kontroverza

Bohvieaký Cassanova teda nie som, vám poviem. Nie, že by som v živote nepretiahol adekvátne množstvo žien, mužov či skupín ľudí, ale na randenie ma nikdy veľmi nebolo. Jednak preto, že neviem, ako sa to robí, a jednak preto, že som sa pomerne dlho pohyboval vo vzťahoch, ktoré trvali celé roky. Na internetové známosti nemám čas a donedávna sme vo firme boli iba dvaja, aj to chlapi, takže akékoľvek nariadenia o tom, že by sa nemali pestovať intímne vzťahy na pracovisku, boli zbytočné.

Spoznal som ju na jeseň a hoci ja nie som fanúšikom Miroslava Válka, ona je.
,,Máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto, len jeseň – tá vie o všetkom – a jeseň nepovie to,“ napísala mi v jednom z mailov a ja som mal vtedy asi pochopiť, že ide o Jesennú lásku, ale je to blogerka, tak som to vyhodnotil ako zvláštny pokus o poéziu.

Písal som si s ňou dlho. Na jej pomery až šialene dlho. Tešil som sa na jej maily, lebo som vedel, že ma pobavia, aj keď mi posielala iba nudné korektúry webu. Pravdou ale je, že sa málokedy stalo, že by čokoľvek, čo pre nás mala robiť, bolo nudné.

Stretli sme osem copywriterov, kým sme si ju vybrali. Bola prvá na našom zozname a ja som sa po stretnutí s ňou už na tých zvyšných sedem vôbec nechcel ísť pozrieť, lebo som vedel, že toto je človek, ktorý k našej forme pripojí svoj pôsobivý obsah a bude to dobré. Zahral som sa na headhuntera a so spoločníkom sme sa na nej zhodli ako na ideálnom kandidátovi na tento post.

Bolo nám ju treba. Nielen preto, lebo so sebou priniesla vždy niečo napečené. Nosila farebné sukne so smiešnymi pančuchami a mala stôl plný sovičiek. Nie ako dieťa. Ako kreatívec!
Ostávala vo firme tak dlho, kým tam bol niekto z nás. Rada sa na nás pozerala a my sme sa radi pozerali na ňu, lebo keď vymýšľala, stála na podpätkoch pri eurotabuli a tancovala s fixkami v rukách na rôzne prejavy slovenského hip-hopu.
,,V aute máš Iron maiden a tu počúvaš Spirita?“ zasmial som sa.
,,Hip-hop ma rozptyľuje a kreatíva je o tom, že v rozptýlení musíš hľadať inšpiračné zdroje,“ neodtrhla zrak od myšlienkovej mapy na tabuli.

Raz večer sme tam sedeli sami dvaja. Bola takmer polnoc, ona motala štandardné večerné brčko a usmievala sa na mňa.
,,No čo?“ spýtal som sa bez podmetu a prísudku.
,,Napísala som ti poviedku.“
,,Mne?“ začudoval som sa.
,,Uhm.“
,,Tak to sa teším, pošli mi link.“

A to bol deň, keď som pochopil, že okrem toho, čo všetko a pre koho všetkého robí, ostáva jej stále čas na to, aby niečo k niekomu cítila. A ku mne toho cítila veľa, podľa toho, čo som si o sebe prečítal.
,,Prečo si mi to nepovedala?“ díval som sa na monitor a čítal si riadok po riadku, stále dokola, všetky tie šialené mentálne akrobacie, ktorými ma dostávala do vytŕženia a rozpakov.
,,Ale povedala. Poviedkou,“ mykla ramenom.
,,A ako dlho to už…“
,,Odkedy som ťa prvýkrát uvidela.“
,,Si robíš srandu?“ zodvihol som neveriacky obočie.
,,Veríš v lásku na prvý pohľad, alebo mám okolo teba prejsť ešte raz?“ zasmiala sa.
,,Ale veď to je trištvrte roka, Moonik.“
,,Hej, ja viem.“
,,Prečo si mi to nepovedala skôr?“
,,Ja som si myslela, že to vieš, len ti to je jedno. Na mne vidno, keď sa mi niekto páči. A ty sa mi páčiš veľmi,“ usmiala sa.
,,Ja som chlap, ja viem hovno o tom, komu sa páčim, ja si buď myslím, že nikomu, alebo všetkým,“ zasmial som sa.
Zadíval som sa na ňu a na chvíľu som sa zamyslel, ako s touto informáciou naložím.
Naozaj len na chvíľu, lebo sa veľmi nebolo nad čím zamýšľať.
,,Rande?“ spýtal som sa opatrne.
,,Iste.“
,,Nedeľa?“
,,Uhm,“ prikývla, vzala si kabelku a bundu a kývla na mňa, aby som s ňou šiel vyfajčiť nášho prvého spoločného jointa v nepracovnom čase.

Meškal som hodinu a pol a netušil som, že má v ten deň sviatok. Uznávam, že sa dalo začať rande aj horšie, ale zas, aj vy uznajte, že nie oveľa.
,,Kam ideme?“ usmial som sa na ňu, keď mi sadla do auta.
,,Čo ja viem? Proste iba choď,“ privrela oči a stiahla si okienko.
,,Ale nejaký cieľ mať musíme, nie?“ neznášam, keď niečo nemám nalinajkované.
,,Môj cieľ je byť s tebou a tvoj?“ usmiala sa.
,,Dobre, teraz si ma dostala, ale aj tak potrebujem vedieť, kam ideme.“
,,Rovno,“ ukázala pred seba a zasmiala sa.

Všetky časopisy o randení pre mužov hovoria, že večera-kino-prechádzka je kundolapné trojkombo. Tak som to skúsil.
Pri japonskej polievke som jej rozprával o tom, ako som utekal z kasína cez okno, aby ma nedeportovali z Izraela a ona sa veľmi smiala. Potom do mňa neuroticky pindala, že som toho v tej miske nechal strašne veľa a že neznáša, keď sa vyhadzujú potraviny. Toľko OCD, koľko malo toto dievča, som v živote pokope nevidel.

Predierali sme sa preplneným kinom, v ktorom bol vekový priemer asi osem rokov.
,,Sme tu jediní bez decka,“ pošepkal som jej so smiechom.
,,Hej. Keď to skončí, pôjdeme plodiť,“ žmurkla.
,,Potom by sme si mohli dať aj Strážcov galaxie. Máš také rada?“
,,Jasné! Bože, kedy budeme dospelí?“ zasmiala sa.
,,Chcela by si byť?“
,,Moja diplomka sa volala Reflexia emócií v súčasnej animovanej tvorbe s dôraznom na gendrové stereotypy. S podtitulom: Veria ženy na dokonalú lásku hlavne vďaka Disneymu? Takže… nie, nechcela, ja zúfalo milujem rozprávočky,“ usmiala sa.
,,Ty si veľmi zvláštne dievča,“ povedal som viac-menej sám sebe. ,,A ako to je? Veria?“
,,Všetky! Chceme byť zachránené z veže chrabrým princom.“
,,Aj ty?“
,,Mám zbierku diadémov, hádam k tomu nemusím viac povedať.“

Strašne som sa smial. Bavila ma tá bezbrehá úprimnosť, ktorou oplývala. Nemal ju nikto iný, koho som poznal. Často mi hovorila, že ak nie som pripravený na odpoveď, nemám jej klásť otázku. Pochopil som prečo.
Úvodné reklamy skončili, logo DreamWorksu bolo cez celé plátno a ja som ju vzal za ruku. Odvážne a mužne! Alebo skôr ustráchane, lebo som sa fakt bál, že uhne a potom by to bolo divné a trápne.
Ale neuhla. Preplietla si svoje prsty s mojimi a hladkala ma palcom celý čas.
Vždy, keď sa na plátne objavilo niečo nekonečne roztomilé, ako napríklad holé kreslené batoľatá púšťajúce sliny, povedala dojaté: ,,Oooo.“
Teda, neviem, či ona, alebo len jej vaječníky, ale pobavilo ma to zakaždým.

Film skončil a my sme sa, nikto nevie ako, dostali k jednému z bratislavských jazierok. Nebol tam nikto, len my dvaja a jedna zmätená labuť, ktorá a predvádzala a rozťahovala obrovské biele krídla.
,,Je tu pekne,“ usmiala sa.
,,Si dosť vodný typ.“
,,Uhm. Upokojuje ma ten pohľad. Nemáš rád vodu?“
,,Mám, veľmi,“ postavil som sa oproti nej a prešiel jej palcom po líci.
Usmiala sa a privrela oči. Mala svoj vlastný svet, v ktorom dotyk od človeka, ktorého má rada, bol ako nikdy sa nekončiaca mantra. Tak som jej tú ruku zaboril do vlasov, trochu za ne potiahol a ona zaklonila hlavu s takým stonom derúcim sa jej z pier, že sa mi začal odkrvovať mozog. Pritiahol som si ju bližšie a pobozkal ju.
,,Konečne!“ povedala a prehodila si ruky okolo môjho krku stojac na špičkách.
Neviem, ako dlho sme sa bozkávali, ale každý môj dotyk v nej vyvolával triašku a podivné citoslovcia, ktoré sa mi zarývali do hlavy a ja som ich nechcel prestať počúvať.

Vzala ma za ruku, odtiahla k autu a nepovedala nič, len hovorila „doprava“, „rovno“ a „doľava“.
Nepýtal som sa, kam ideme, lebo som premýšľal rozkrokom.
Zaparkoval som pred jej domom, ona kývla hlavou a my sme tie štyri poschodia vybehli ani neviem ako.
Vyzliekla si kabát a zaklipkala dlhými mihalnicami. Bolo mi všetko jedno. Otrieskal som ju o všetky skrinky a dvere v byte, kým sme sa dostali do postele. A čím živelnejší som bol, tým šťastnejšie vyzerala. Ja viem, hovorí sa, že ak vám žena dá na prvom rande, nie je to bohviečo, ale týmito stredovekými názormi sa ja neriadim.
Milovala ma hlučne.
Milovala sa so mnou hlučne.
Všetci čítali, ako veľmi ma ľúbi.
Všetci počuli, ako veľmi mi dovolí, aby som ju ľúbil ja.
Prechádzal som končekmi prstov po jej tele a ona sa zvíjala, kňučala a prosila, aby som už nikdy neprestával. Bol to obrovský rozdiel oproti ženám, ktoré som poznal. Bol to úplne iný vesmír…

Po pár hodinách bozkávania, hladkania, hryzenia, škrabania a vpíjania sa do pokožky toho druhého, sme vedľa seba udýchaní ležali a dívali sa do stropu. Pozrel som sa na ňu, privierala oči a dýchala pomaly, plytko, meditačne.
Ľahol som si na bok smerom ku nej a pozoroval ju.
,,Bolo to…“ nadýchla sa.
,,To teda bolo,“ prikývol som.
,,Ako sa to…“
,,Ja neviem,“ mykol som ramenom.
,,Nikdy som nič také…“
,,Ani ja.“
Otočila sa ku mne a schúlila sa mi v náručí ako spokojne pradúce mača.

Hryzkala ma do ramena a uškŕňala sa pri tom.
,,Chceš deti?“ spýtal som sa podrývačne.
,,S tebou hej.“
,,Zaskočiť mala otázka, nie odpoveď,“ skrivil som tvár.
,,Prepáč,“ pobozkala ma so smiechom.
,,Aj si ma vezmeš?“
,,Keď ma požiadaš…“ mykla ramenom. ,,Ale neviem, či chcem svadbu. Chcela by som byť zasnúbená, to mi príde pekné,“ usmiala sa ospalo.
,,Chceš šuter?“ zasmial som sa.
,,Mne by stačil aj taký z detského automatu na guličky.“
,,Fakt?“
,,Nejde o prsteň, ide o gesto.“
,,Tak si poďme vysvetliť svetonázorové otázky. Veríš v Boha?“
,,Verím v dobro. A verím, že každý má právo na to, aby si vytvoril vlastnú mýtickú bytosť.“
,,Súkromné či štátne školy?“
,,Súkromné.“
,,Slovensko či zahraničie?“
,,Slovensko.“
,,Variť budeš ty či ja?“
,,Spolu.“
,,Ty si ospalá,“ uškrnul som sa.
,,Veľmi,“ povedala z polospánku.
,,Tak poďme buvať,“ povedal som najväčšiemu insomnistovi na svete.
Otočila sa mi chrbtom, pritiahla si ma k sebe, preplietla si prsty s mojimi a zaspali sme tak pokojne, ako sa to ani jednému z nás už veľmi dlho nestalo.

Ráno sme sa zobudili v úplne rovnakej polohe. Mne sa na rozkrok tlačil jej holý zadok a nos som mal zaborený v jej červených kučerách.
,,Ránko,“ povedala spokojne.
,,Ránko,“ pobozkal som ju do vlasov.
,,Leo?“
,,Áno?“
,,Ja som si ťa ale naozaj krásne vymyslela,“ usmiala sa.
,,Povieš o tom všetkým na blogu?“
,,Poviem.“
,,Vôbec nevieš udržať tajomstvo!“ plesol som ju po zadku.
,,Chcem ich nasrať, neznášajú happyendy,“ zasmiala sa.
,,Musíme do práce,“ vstal som a začal sa obliekať.
,,Najprv kávu a raňajky,“ žmurkla. ,,Otoč sa, chcem sa obliecť.“
,,Včera som ti olízal každý centimeter tela a dnes sa mám otočiť?“ rozosmial som sa na celú spálňu.
,,Rob, čo si princezná praje!“ našpúlila pery.
,,Nemôžem, nemáme čas na ďalšie kolo.“
,,Hulvát,“ udrela ma.

Dali sme si omeletu, kávu a prvú rannú cigaretu. A ja som mal pocit, že už mám ten pevný bod, vďaka ktorému dokážem aj pohnúť svetom, ak je treba.
,,Zapneš si pás?“ spýtala sa.
,,Hm?“
,,Keď pôjdeš do kanclu. Zapneš si pás?“
,,Včera som nemal zapnutý pás celý čas, čo sme boli v aute a nevadilo ti to.“
,,Lebo som bola s tebou. Mám dobrú karmu, keď si so mnou, nič sa ti nestane,“ usmiala sa.
,,Tomu ale neveríš naozaj,“ zodvihol som obočie.
,,Zapneš si pás, prosím?“
,,Zapnem.“
,,Ďakujem,“ usmiala sa, pobozkala ma a ako som kráčal dolu jej schodami, uvedomil som si, že najkrajšia forma ženskej lásky je strach o mužský život.