmiala sa a vyzula sa tiež.
,,Ja milujem, keď ma zrkadlíte,” zasmiala som sa.
,,Tiež mi je tak najviac pohodlne,” prekrížila nohy pod sebou.
,,To nám východné filozofie vymyli mozog,” vzdychla som.
,,Po tomto nevyhnutnom small talku, čo máme dnes na programe?” otvorila si moju zložku a vybrala z nej stoh papierov, ktorý položila vedľa seba.
,,Preboha, čo som vám toho toľko narozprávala?” zhrozila som sa.
,,No veď práve,” vzdychla. ,,Máte nové vlasy,” ukázala perom na môj strapatý drdol.
,,Chcelo to zmenu,” rozpustila som ho a ukázala jej kompletný výsledok môjho farbiaceho šialenstva.
,,Vyzerá to super. S kým ste sa rozišli?” položila hrot pera na papier s dnešným dátumom.
,,So všetkými,” vzdychla som a rozosmiala sa.
,,Je na tom niečo smiešne?” keď bola vážna, bola trochu desivá.
,,Je na tom smiešne úplne všetko,” mykla som ramenom.
,,Prečo mám pocit, že dnes sa vám nechce rozprávať?”
,,Nechce. Prišla som, lebo som vás chcela vidieť,” usmiala som sa.
,,Ako je na tom vaše ADHD?”
,,No… bola som chorá a tri týždne som nebehala…” skrivila som úsmev.
,,To muselo byť hrozné. Chodíte s tým ešte k Radovi na terapie?”
,,Hej, raz do týždňa.”
,,Lebo je pekný?” pozrela sa na mňa podozrievavo.
,,Však vyzerá ako viking?!” vystrela som ruku.
,,Vyberáte si terapeutov na základe toho, ako vyzerajú?”
,,Vyberám si všetkých na základe toho, ako vyzerajú. A nebudem sa za to ospravedlňovať. Každému sa páčia krásni ľudia.”
,,Mám pre vás návrh. Zahráme si hru, ktorú nehrávam s klientmi často, ale vy to zvládnete,” postavila sa.
,,Dobre,” usmiala som sa.
,,Poznáte základy empatizácie?” spýtala sa, aj keď odpoveď vopred poznala.
,,Ja budem vy a vy budete ja?”
,,Presne tak,” ukázala na svoju stoličku.
,,To znie ako zábava,” sadla som si, vystrela chrbát a prisunula sa bližšie k stolu s celkom vážnym výrazom. Alena si sadla do tureckého sedu na gauč. Po chvíli sa viditeľne zamyslela a zmenila polohu. Ľahla si, zvesila hlavu a dala nohy na stenu. Zasmiala som sa, lebo presne v tejto polohe najradšej premýšľam. 

,,Túto nedôstojnú polohu prehliadnem, pretože ste evidentný blázon, pustime sa teda rovno do toho, čím ste si zasa zničili život,” povedala som.
,,Nič také by som v živote nepovedala,” vyprskla smiechom.
,,Hej! Ostaňte v postave!” okríkla som ju.
,,Za posledné tri mesiace som sa rozišla s každým, kto pre mňa niečo znamenal. Ani neviem, ako sa mi to podarilo, bola to úplná lavína pocitov. Ako keď padá domino,” povedala trochu smutne.
,,Potrebovali ste si vyčistiť život, nebuďte zbytočne dramatická,” kreslila som si na kus papiera pred sebou.
,,Mám pocit, že som tu bola príliš často pre druhých a nikto tu nikdy nebol pre mňa,” neznášam, keď je… presná.
,,Konečne ste pochopili, že šťastie nemáte hľadať v iných ľuďoch, to znie pozitívne. Hen, aká ste už dospeláčka!” zhodnotila som.
,,Neviem, na tej ceste sa občas aj diabol na mojom ramene pýtal – čo to kurva robíš?” vybrala si z vrecka žuvačku a strčila si ju do úst.
,,Opäť ste na sebadeštrukčnej misii? Verila som, že táto fáza je už za vami.”
,,Tiež som verila. Ale poznáte ma, ja uverím všetkému,” žmurkla na mňa a trochu ma nasrala.
,,To je pravda, vy sa dokážete predaydreamovať životom a tváriť sa, že ide o plány do budúcna. Nemyslíte, že je vo vašom veku už čas, aby ste trochu vyrástli a začali čeliť realite?” prehodila som si nohu cez nohu.
,,Realita… to je tá čudná imaginácia, keď som neni sfajčená?” zamyslela sa a obe sme vyprskli do smiechu.
,,Nebudem vám hovoriť, aby ste prestali brať drogy, nejaké závislosti by som vám mala nechať a keďže ste sa zbavili všetkých s penisom a všetkého so sacharidmi, možno by bolo dobre, aby som vám nepičovala aspoň do fetu,” vzdychla som.
Alena sa rozosmiala a zložila si hlavu do dlaní.
,,Som si celkom istá, že niečo také by terapeut nikdy povedať nemal, ale oceňujem, že vaše osobné preferencie nekladiete nad záujmy klienta,” prikývla.
,,No a po tomto príjemnom small talku mi povedzte, ktorý z tých vyjebancov vám chýba najviac, nech si pripomenieme nejaké vaše traumy, aby tých 40€ za hodinu nevyšlo navnivoč,” usmiala som sa.
,,Myslím, že Kubo,” zamyslela sa.
,,Naozaj? Zaujímavé… a prečo?” bola som zvedavá, čo si vymyslí.
,,Lebo kamaráti sa hľadajú ťažko. A po 15 rokoch to už ani nie sú kamaráti, je to rodina. Ja viem, že si odo mňa potrebuje dať z času na čas pauzu, ale chýba mi. Nemá ma kto… vychovávať,” sadla si a dala si vlasy do gumičky, ktorú mala na ruke.
,,Nemali by ste sa už vedieť vychovať sama?” odkašľala som si.
,,Mala by som, ale neviem. A jemu to išlo naozaj dobre.”
,,Fakt? Spomínam si, ako vás roky šikanoval!” povedala som nahlas.
,,To nebola šikana a vy to viete. Skutoční priatelia vám nebudú hovoriť to, čo chcete počuť. Budú vám hovoriť pravdu. Aj za cenu toho, že sa na nich budete chvíľu hnevať. To sú kamaráti. Nie ľudia, ktorí vás nechajú robiť hlúpe veci stále dokola a tvrdia vám, že je to v poriadku,” žmurkla na mňa.
,,Myslíte, že sa vráti?” spýtala som sa potichu.
,,Áno, vždy sa vráti. Začne sa bezo mňa nudiť,” usmiala sa.
,,Chýba vám ešte niekto?” vzdychla som.
,,Oliver. Pilot. Bruno. Filip. Je toho dosť, to za hodinu nestihneme,” vzdychla a prekrútila očami..
,,V prvom rade – áno, nie, áno, možno… a v druhom rade – už sa toto nechcem hrať!” povedala som nadurdene.
,,Vymeníme sa späť?” zasmiala sa.
,,Hej!” postavila som sa a sadla si znova na gauč.

,,Vy nemáte čo robiť a chodíte po nociach na môj blog?” povedala som urazene. Nemám rada, keď ma niekto dostáva do úzkych.
,,Ak vy môžete byť môj fanúšik, môžem byť aj ja váš,” usmiala sa.
,,A ktorý príbeh sa vám páčil najviac?” poškriabala som sa nervózne na ruke.
,,Dojala ma väčšina, popravde. A vás? Pri ktorom ste plakali najviac?” prižmúrila oči a skúmavo sa mi zahľadela do tváre.
,,Veľké dievčatá neplačú,” alebo aspoň by nemali.
,,Keď ste sem pred rokmi chodili a ja som sa spýtala na Bruna, nezaobišlo sa to bez plaču a hrobového ticha,” povedala po pohľade do svojich poznámok.
,,Actually, to sa zmenilo celkom dosť… teraz ma to pre zmenu upokojuje. Keď mi je smutno alebo keď som v panike, čítam si naše staré rozhovory. Bez plaču,” usmiala som sa.
,,Fakt?” tvár jej zamrzla v šokovanom výraze.
,,Fakt. Je to ako čítať starú knihu, z ktorej si pamätáte už iba pocit a pár citácií. Alebo ako čítať veľmi zvláštnu rozprávku. Ale keď už viete, ako to dopadne, vlastne sa pri tom cítite veľmi bezpečne. Ten príbeh bol o toľko väčší ako my dvaja, že je to vlastne veľmi veľkolepé. A nič smutné na tom nie je,” prikývla som.
,,Preliečili ste traumu, to je perfektné!” vyskočila zo stoličky a objala ma.
,,Oh, milujem, keď ste neprofesionálna,” zasmiala som sa.
,,A čo vaše staré konverzácie s Oliverom?”
,,Žiadne nie sú, nebol na písanie,” usmiala som sa.
,,Žili ste spolu 4 roky, niečo vám muselo ostať…”
,,Dve mačky,” prikývla som.
,,Vyzeráte veľmi chladne, keď o tom hovoríte,” zamyslela sa.
,,Lebo šak… my sme nikdy neboli pár. Mala som ho počúvať, keď mi to hovoril. Ale ja nikdy nikoho nepočúvam! Nepočúvala som Bruna, keď mi hovoril, že z nás dvoch nikdy nič nebude. Nepočúvala som Pilota, keď povedal, že mu na nás ani zďaleka nezáleží tak, ako mne a že sa to nikdy nezmení. A nepočúvala som ani Olivera, keď mi tvrdil, že bude lepšie, keď budeme iba kamoši. Nikdy nikoho nepočúvam…” vzdychla som.
,,Aký bol ten rozchod?”
,,Kľudný… ako ten vzťah. Nikto nerobil scény. Vysvetlila som mu, čo všetko a prečo nefunguje a požiadala som ho, aby sa zbalil a odišiel. A on to urobil,” mykla som ramenom.
,,Chýba vám?”
,,Jasné. Bol to skvelý spolubývajúci. A dobrý chlap.”
,,Tak prečo to skončilo?” zamračila sa.
,,Lebo ma nemiloval a to mi dosť vadilo,” vám by nie?
,,To je pádny dôvod,” prikývla. ,,Máte to spracované?”
,,Hej, to nebolo rozhodnutie, ktoré vzniklo zo dňa na deň.”
,,A s kým teraz chodíte behať?” odškrtávala si zoznam.
,,S playlistom.”
,,Je ťažšie prichádzať o priateľov alebo o lásky?” dobrá otázka.
,,Skoro všetci boli najprv moji priatelia. A prichádzať o priateľov je veľmi ťažké. Občas vás to zmätie a do niektorého z nich sa zamilujete… a potom sa vždy všetko pokazí. Ale občas sa to nestane. Občas je vám niekto len blízky. Lebo s vami chodí behať a nie ste pri tom taká sama,” zobrala som si modrý cukrík z misky z jej stola.
,,Skoro všetci… a kto nebol najprv váš priateľ?”
,,Ja o tom nechcem hovoriť.”
,,Lesknú sa vám oči,” skonštatovala.
,,Ani o tom nechcem hovoriť.”
,,Vyzerá to, že tu máme novú traumu,” začala zbesilo písať na list papiera.
,,Nie. Len som nasratá. Občas sa mi lesknú oči aj preto, že som proste nasratá, to je celé,” hovorila som nahlas a dôrazne.
,,Našla som svoje poznámky z roku 2018, mám tu pár strán k Pilotovi, ak by ste si chceli…”
,,Nie. Nechcem,” pokrútila som hlavou.
,,Stále veríte na ten twin flame?”
,,Áno, ale že je niekto váš twin flame vlastne zas tak veľa neznamená. Nemá to dopad na vašu realitu, je to iba informácia. Ako vidíte, môže vám to byť, napríklad, aj celkom jedno,” napila som sa, lebo mi vyschlo v krku.
,,Pred rokmi som sa vás spýtala, prečo ste si ho vybrali, spomínate si, čo ste mi povedali?”
,,Lebo je pekný?” zasmiala som sa.
,,Povedali ste – lebo je ako ja. Zmenili ste názor?”
,,Áno. Nie je ako ja. Ja by som sa k nemu nikdy nesprávala tak, ako on ku mne. Bola som mladá a sprostá,” mávla som rukou.
,,Koľko ste mali rokov vlastne?”
,,Keď sme sa spoznali? 25,” zasmiala som sa, lebo mi príde, že to bolo tak tisíc rokov dozadu.
,,To je skutočne málo,” zamyslela sa.
,,Ja o tom naozaj nechcem hovoriť.”
,,Na koho sa v skutočnosti hneváte?” pozrela sa na mňa ako moja mama, keď sa zo mňa snažila vydolovať pravdu, keď som bola dieťa.
,,Na seba. Mala som ho vymyslieť lepšie.”
,,Je v poriadku hovoriť o skutočných ľuďoch ako o výplodoch vašej fantázie?”
,,Nič z toho nebolo skutočné. Ja som len bola veľmi unavená zo svojho života a na osem rokov som zaspala. Bol to iba zlý sen, ale…”
,,…ale nechcete o tom hovoriť. Viem,” vzdychla a budík na jej telefóne nám oznámil, že je čas, aby som šla so svojimi démonmi bojovať zase sama.