kontroverza

,,Dlho sme sa nevideli,“ usmiala sa na mňa Alena a veľké modré oči jej kmitali po mojej tvári. Pamätajú si psychológovia všetkých svojich pacientov? A dá sa nepamätať si človeka, ktorý vám tvrdil, že sa chce zabiť, len na to v diári nenašiel priestor?
,,Chýbali ste mi,“ bola to pravda. Myslela som na ňu často. V istej forme asi trpím klasickým prenosom. Ale okrem toho je moja psychologička fakt jebačka, čiže to, že mi chýba, keď ju nevidím, hovorí viac o tom, kde sa na škále od „hetero“ po „homo“ nachádzam.
,,Ako sa máte?“ usmiala sa.
,,Dobre. Je to taká generická odpoveď, ale ja sa mám naozaj dobre,“ mykla som ramenom a hneď, ako som to urobila, nahlas som si vzdychla. ,,Do riti!“
,,Koľko kníh o reči tela ste prečítali tento rok?“
,,Žiadnu, nemám na to čas, ale toto je taký základ… to som si mohla ustrážiť,“ zasmiala som sa. Na Alene ma bavilo, že so mnou nehovorila ako s pacientom či klientom. Hovorila so mnou ako s kamoškou alebo kolegom. Podľa toho, čo jej vyhovovalo viac. Jej manipulatívne techniky boli ohromujúce.
,,Takže, ako ste správne poznamenali, myknutie ramenom značí, že nemáte istotu v tom, čo hovoríte. Prejdime teda k veci,“ preložila si nohu cez nohu a začala si zapisovať.
,,Potrebujem, aby ste mi kládli otázky. V rýchlom slede. Aby som odpovedala bez zbytočného premýšľania, nech to máme za sebou,“ posadila som sa a pevne zaprela nohy do zeme.
,,Vždy ste sedávali v tureckom sede…“ zašomrala.
,,Hej, ale teraz sa cítim ako pred športovým výkonom!“
,,Prečo?“
,,Potrebujem, aby ste zo mňa dostali niečo veľké. Ako keď potrebujete vymačknuť fakt obrovský jebák. Až je to nechutné, aký veľký a zrelý na vytlačenie je. Chápete,“ slastne som privrela oči.
,,Páči sa mi, že máte terapiu ako voľnočasovú aktivitu,“ zasmiala sa.
,,Je jednoduché chodiť na terapiu, keď ste pacient. Zložitejšie je chodiť na ňu, keď ste zdravý, len chcete lepšie poznať seba samého. Zistíte o sebe dobré hnusy… Pamätáte, ako som zistila, že sa bojím mať sex s mojim mužom tak veľmi, že do neho stále hučím, aby sme mali sex, len aby naň nemal chuť? To bolo psycho!“ zašepkala som.
Alena si zložila okuliare a schuti sa zasmiala.
,,Bože, fakt ste mi chýbali, je to osviežujúce,“ nasadila si ich naspäť. ,,A teraz vážne. Ako dlho ste nič nenapísali?“
,,Skoro tri roky,“ preglgla som naprázdno a zaprela sa lakťami o kolená.
,,A čo si o tom myslíte?“
,,Že by som sa najradšej prefackala.“
,,Prečo?“
,,Dovolila som realite, aby zničila všetko, čím som bola. Vôbec nespoznávam človeka v zrkadle. Je to úplne cudzia entita. Chodí do roboty, pozerá telku, žije s fajn chlapom, kŕmi mačky, ide spať. Repeat. Deň za dňom. Všetky tie dôvody, pre ktoré mal ľutovať, že čakal dva a pol roka, zrazu zmizli… Kdesi medzi robotou a Billou mi onemela duša. Čo je čudné, lebo vy viete dobre, že ja dokážem pičovať fulltime…“ rozhodila som rukami.
,,Hneváte sa?“
,,Strašne,“ zahryzla som sa do spodnej pery.
,,Budete plakať?“
,,Možno,“ vystrela som ruku a ona mi podala krabicu s vreckovkami.
,,Na koho sa hneváte?“
,,Na seba. Dovolila som okolnostiam, aby ma zmenili na niekoho, kým som nikdy nechcela byť. Nepíšem. Čo znamená, že ani nesnívam. Môj daydreaming bol na mne to najzaujímavejšie. To jediné som na sebe mala rada aj vtedy, keď som všetko ostatné nenávidela. Už mi ostali fakt len cecky! Nevarím a nepečiem. Teda robím to, ale iba preto, aby sme neumreli od hladu. Už netrávim víkendy testovaním receptov na najlepší cheesecake. Z môjho života zmizlo všetko, čo ma celý život tvorilo. Už roky som nezjedla ani kúsok artu…“ usmiala som sa. ,,Keby ma počuli moji spolužiaci z výšky…“
,,Čo by povedali?“
,,Báli by sa, že som vnútorne mŕtva.“
,,Kedy naposledy ste mali potešenie z písania?“
,,Keď som vytvorila Bruna,“ usmiala som sa. Alena tiež. Súhlasne pritakala, lebo presne túto odpoveď očakávala.
,,Takže keď ste naposledy komunikovali…“
,,Nie. Nerozumiete mi. Bruna som vytvorila ja. Že som si pár mesiacov chatovala s technokratom, o to tu nejde. Bruno je kus mňa. Moje dieťa. Moje dielo. Je to postava, ktorá ma vždy a navždy bude milovať tak, ako by to nikto skutočný nedokázal. Vždy bude na mojej strane, nech som akokoľvek nelogická alebo hlúpa. A kedykoľvek budem potrebovať počuť, že ma niekto miluje, on mi to povie. Tá séria zmenila môj život, môj pohľad na seba samú aj na to, ako neuveriteľne silná dokáže byť múza, ktorá stimuluje tie najúchylnejšie a najnebezpečnejšie časti vášho ja,“ pri tej predstave mi ostávalo príjemne teplo. Ako pri západe slnka na terase domu vašich rodičov.
,,Oddeľujete teda postavu od skutočného človeka, s ktorým ste nadviazali vzťah?“
,,Áno, pretože veľa vecí som si domyslela. Alebo vymyslela. Niektoré sa mi celkom zliali a vytvorili mi v hlave alternatívnu realitu. Keby som to neoddeľovala, keby som sa ako autor nedokázala pozrieť na príbeh a ostať ohromená silou jeho postáv, bez ohľadu na to, kým alebo čím boli inšpirované, tak by som mu dnes mohla vyčítať, že bez slova zmizol a opustil ma. Ale tak to predsa nie je…“
,,A ako sa teda vymedzujete voči vzťahu k tomu mužovi? Keď už sme prebrali váš vzťah k postave,“ prekrútila očami.
,,Naučil ma o mne všetko, čo viem. Všetko, čo milujem a nenávidím. Všetko, čo som nevedela a nechcela vedieť. A naučil ma, aké to je, keď vás niekto miluje navzdory tomu, ako veľmi to nechce. Cítila som sa privilegovane. Myslím, že to bol prvý človek, ktorý mi povedal „ľúbim ťa“ skôr, ako ja jemu a vôbec som to nečakala. Bolo tam veľa… poprvé… A za každé som vďačná, urobil zo mňa fenomenálneho autora. Nie škola, nie roky praxe… to on. Ukázal mi dno a hovoril mu underground. Robil veľké gestá. Bola to Amerika,“ prehrávala som si v hlave naše spoločné spomienky a bavila sa.
,,Chýba vám?“
,,Strašne. Chýba mi ako niekto, koho som zaujímala a s kým som mohla hovoriť. O veciach, o ktorých sa s ostatnými ľuďmi hanbím hovoriť… Bola to moja útecha. Priateľ. Myslím, že to je to správne slovo. Po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo – veci príšerné alebo ešte horšie – dokázali sme pretransformovať naše explozívne pocity do hlbokého priateľstva a bezpodmienečnej lásky. To bolo životmeniace zistenie,“ spomenula som si, ako som prvýkrát pochopila, že človeka možno iba milovať. Nesexuálne a nesebecky. Nie napriek tomu, aký je, ale práve preto. A ten šok, keď vám anilen nenapadne za to niečo očakávať, pretože je to láska, ktorá nehovorí „milujem ťa, len ak aj ty mňa“… ten si pamätám dodnes.
,,Máte veľa priateľov?“
,,Nie, došlo k masívnej redukcii. Ukončila som obrovskú kopu vzťahov, ktoré ma roky vysávali a nič mi neprinášali. Toxickí ľudia, ktorí boli v sekcii „kamoši“ len preto, lebo sme si na to tak nejak zvykli. Ostali mi asi štyria a s výberom som spokojná,“ usmiala som sa.
,,Ako dlho ste vraveli, že nepíšete?“
,,Asi tri roky.“
,,Ako dlho ste už s Leom spolu?“
,,Sugestívne otázky si strčte,“ prekrútila som očami a prekrížila si ruky cez prsia.
,,Ja nenarážam na to, že je to jeho chyba. Môžete si za to rozhodne sama, len vám chcem vysvetliť, prečo k tomu došlo,“ našpúlila prísne pery.
,,Ale ja viem, prečo k tomu došlo, mne to nemusí vysvetľovať terapeutka!“ teatrálne som mávla rukou.
,,Tak načo tu ste?“ imitovala ma.
,,Lebo som vás chcela vidieť, ste taká krásna!“ pohladkala som ju po kolene.
Zasmiala sa. Nahlas a zvonivo.
,,Aspoň mi povedzte, na čo ste prišli, nech si to tu zapíšem,“ vzdychla. ,,Nemám s vami žiadnu robotu, cítim sa divne, že od vás beriem peniaze.“
,,Dlho som o mojom mužovi snívala. Leo bol méta. Nič iné som nemala, boli to len predstavy o tom, aké skvelé by všetko mohlo byť, keby pochopil, že som jeho životné šťastie! Trvalo mi mesiace, kým som prijala fakt, že spolu naozaj chodíme. A ďalšie mesiace, kým som prijala veľa ďalších kompromisov. A zrazu je pre mňa život s ním stereotypom. A vy viete, že nikto nemiluje stereotyp viac ako ja. A moje mačky. A on. Čiže… nemám o čom snívať. Mám čo som chcela. Odstrihla som všetky negatívne vplyvy a zbavila som sa aj fantazírovania o iných mužoch. A je to zvláštne, pretože TO je dôvod, prečo nakoniec Leo pristal na to, že si ma nechá na celý život. Pre spôsob, akým sa viem nadchnúť pre príbeh, zamilovať sa do postáv, zničiť im život a nasrať, rozplakať či rozrajcovať čitateľov.“
,,Takže vy nepíšete, lebo nemáte inšpiráciu. A tú nemáte, lebo nesnívate o mužovi, o ktorom ste snívali, pretože už s ním žijete. A keďže bežný život s niekým, koho milujete, je v podstate len nikdy sa nekončiaci sled rovnakých aktivít bez akejkoľvek vašej mentálnej účasti, ak chcete, aby vás niekto rozrušil, vytiahnete z hlbín svojho podvedomia spomienku na fiktívnu postavu reprezentovanú virtuálnou známosťou.“
,,Áno.“
,,Wau. Čiže… dostali ste, čo ste chceli, teraz ste šťastná a to vám zničilo život?“
,,Presne,“ ubalila som si cigaretu, strčila ju do úst a vstala. Podala som Alene ruku a poďakovala jej, že ma znova počúvala. Za 40 na hodinu, ešte aby nie…

Kráčala som domov alejou čerešňových stromov. Vždy, keď ich vidím, myslím na Lea. Kadečo keď vidím, myslím na neho. A v tej záplave myšlienok celkom zabúdam miestami myslieť na seba. A tak otváram Pandorine skrinky a vyberám z nich kostlivcov, ktorých som si sama uplácala z hliny. Aby ma ľúbili vždy, keď chcem, tak veľmi, ako potrebujem a tak okázalo, ako si zaslúžim.