kontroverza

Už je to týždeň. Presne sedem dní. Týždeň je v mojom svete veľmi veľa času. Nie som najlepšia v čakaní na čokoľvek, tobôž na pozornosť, na ktorú som bola zvyknutá. Na dobré veci si zvykám rýchlo, nenechám sa veľa ponúkať.

Obula som si tenisky a vyrazila do východu slnka. Človek, ktorý v živote nešportoval, zabehne 100 kilometrov za týždeň a ani to nemá komu povedať. To je veľmi smutná realita.

Niekedy si odo mňa ľudia potrebujú dať chvíľu pauzu. Chápem to. Ani im to nezazlievam. Som urputná a je ma priveľa. Na to nikto nemá čas. Ale moje predispozície k závislostiam na ľuďoch spôsobujú, že trpím neprekonateľnými abstinenčnými príznakmi. Napríklad športom.

Kráčala som po mačacích hlavách smerom k dráhe a dívala sa na svoje tenisky. Veľké modré sluchátka mi hrali neprekonateľného Toma Rosenthala a ja som sa strácala v myšlienkach a vzoroch na zemi. Vždy, keď ho počujem, myslím na teba. Tiež tvrdíš, že som tvoj domov a raz ma prídeš navštíviť.

Vietor silno fúkal a môj krikľavý cardigan v ňom vial ako superhrdinský plášť. Pri skejtparku niekto zabudol veľkú žltú tekvicu a fľašu Jacka Danielsa. To je ale veľmi zvláštny nákup.

Palmy už kvitnú! Akosi zvláštne. Vyzerajú ako prachovky. Vedel si, že palma kvitne ako prachovka? Ja nie.

Povedal si, že potrebuješ pár dní času. Ale ja neviem, koľko to je dní. Možno preto som vždy randila s introvertnými autistami. Vedia sa vyjadrovať presnejšie. Ale zas, nedokážu ma tak exaktne milovať a upokojovať ako ty.

Prišla som domov, dala si vajíčka a proťák a sadla na verandu. Podvedome vždy, keď niekto prichádza príjazdovou cestou do našej štvrte, dúfam, že si to ty. Že vystúpiš z auta s veľkým slameným klobúkom, ktorý nikomu nepristane a širokým úsmevom, ktorý pristane každému.

Potom si sadneš vedľa mňa a budeme sa rozprávať. A fajčiť. A keby si bol smädný, viem, kde leží neotvorený Jack Daniels. Prejdeš so mnou moju behaciu trasu s rukami vo vreckách a budeme hovoriť o veciach, ktoré sú ťažké. Aj o takých, ktoré nevieme vyriešiť, len ich omieľame stále dokola. Zatvoríme sa do našej daydreamerskej bubliny, v ktorej nikoho nevidíme a nepočujeme a ja budem môcť byť konečne sama sebou. A sama s tebou.

Raz si mi povedal: „Z toho príbehu strašne cítiť, aká si zamilovaná“ a znelo to ako výsmech. Ale možno som len vzťahovačná. Možno si na mňa nezabudol, len máš veľa práce. Možno ti chýbam, len nemáš čas mi to povedať. A možno už sa nikdy nevrátiš, lebo je to so mnou veľmi ťažké.

Obúvam si tenisky a kráčam do západu slnka.
Je to sedem dní a 82 kilometrov.
A stále som ťa nestretla.

Možno ti chýbam.
Možno si na mňa zabudol.
Možno sa už nevrátiš.
Raz zistím, ako to bolo.
Ale dnes ešte nie.