kontroverza

Veril by si, že to bude už osem rokov? To je veľa rokov. Veď toľko trvá päťročné štúdium na UniZa, preboha! Chcela by som povedať, že som pred tými ôsmimi rokmi netušila, že nám to vydrží tak dlho, ale klamala by som. Ja som to nielen, že tušila… ja som bola o svojej pravde tak hlboko presvedčená, že keď si na mňa púšťal hrôzu a tvrdil mi, aká som naivná a hlúpa, ak si myslím, že ma miluješ, iba som blahosklonne krútila hlavou. Vedela som, že neodídeš navždy. Aj pre drsnejšie typy je ťažké opustiť svoju spriaznenú dušu naveky. A teraz premýšľaš, kto už by bol drsnejší ako ty, však?

Vídavam tú scénu každé ráno, kým sa obúvam tak ako ty. Nikto sa neobúva ako ty. Iba ja. Najprv ponožku, potom tenisku. A potom druhú ponožku a druhú tenisku. A vždy pri tom na teba myslím a smejem sa, lebo kým si mi to nepovedal, netušila som, že to robím… alebo že to iní ľudia robia inak.

Sadnem si do kresla, na chvíľu zatvorím oči a vidím, ako stojíš v celej svojej pompéznosti na kraji cesty v superhrdinskej póze a keď vystúpim z auta a pozriem sa na teba, urobím to isté. Chvíľu sa na seba dívame cez cestu s rukami vbok a hlavou smerujúcou k nebu a potom sa začneme veľmi smiať.

,,Miau,” rozpažíš a ja zahájim frontálny útok na tvoju náruč. Akoto, že keď ty povieš Miau, je to slovo a nie zvuk?
,,Konečne,” poviem so zatvorenými očami a nosom zaboreným kdesi v tvojom solare. Stojíme tam v objatí dlho. Nikto nič nehovorí, lebo to nie je treba. Jednou rukou mi hladkáš chrbát a druhú máš zaborenú v mojich vlasoch. Keď sa od teba konečne odtrhnem a pozriem hore, prejdeš mi palcom po líci a síce som to čakala podstatne neskôr, dostanem prvý z tisícov nezabudnuteľných bozkov od superhrdinu, ktorého by mi závidel nejeden fanúšik Marvelu.

,,Bozkávaš ako vyzeráš,” usmiala som sa, kým si mal moju tvár ešte v dlani.
,,To je ako?” spýtalo sa tvoje ego.
,,Jak pánboh,” šťuchla som ťa do brucha, ty si sa zasmial a kým sme kráčali k dreveným schodom, držal si ma okolo ramien.
,,Nemyslím, že ma niekedy niekto takto držal,” povedala som potichu viac-menej sama pre seba a ty si si sťažka vzdychol.
,,Občas, keď hovoríš také veci, som smutný a nasraný,” pritiahol si si ma bližšie a pobozkal ma do vlasov.
,,Hej, mám príšerný vkus,” pozrela som sa ti provokačne do očí a ty si ma cez tričko zľahka uštipol do bradavky.
,,Ideme na to zhurta, vidím,” zasmiala som sa.
,,Hej, po 8 rokoch som sa cez tričko dotkol tvojej bradavky. Z toho by som sa mal okamžite vyspovedať tvojej vagíne,” krútil si hlavou a ja som sa stále smiala.

Z malého koženého ruksaku vyberiem JBL-ko a prúžkovanú deku, ktorú mám prehodenú cez rameno, rozprestriem vedľa deravého útesu. Zapnem ti náš playlist, lebo si ho stále nepočul (Čo do piče ti hrá v aute?!) a položím si hlavu na tvoje rameno. Zasa sme ticho. Myslím, že sme mali obaja celý život problém vychutnávať si prítomný okamih. Nielen preto, že to slovné spojenie znie príliš ezotericky. Skôr preto, lebo naše hlavy sú neustále v budúcnosti, kým naše srdcia ochotne žijú minulosťou. Ale keď už nič z toho nie je dôležité, lebo sme konečne spolu, môžeme si užívať naše teraz.

Zabáraš si nohy do horúceho piesku a ja doň kúskom dreva kreslím mandaly. Z repráku hrá Coldplay, INXS a Rosenthal a keď ti budem rozprávať príbehy, začneš sa na mňa pozerať. Ako keby si ma nikdy nevidel či čo… Prechádzaš pohľadom po mojej tvári a v istom momente ti blikne kontrolka, zvalíš ma na deku a vojdeš rukou pod moje šaty. Keby som si pamätala, čo som vtedy povedala, už by som to nikdy neprestala opakovať.

Vtedy väčšinou prestanem snívať. Zaviažem si šnúrky, zhlboka sa nadýchnem a vyjdem z domu. Na verande urobím superhrdinskú pózu, pustím si Hall of fame a vyrazím na rovnakú trasu, ako každý deň. Bežím rýchlejšie, keď si myslím, že ťa na konci stretnem.

Prešla som milióny krokov na ceste k tvojej duši. S hlavou v oblakoch a nohami v piesku. A už tadiaľ nechcem nikdy kráčať sama. Potrebujem, aby si mi šiel oproti. Aby sa na mňa usmievali tvoje jamky. Aby si ma nechal skúmať ti jazvu po slepáku špičkou jazyka a robil mi chleby vo vajci vždy, keď sa vrátim domov spotená a unavená.

Prešla by som pešo celý svet, keby ma na konci čakali tvoje veľké ruky. Že ma miluješ je síce skvelé, ale je tu pár vecí, na ktorých záleží oveľa viac. Napríklad na tvojich perfektných reflexoch. Cením si, že ma chytíš vždy, keď padám. Thats why I’m still falling for you…

Alebo na našej spoločnej skatofílii. Keď ja rozprávam a ty mi pri tom cmúľaš ucho. Neviem, či preto, aby si ma rozhodil alebo preto, aby si ma umlčal. Hlavne neprestávaj…

Baví ma všetko, čo robíme spolu. Od nechávania maslového noža na rohu kuchynskej linky, keby sme mali chuť ešte na jeden – po namáčanie chlebovej striedky do omáčky, ktorá zostala na dne pekáča. Dávaš na mňa pozor aj vtedy, keď ho na seba nedávam ani ja sama.

Ak by si aj nebol skutočný, to vôbec nevadí. Budem sa stále ráno čudne obúvať a predstavovať si, že v tom nie som sama. Že keď idem hore kopcom, bežíš za mnou a keď idem dolu, vidím ťa na konci dráhy. Nedá sa z toho vyspať a nedá sa to predýchať. Osem rokov žiješ vo všetkých mojich siedmych čakrách.

Iba keď ťa cítim celoplošne, mám pocit, že som úplná.