kontroverza

Som jeden z tých ľudí, ktorí majú na vizitke napísané „Ja zavolám vám“. Mnohí by ma asi opísali ako arogantného debila, ale nie je to celkom presné. Arogantný som len k ľuďom, ktorých si nevážim a debil nie som – dokázateľne. Ale myslím, že mi táto škatuľka vyhovuje. Aspoň sa nemusím snažiť nadväzovať kontakty.

Nemám ľudí veľmi rád. Vlastne ich nemám rád vôbec. Sú príliš hlúpi a ješitní. Ovláda ich ego a pudy. Nepremýšľajú, neanalyzujú, konajú celkom bez rozmyslu. Nikdy nebolo mojim cieľom zmeniť svet. Chcel som iba nevytŕčať, aby som si mohol robiť svoje. V šedej zóne naoko priemerného života som sa cítil komfortne.

Narodil som sa so zlatou lyžicou v hube. Nevybral som si to, udialo sa mi to. Súkromné školy, súkromné kluby, súkromné vzťahy. To všetko som dostal do vienka, uvedomujúc si, že súkromie síce neexistuje, ale tá partia ľudí v mojom okolí naivne dúfala, že patria k vyvoleným.

Zmizol som z domu hneď, ako som mohol. Nie preto, že by som svoju rodinu nemal rád. Akceptoval som ich. Ale nepatril som k nim. Keď otec zomrel, brat prevzal rodinný biznis a z mamy sa stala bohatá vdova, ktorá po zvyšok života bude už len udržiavať spoločenský status rodiny.

Môj otec nebol bohvieako dobrý človek. Bol múdry a vďaka tomu úspešný, ale ako otec stál za hovno. Mal veľa priateľov, ktorí by ho ani neopľuli, keby si neplatil členské v kluboch, ktoré v našich geografických pomeroch pôsobia, prinajmenšom, komicky. Nemôžem sa na svoje detstvo sťažovať, nikdy mi nič nechýbalo.

Otec zomrel dva dni po mojej maturite. Lekárska správa tvrdí, že dostal infarkt. Podľa mňa ho jeblo z toho, akú formu celý život musel hrať na tých bezvýznamných loosrov, s ktorými sa stretával. Myslím, že ich neznášal rovnako, ako ja.
,,Sťahujem sa do Švajcu,“ povedal som mame deň po jeho pohrebe.
,,Ako to myslíš?“ nechápavo sa na mňa dívala so stále roztečenou riasenkou.
,,Neviem, ako inak sa to dá myslieť, než tak, ako som to povedal,“ mykol som adolescentne ramenom.
,,Teraz nemôžeš odísť, treba ešte…“ namietala.
,,Nie, mami. Netreba nič. Peter sa o všetko postará,“ vyšiel som z otcovej pracovne, v ktorej bola halda krabíc s jeho vecami.
,,Tomáš, takto som ťa nevychovala. Keď rodine treba pomôcť, máš byť tu a…“
,,A čo? Trúchliť nad niečím, čo sa nedá zmeniť? Prestaň, mama. Mŕtvejší už nebude,“ mávol som rukou.
Spomínam si, že mi vtedy pristála na líci facka a vôbec nebolela. Vedel som, že mám pravdu.

Žiť priemerný život, keď človek sám priemerným nie je, je náročné. Oženil som sa pomerne skoro. Bola ako Jackie Kennedy. Krásna, múdra, distingvovaná. Milovala zvieratá, jedla zdravo, nebrala žiadne drogy a nosila perly. Čím dlhšie som s ňou bol, tým viac som mal chuť na Marilyn…

Viedli sme život z titulných stránok časopisu o dokonalej rodine. A za múrmi nášho bytu to bol život z titulných stránok časopisu Nuda a Stereotyp.
Raz som šiel z nákupov, a keď som prechádzal podchodom, videl som, ako dvaja chlapi vlečú do kríkov dievča vo farebnom kabáte. Zvuky, ktoré odtiaľ vychádzali, sa nedali vysvetliť inak. Dvaja bujaci sa pustili do obete, na ktorú nebrali žiaden ohľad. Chvíľu som tam stál a počúval, ako prosí a plače a ako jej tí dvaja chlapi nadávajú a funia. Po pár minútach odišli obzerajúc sa okolo seba.

Prišiel som bližšie ku kríkom a špinavé uplakané dievča sedelo s kolenami pod bradou a knísalo sa. Plakala tak žalostne, ako som to jakživ nepočul. Zodvihla oči, pozrela sa na mňa a vystrašene si začala obliekať nohavičky. Vstala a zbrklo ušla s rozklepanými nohami.
,,Zabudli ste si tu…“ zakričal som za ňou a držal v ruke jej telefón. Nepočula ma. Alebo ma nechcela počuť. Bežala ako o život a neotáčala sa. Hodil som si ho do vrecka a šiel domov.

Vybaľoval som nákup a moja žena v dlhej bielej nočnej košeli prišla ku kuchynskej linke.
,,Myslím, že sme pripravení,“ objala ma zozadu.
,,Pripravení na čo?“ vymanil som sa.
,,Sú to dva roky, Tom. Chcem dieťa,“ usmiala sa.
,,Mám prácu,“ povedal som a vtisol jej do ruky jednu z papierových tašiek.
,,Vždy máš prácu!“ skríkla.
,,A vďaka nej máš 200 metrov štvorcových, aby si ich plnila kravinami,“ odvrkol som.
,,Urobila som z tých neútulných tehál domov!“ namietala.
,,Hej, päťdesiat odtieňov béžovej,“ povedal som si popod nos a zatvoril sa v pracovni.

Vzal som do ruky mobil toho dievčaťa a začal ho lustrovať. Je neuveriteľné, ako veľmi si ľudia nedávajú pozor na svoje veci. Na tri kliky som sa o nej dozvedel všetko, čo som potreboval vedieť. Volala sa Alice a bývala iba pár blokov odo mňa. Podľa jej Facebooku nikoho nemala a rada maľovala. Premýšľal som, ako ju ešte stretnúť. Zatúžil som znova vidieť tie veľké modré oči plné strachu. Čosi ma na tom, ako sa ma bála, vzrušovalo. Vyzerala ako srna, ktorá utekala pred hlavňami pušiek počas loveckej sezóny.

Mám váš telefón. Zabudli ste si ho v tých kríkoch, keď ste utekali. Rád by som vám ho vrátil.

Na email mi neodpovedala niekoľko dní. Nosil som ten telefón vo vrecku a ani neviem, na čo som čakal. Po týždni mi prišla odpoveď.

Ďakujem, môžete si ho nechať, nestojím oň.

Stále sa bála. A stále ma to vzrušovalo.
Zahájil som komunikáciu a vymieňali sme si maily nekoľko týždňov. Nehovoril som s ňou o tom, čo sa stalo. Rozprávali sme sa o normálnych veciach. Väčšinou o drogách, umení, varení a iných nedôležitých kravinách, ktoré môj deň robili lepším.

,,Nechceš skočiť na kávu?“ spýtala sa ma raz v noci, keď sme si znova písali.
,,Teraz? Je pol jednej,“ uškrnul som sa, keď som si predstavil, ako mojej žene vysvetľujem, že som prvýkrát v živote dostal chuť na kávu.
,,Ja viem, koľko je hodín. Nie je to jedno?“ spýtala sa.
Nepriznal som, že nie som single. A priznávať to teraz by asi nebolo úplne okey, keďže som ju naozaj chcel ešte vidieť.
Zašiel som sa pozrieť do spálne, moja žena ležala v posteli a spokojne odfukovala. Vzal som vodítko a žmurkol na Rufusa.
,,O 10 minút pri Tonyho čokoládovni,“ napísal som a vyšiel z bytu.

Prechádzal som sa so psom pár minút, keď som ju v diaľke zahliadol. Mala veľký farebný sveter a malé biele tenisky. Vedel som, koľko má rokov, ale keď som sa na ňu díval, mal som dojem, že je to ešte iba dieťa.
,,Ahoj,“ usmiala sa na mňa rozpačito.
,,Ahoj,“ vybral som mobil z vrecka a podal jej ho. ,,Nikto ti za ten čas nevolal,“ mykol som ramenom.
,,Ja nemám veľa priateľov,“ mykla tiež.
,,Viem,“ pritakal som.
,,Prelustroval si ho celý?“ sadla si na múrik pri čokoládovni.
,,Hej,“ priznal som.
,,A našiel si niečo zaujímavé?“ usmiala sa.
,,Zvláštne fotky kníh,“ zamračil som sa.
,,Čítam knihy na miestach, kam sa hodia názvom.“
,,Nerozumiem,“ díval som sa na Rufusa, ako behá okolo.
,,Napríklad Malé ženy som čítala na zraze ľudí postihnutých namizmom.“
Rozosmial som sa na celý blok. ,,To ale nie je veľmi taktné,“ skonštatoval som.
,,Keď som si chcela prečítať Zločin a trest, nechala som sa zavrieť,“ usmiala sa.
,,Za čo?“
,,Ukradla som tobleronku,“ siahla do vrecka svetra a vytiahla dva čokoládové bonbóny. Jeden mi podala.
,,Máš rada čokoládu?“ usmial som sa. ,,Ja veľmi.“
,,Milujem čokoládu. Preto žijem tu,“ povedala s plnými ústami.
,,Ale tá sa dá kúpiť predsa všade.“
,,Ale toto je domov čokolády. Tu jej je najviac,“ uškrnula sa čiernymi sladkými zubami.

Sedeli sme na tom múriku celé hodiny a rozprávali sa. Cítil som sa pri nej úplne bipolárne. Raz som mal pocit, že je krehká a zraniteľná a v zápätí mala svoju dominantnú minútku, v ktorej som sa obával o svoj miešok. Raz sa smiala ako dieťa a o chvíľu hovorila veci tak vážne, že sa mi v krku robila guča. Bola plná podnetov, smútkov, radostí a zo svetra neprestajne vyťahovala tie bonbóny, ktorými sme sa kŕmili, ako keby jej vrecká nemali dno.

Rufus už nervózne prešľapoval, a keď začalo svitať, rozlúčil som sa s ňou a šiel domov. Moja žena stále spala, nevšimla si, že tam nie som. Dal som si sprchu a ľahol si do postele vedľa nej. Chvíľu som sa díval, ako jej vychádzajúce slnko hladí dokonalú tvár a na jazyku som mal stále chuť čokoládových bonbónov od cudzieho dievčaťa, ktoré si už prešlo všetkým zlom sveta.

Nedokázal som si vysvetliť pocit, ktorý sa ma zmocnil, keď sa ku mne moja žena začala túliť a jej ruka zmizla pod lemom mojich pyžamových nohavíc.
,,Dobré ráno,“ usmiala sa rozospato a chcela ma pobozkať.
,,Dobré,“ odtiahol som sa, vstal som a spýtal sa, či chce raňajky.
,,Ja by som si na raňajky dala najradšej teba,“ žmurkla.
,,Urobím lievance,“ usmial som sa.

Vošiel som do kuchyne a ona stála opretá o zárubňu spálne dívajúc sa na mňa.
,,Chcem ti niečo povedať,“ usmievala sa.
,,Som samé ucho,“ v podstate som ju ignoroval a naučenými pohybmi rozbíjal vajcia do misky.
,,Som tehotná,“ sadla si na kuchynskú stoličku a zahryzla do jablka, ktoré ležalo v miske s ovocím na pulte.
,,Čo?“ vhodil som do misy vajce aj so škrupinou.
,,Už tri týždne,“ neprestajne sa uškŕňala.
,,Ako dlho to vieš?“ lapal som po dychu.
,,Pár dní,“ mykla ramenom, a keď zahryzla do jablka, šťava sa rozprskla po celej jej tvári.
,,Prečo mi to hovoríš až teraz?“ zamračil som sa.
,,Čakala som na správny moment. Možno na to, že začneš chcieť dieťa aj ty,“ zosmutnela.
,,Ja som nikdy nepovedal, že nechcem… iba som chcel trochu počkať…“ bol som paralyzovaný. Všetkým, čo sa mi v poslednej dobe dialo.
Prešiel som na druhú stranu kuchynskej linky, objal ju a pobozkal. Lebo tak sa to sluší a patrí.
,,Ty si jedol čokoládu?“ zvraštila čelo.

Nevedel som, ako Alice povedať, že…
Vlastne ani neviem, čo som jej chcel povedať. Ale cítil som, že sa medzi nami niečo stalo, hoci sa vlastne nestalo vôbec nič. Pokladal som za povinnosť oznámiť jej, že som ženatý. A že budem otcom. Len som nevedel ako a prečo.

Raz v noci sme znova sedeli pred Tonyho podnikom a jedli bonbóny. Rozprávala mi o tvorivej kríze, ktorou trpí a že už mesiac nič nenamaľovala. Vraj jej chýba inšpirácia a nevie, kde ju hľadať.
,,Som s tebou veľmi rada,“ usmiala sa.
,,Ja s tebou tiež.“
,,Možno by sme mohli…“ zaklipkala očami.
,,…mať sex?“ doplnil som ju.
,,Čo? Preboha! Myslela som ísť niekedy na skutočné rande. Prasa,“ rozosmiala sa.
Miloval som ten smiech. Bol zvonivý a dievčenský. Zapamätateľný na prvé počutie.
,,Musím ti niečo povedať,“ vzdychol som.
,,Si gay!“ zatvárila sa šokovane.
,,Nie. Nie som,“ usmial som sa.
,,Máš ženu a tri deti?“ rozosmiala sa a strkala si čokoládový bonbón do úst.
Mlčal som.
,,Preboha…“ zasyčala mlčky.
,,Mám ženu. Deti nemám, ale čoskoro sa to zmení,“ hlas mi zanikal vo vlastnom vnútornom vzduchoprázdne.
,,Aha,“ zbledla a naprázdno preglgla.
,,Prepáč.“
,,Nemám čo! Veď sa medzi nami nič… ja… gratulujem,“ usmiala sa smutne a vstala.
,,Ty už ideš?“
,,Uhm. Nezabudni si Rufusa. Ahoj,“ zamávala mi a rozbehla sa na koniec ulice.

Pár týždňov som sa jej vôbec neozval. Ona tiež nepísala. Nevedel som, čo by som jej mal povedať. Že mi chýba? Čo som buzna? Bola to síce pravda, ale také veci sa nehovoria… nie, ak vo vedľajšej izbe vyberá tapety do detskej žena, ktorá nosí moje dieťa a moje priezvisko.

Nemohol som spávať. Zvykol som si na cukrové noci a zrazu som bol šialený, že som o ne prišiel. Vstal som, vzal Rufusa von a prechádzal sa s ním, lebo jemu sa tiež otočil biorytmus. Pri Tonyho výlohe sedela Alice s kolenami pod bradou a okolo nej bola kopa papierikov od čokolády.
,,Ahoj,“ usmial som sa a bol som zrazu taký šťastný, ako sa mi to už roky nestalo.
,,Ahoj,“ usmiala sa tiež.
,,To je ako z románu!“ sadol som si k nej.
,,Ani nie, sedávam tu každý večer a čakám, či nepôjdeš okolo,“ usmiala sa, ale zaleskli sa jej oči.
,,Stále na teba myslím,“ díval som sa na strom oproti, keď som to vravel a odbaľoval si guličku čokolády.
,,Myslím, že ťa milujem. A nenávidím ťa, že si mi to spôsobil a teraz na to musím zabudnúť,“ povedala úprimne.
,,Nechcel som to hnať tak ďaleko. Skrátka sa stalo. Aj ja ťa mám rád,“ priznal som.
,,Čo budeme robiť?“
,,Neviem.“
,,Ozveš sa, keď budeš vedieť?“ spýtala sa cez uslzený úsmev a ja som v tých očiach znova videl ten vzrušujúci strach. Bála sa, že o mňa príde. Bála sa toho viac, ako tých dvoch násilníkov. Mala taký šialený strach, že ma už nikdy neuvidí, že sa mi pri pohľade na ňu postavil.
,,Uhm,“ pritakal som.
Postavila sa, zamávala mi a mlčky odišla kamsi do tmy.

Vrátil som sa domov. Do svojho nadpriemerne priemerného života. Nepísal som, nevolal som, nechodil som von s Rufusom po zotmení. Zakazoval som si ju rovnako, ako tie čokoládové bonbóny. Mesiace plynuli a neprešiel jediný deň, kedy by som na ňu nemyslel. Vždy, keď som cítil čokoládu, pozrel sa na svoju knižnicu, alebo keď prišli maliari vymaľovať izbu pre Kornela či Kornéliu, mal som plnú hlavu farebného dievčaťa, ktoré sa dokázalo vzrušujúco báť.

,,Dáš mi vedieť, keď sa narodí, prosím?“ napísala mi zrazu v maili.
,,Prečo?“
,,Chcela by som byť prvou sudičkou.“
,,Dobre. Dám ti vedieť.“
,,Ďakujem.“

A znova nastalo ticho. Odporné, mučivé, ako keď si feťák odvyká od dávky. Také ticho, ktoré nedokáže prehlušiť ani detský plač.
Kornélia sa narodila na Vianoce. Presne na Štedrý večer, o pol ôsmej. Bola nádherná a zdravá. A ja som celý čas, keď som ju držal v náručí, premýšľal, že musím napísať Alice. Urobil som jej fotku a odoslal.
,,Vitaj na svete, princezná. Prajem ti hlučný smiech a neukojiteľnú zvedavosť. Prajem ti nehynúcu túžbu po láske a schopnosť nachádzať ju. Prajem ti láskavé srdce a ostré lakte. Prajem ti úžasne sladký život,“ napísala.
Čítal som to stále dokola a nahlas ako mantru. Bola to výborná sudička. Priala jej samé krásne a dôležité veci. A ako som ju poznal, myslela to úprimne. Vždy, keď videla nejaké dieťa, zjemneli jej črty a sama sa na jedno premenila.

Moju ženu pustili po pár dňoch z nemocnice domov. Obe boli zdravé a ja som tomu bol rád. Režim sa zmenil, Kornélia bola nesmierne živé dieťa a my dvaja sme boli nevyspatí a nervózni. Že máme manželskú krízu som pochopil v momente, ako som začal s dcérou ostávať sám a manželka sa vždy vrátila po štyroch hodinách s veľkými nákupnými taškami a vysmiata od ucha k uchu.

Keď mala Korny tri mesiace, sedel som na balkóne a pripaľoval si fajku natlačenú trávou. Moja žena sa postavila do balkónových dverí a prekrížila si ruky na prsiach.
,,Musíme sa porozprávať,“ povedala potichu.
,,Veď malá už spí a nehúlil som snáď polroka,“ vyfúkol som dym.
,,Nie o tom,“ kývla hlavou a obaja sme vošli dnu.
,,Tak čo sa robí?“ vzdychol som a sadol si na gauč.
,,Myslím, že sám vidíš, že to veľmi nefunguje,“ hovorila pokojne a takmer nečujne.
,,Ako to myslíš?“
,,Neviem, či ťa ešte ľúbim,“ zahľadela sa do zeme.
,,Čo?“ prekvapene som zodvihol obe obočia.
,,Snažím sa na to prísť už pár mesiacov, ale ty ma k sebe nepustíš. Myslím, že to cítime obaja rovnako, len to musel niekto povedať prvý,“ mykla ramenom.
,,Čo s tým chceš robiť?“ rezignoval som.
,,Obaja si zaslúžime žiť normálne a spolu nám to asi nepôjde…“ povedala smutne.
,,Máš niekoho?“ spýtal som sa narovinu.
,,A ty?“ zakontrovala.
Obaja sme ostali mlčky sedieť oproti sebe a mal som pocit, že prvýkrát za posledné mesiace, sme boli na jednej vlne. Postavila sa a šla si ľahnúť.

Pár dní sme o tom nehovorili a nechali to plynúť. Až som raz prišiel domov z prechádzky s Rufusom, voňavý od čokolády a ona mala zbalený kufor.
Šokovane som ostal stáť v chodbe a díval sa, ako si do klokanky posadila našu dcéru.
,,Ideme na pár dní k mame. Keď sa vrátim, vyriešime to,“ oznámila mi.
,,Mám ťa odviezť?“
,,Netreba. Nebude to nadlho. Chcem si len utriediť myšlienky.“
,,Chápem,“ pobozkal som Kornéliu na hlavičku a díval sa na prázdny byt.

Myslím, že som mal trúchliť. Myslím, že som mal sedieť zronený na gauči s vypnutým svetlom a plakať potichu do vankúša ako všetci muži, ktorých niekto opúšťa a nikdy to nie sú ochotní priznať. Ale jediné, čo som naozaj chcel urobiť, bolo zavolať Alice.

Vzal som Rufusa a šiel sa prejsť okolo jej bloku. Vedel som presne, kde býva a prišlo mi nekonečne romantické vziať kamienok a hodiť jej ho do okna. Že ním ten kameň prejde som ale nečakal.
Okno sa otvorilo a Alice sa nadýchla, že vynadá vandalovi, keď ma zbadala.
,,Ach, Rómeo, Rómeo… rozjebal si mi okno!“ rozhodila rukami a ja som sa rozosmial na plné hrdlo.
,,Prepáč, chcel som byť romantický.“
,,No ty si chcel byť romantický a ja mám na koberci sklo!“
,,mrzí ma to,“ zadíval som sa na ňu a bol som zrazu surreálne šťastný, že ju vidím.
,,Idem dolu,“ vzdychla.

Vyšla pred dom v ľahkých domácich šatách, strapatá a nenalíčená, s vydutými vreckami od čokoládových bonbónov.
,,Čo tu robíš?“ podala mi jeden.
,,Chcel som ťa pozvať na návštevu,“ mykol som ramenom.
,,Si sám?“ zamračila sa.
,,Hej.“
,,Išli pozrieť babku?“
,,Hej.“
,,A kedy sa vrátia?“
,,Ja… neviem,“ vzdychol som.
,,Vy ste sa…“
,,Hej.“
,,Ó,“ zaskočene mykla hlavou.
,,Nechcem o tom hovoriť,“ mávol som rukou.
,,Dobre,“ prikývla a nasledovala ma až domov.

Vošla do bytu, odopla Rufusovi vodítko a ostala stáť v chodbe.
,,Poď ďalej,“ usmial som sa.
Urobila pár krokov z predsiene do obývačky a vyzerala zaskočene.
,,Stalo sa niečo?“ spýtal som sa znepokojene.
,,Nie, len… predstavovala som si to presne takto,“ usmiala sa. ,,V tamtom šuflíku má trávu, však?“
,,Si ako stopovací pes,“ zasmial som sa, vybral inštrumenty a zmotol som jej jointa.
,,Dáš si so mnou?“
,,Rád,“ prikývol som a vyšli sme na balkón.

Bol to jeden z najkrajších večerov v mojom živote. Fajčili sme, smiali sa, jedli čokoládu, pili pivo a ona mi rozprávala, čo miluje na MMA a prečo by sa mali všetci muži mlátiť v klietkach vo voľnom čase.
,,Vieš, čo je na tomto byte najkrajšie?“ povedala pripitá a zhúlená ako kozmonaut.
,,Povedz.“
,,Vonia to tu ako bábätko,“ usmiala sa naširoko.
,,To je olej a púder.“
,,No predpokladala som, že si si tu nenechal končatinu svojej dcéry ako suvenír,“ prevrátila očami.
,,Ty by si už chcela dieťa?“ spýtal som sa netaktne.
,,Chcela by som čokoľvek, čo by aspoň spolovice vyzeralo ako ty,“ povedala a štípala ma pri tom do oboch líc.
,,Si riadne našrot,“ rozosmial som sa.
,,Ty si riadne najkrajší na svete,“ sadla si mi na kolená.
,,Mala by si sa najesť,“ objal som ju a ona mi bruškami prstov prechádzala po tvári.
,,Ja žeriem teba,“ začala mi ohlodávať ucho.
Keď som vzdychol, odtiahla sa.
,,Bože, veď si ženatý, čo mi šibe?“ vstala. ,,Prepáč, Tom.“
,,Veď sa nič nestalo.“
,,Som opitá, mala by som ísť domov.“
,,Odprevadím ťa.“
,,Nie, netreba.“
,,Ale je neskoro,“ namietal som.
,,Ale nikomu sa jedna zlá vec nestane dvakrát za sebou,“ mávla rukou, pobozkala ma na líce a odišla.

Sedel som ešte hodnú chvíľu na balkóne a myslel na všetko, čo mi za ten večer o sebe povedala. Na to, ako krásne privierala oči, keď si poťahovala zo zapáleného jointa. Ako sa nahlas smiala, keď som jej rozprával o svojich huličských začiatkoch. Ako sme sa predbiehali v príhodách z nevydarených rande… Cítil som sa rovnako, ako po prvom sexe v živote. Plný energie a s pocitom, že keby mi niekto dal pevný bod, pohnem všetkými galaxiami.

Po dvoch týždňoch sa moje ženy vrátili domov. Manželka nabrala pár svokriných rozumov a oznámila mi už vo dverách, že musíme vyriešiť našu bytovú situáciu a že sa so mnou o nič handrkovať nechce. Striedavá starostlivosť je vraj v poriadku a ak sa nerozhádame ako idioti, bude žiť naša dcéra v harmónii a láske. Sťahovať sa chce o tri dni.

Bol som v takom šoku, že som iba pritakal. Nevedel som, čo jej na to povedať, vyzerala odhodlane a rozhodnuto. Jedna časť mňa bola smutná a nasraná, že ju už, ktovie ako dlho, šuká niekto iný. A tá druhá bola nadšená, že môžem začať odznova a s niekým, kto ma má plnú hlavu tým správnym spôsobom. To bolo ono. Nešlo o to, že ma Alice milovala. Išlo o to, že ma milovala presne tak, ako som si to prial. Sršalo jej to z každého póru.

Vošiel som do sprchy a cítil som sa plný čohosi, čo som nedokázal pomenovať. Snúbili sa vo mne všetky pocity, ktoré som roky buď nemal, alebo len horlivo ignoroval. Rituálne som sa po umytí zubov postavil na váhu a tie tri kilá do plusu som vyhodnotil ako nevyhnutnú daň za lásku.

Alice prišla okolo polnoci, v deň, keď mi moja žena priniesla Kornéliu. Otvoril som jej dvere s detskou fľaškou v ruke a látkovou plienkou prehodenou cez rameno.
,,Bože, ty máš malú,“ udivila sa.
,,Hej,“ usmial som sa.
,,Prepáč, nevedela som, prídem inokedy,“ hovorila pošepky.
,,Poď dnu a neblbni,“ vtiahol som ju do bytu a začul plač.
,,Smiem?“ ukázala smerom k detskej izbe.
,,Iste,“ prikývol som.
Vošla dnu a Kornélia sa hmýrila v postieľke.
,,Mám sa jej nechať najprv ovoňať?“ hovorila stále potichu.
,,Je to dieťa, nie pes,“ rozosmial som sa.
,,Ahoj, kukurička,“ sadla si do tureckého sedu k postieľke a prestrčila prst cez drevené mriežky, aby ju pohladkala. ,,Tie líca máš po mne!“ povedala a ďobla jej bruškom prsta do tučnučkej detskej tváričky.
,,Odskočím si,“ povedal som a podal Alice fľašku s mliekom.

Keď som sa po pár minútach vrátil, sedela s Kornéliou v náručí a nechávala ju olizovať čokoládový bonbón.
,,Nikomu to nepovedz, tvojej mame by sa to nepáčilo. Určite ti nedovolí jesť cukor. A má pravdu, nie je to veľmi zdravé, ale zato je to veľmi dobré. A už stačí, lebo budeš hore celú noc,“ usmiala sa na ňu a strčila si ožužlaný čokoládový cukrík do úst.
Díval som sa, ako im to spolu ladí a obe vyzerali nadmieru spokojne.

Oprel som sa o zárubňu a premýšľal, ako tej žene, ktorá do môjho života priniesla lásku nielen pre mňa, ale pre všetko, čo malo aspoň 50% mojich génov, poviem, že dnes je tu iba preto, lebo som pred rokom neurobil nič, keď jej dvaja cudzí chlapi ničili život.

Predstavil som si, ako by sa pri tom tvárila. Ako by jej oči boli znova plné strachu a sĺz. A to vzrušenie tu bolo znova…