kontroverza

Pri väčšine ľudí je veľmi náročné vybrať správny darček k narodeninám. Odjakživa som neznášala, keď som ku sviatkom dostávala peniaze. Je to veľmi neosobné a už aj ako dieťa ma to urážalo. Pripadá mi to ako almužna. Alebo ako keby mi niekto povedal: ,,Nemal som chuť sa zamyslieť nad tým, aká vlastne si a čo máš rada, tak na, tu máš dvacku, tá to hádam napraví.“

Často premýšľam, aké nanič to musia mať ľudia, ktorí sa narodia na Vianoce. Dostávajú darčeky, ktoré sú vianočné a narodeninové zároveň. Na jednej strane sa môžu celý život pýšiť tým, že sú pre svojich rodičov tým najlepším darom, na strane druhej sú ukrátení o mamonu, čo ich, podľa mňa, vôbec neteší.

,,Aké to je mať narodky na Silvestra?“ spýtala som sa Lea a zabárala brušká prstov do jeho poddajnej mačky.
,,V pohode. Hocikam prídem, všade sú oslavy a ja si môžem nahovárať, že je to kvôli mne,“ usmial sa.
,,Ale ty asi nemáš veľmi rád oslavy,“ rozhliadla som sa po prázdnom byte a počúvala búchajúce ohňostroje zvonka.
,,Veľmi nie. Lebo ma všetci nútia piť a pre každého je to atrakcia. Keď niekam na Silvestra prídem, ani nehovorím, že mám narodky,“ mávol rukou.
,,Už ti môžem dať darček?“ šuchorila som sa.
,,Ešte nie je polnoc.“
,,Ale ja mám tých darčekov viac, môžem ti dať aspoň jeden?“
,,Tak ale len jeden!“ zodvihol varovný ukazovák.

Postavila som sa a z veľkej papierovej tašky vybrala obálku.
,,Nemám rada gratulácie,“ povedala som.
,,Ani ja nie,“ pritakal.
,,Takže ti nebudem nič priať, pretože si myslím, že sám najlepšie vieš, čo by si si zaprial. Len ti chcem povedať, že som vďačná, že sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi zmenil svet bez Lea na svet s Leom.“
,,To si pekne povedala. Už chcem ten darček!“
,,Na!“
,,Je to slon?“ spýtal sa.
,,Nie.“
,,Je to auto?“
,,Nie.“
,,Je to milióneurová bankovka?“
,,Otvor to!“ udrela som ho obálkou po hlave.
Opatrne vybral papierový zakladač z vnútra obálky a začal čítať.
,,Chcete sa poriadne vybesniť? Naštvala vás manželka, deti, svokra či šéf? Iritujú vás vodiči idúci vašim smerom, aj tí, čo idú oproti? Besniareň je presne pre vás!“ pozrel sa na mňa a rozosmial sa na celý byt. ,,To je miestnosť, v ktorej môžem všetko rozjebať na prach?“
,,Presne tak.“ usmiala som sa.
,,Tak to je pecka!“ poskočil si.

Ešte chvíľu si čítal sprievodný list k zážitku a ja som ho s nadšením pozorovala. Mám rada ten pohľad na neho, keď je šťastný. Väčšinou to vídam, keď niečo je. Prežúva s privretými očami a vydáva zvuky blaženej spokojnosti. Páči sa mi, aký veľký kus dieťaťa v ňom ostal, napriek tomu, že už je oficiálne pán v strednom veku.

Vyšli sme na balkón a odklepávali popol z cigarety v tichosti. V diaľke už nadšenci vystreľovali prvé svetielka na nebo a vo vzduchu bolo cítiť síru. Leo sa díval na ohňostroj a usmieval sa.
,,Myslím, že to, že si sa narodil na Silvestra, ťa k niečomu predurčuje,“ povedala som.
,,Hej?“ zodvihol pravé obočie.
,,Všelijaké generácie sú. Indigove deti, Deti stratenej generácie, Husákove deti…“
,,Deti stratenej generácie je pesnička od Rytmusa,“ skonštatoval.
,,Stratenú generáciu definovala Gertruda Stein! Patrili tam autori ako Hemingway, Joyce, Fitzgerald, Eliot, Steinbeck, Remarque, Tolkien…“
,,Dobre, Wikipedia, upokoj sa,“ prekrútil očami.
,,Ty si Dieťa Ohňostroja,“ povedala som rozhodne.
,,A čo to znamená?“
,,Že si egotriper, čo si myslí, že kamkoľvek príde, je to hodné osláv,“ rozosmiala som sa.
,,To nie je pravda,“ oponoval.
,,Ja si myslím, že ľudia, ktorí prišli na svet za masívnych osláv, sú predurčení na to, aby ho zmenili,“ usmiala som sa.
,,No tak poďme dotoho teda!“ zasmial sa.
,,Každý by chcel urobiť dieru do sveta. A čo keď už je celý na rešeto?“ vyfúkla som dym.
,,Už to nehúl,“ vzal mi z ruky cigaretu a za hurónskeho smiechu ju vyhodil z balkóna.

Sadli sme si na gauč a v telke šiel film o nejakom šialencovi, ktorý sme pozerali len jedným okom.
,,Kto bola Gertrúda?“ spýtal sa.
,,Gertruda Stein?“
,,Hej.“
,,Kritička umenia. Americká imigrantka žijúca v Paríži. V jej ateliéri sa tvorili najúžasnejšie diela tej doby. Avantgardní maliari tam chodili maľovať, autori jazzového veku zasa písať… Nebola odborníčka na literatúru alebo na výtvarné umenie, či hudbu… bola to skrátka umelecká modla vo všetkých smeroch a autori tej doby dali na jej názor. Ak ona povedala, že niektorá kapitola v knihe nesedí, tak ju autor prepísal. Ak sa jej nepáčilo svetlo na Picassovom obraze, tak ho premaľoval. Mala obrovský vplyv,“ usmiala som sa.
,,Chcela by si byť ako Gertrúda?“ šťuchol do mňa.
,,Chcela. Ale s krajším menom,“ zasmiala som sa.
,,Zatvor oči a predstav si ten najideálnejší priestor na svete. Opíš mi ho. Ako vyzerá, čo sa v ňom deje a akú tam máš úlohu,“ hovoril pomaly a potichu, ako keby ma hypnotizoval.
,,Je to gigantický hangár. Vysoký, poloblúkový strop, uprostred je pás okien. Okná sú aj po bokoch. Je to celé plechové, sem-tam hrdzavé. Všade sú rúry. Je tam jeden veľký open space, tri kancelárie, jedno nahrávacie štúdio, jedna kuchynka, obrovský brainstorming room s kopou gaučov, tulivakov a iných vecí na sed-ľah. Dnu je tridsať ľudí, ktorí robia to, čo ich baví a robia to dobre. A vonku, v okruhu troch kilometrov, nie je nič, len betónová plocha, na ktorej sa dá driftovať. Dnu je všetko farebné, pastelové, v kontraste s tou hrdzou a plechom. Steny nie sú rekonštruované, je to punk v kombinácii s Ikeou. Mám tri stoly. Jeden v kancli s tebou, Martinom, Denisom a Jakubom. Druhý v open spaci. A tretí v mojej vlastnej kancelárii, do ktorej nikto nesmie. Iba ty. A pri každom stole mám trón. Veľký, červeno-zlatý, čalúnený. Chodím do práce v krinolíne s prsiami pod bradou a s korunkou. Vonku máme zaparkovaný teplovzdušný balón, do ktorého si chodievame občas zapáliť. Vyvezieme sa tak sto metrov hore, dáme si brčko a ideme zas nazad,“ usmiala som sa a otvorila oči.
,,Ako chceš vliezť v krinolíne do balóna?“ zamyslel sa.
,,Myslím, že ťa kopnem.“
,,Veď ale mysli trochu pragmaticky…“ zasmial sa.
,,Veď ale chcel si najideálnejší priestor. Pre mňa je to tento!“
,,Narodila si sa tri týždne po mne, ale podľa mňa ťa tie oslavy tiež trochu lízli,“ smial sa stále.
,,Prečo myslíš?“
,,Krinolína, trón, balón… kto je tu egotriper?“
,,Ale ja som kráľovná!“ pozrela som sa na neho vážne.
,,Veď v poriadku, Gertrúda. Deti Ohňostroja,“ žmurkol.

Oslavy vonku začali v plnom prúde. Nebo blikalo miliónom farieb a zovšadiaľ bolo počuť zúfalý nárek domácich zvierat. Sedeli sme vo vnútri, sŕkali pivo, dívali sa na film, ktorí nás nezaujímal a bolo nám dobre. Boli sme súčasťou sveta, ktorý oslavoval príchod ďalšieho roka a zároveň sme od neho boli úplne izolovaní.
,,Vieš… ľudia sú buď spolu alebo sami. Ja som najradšej, keď sme spolu sami,“ usmiala som sa a chytila ho za ruku.
Naklonil sa ku mne: ,,Ako som povedal… už to nehúl,“ pošepkal.