kontroverza

Mám rád ženy. Nie tak štandardne heterosexuálne, ale tak naozajstne. Ženy sú na svete preto, aby ich mal človek rád, lebo ony sa častokrát samé rady nemajú a to je veľká škoda. Jednu takú, ktorú mám veľmi rád, som pred pár mesiacmi našiel celkom náhodou. Keď sa ma niekto spýtal, ako sme sa spoznali, vravieval som, že som ju našiel pohodenú pri krajnici, tak som si ju vzal domov. Nemala to veľmi rada.

,,Keď budem veľká, budem mať umývačku riadu,“ povedala polomŕtva pri kuchynskej linke.
,,Nechceš sa ku mne nasťahovať? Ja mám umývačku,“ smial som sa jej.
,,Som nezávislá žena!“ udrela sa žltou rukavicou plnou peny do hrude.
,,Si unavená žena,“ skonštatoval som.
,,Mám rada môj temný industrial punk. Keď budem veľká, budem mať obrovský ateliér s jednou presklenou stenou a bude tam desať stolov pre copykov!“ povedala zasnene.
,,A ty budeš vedúca?“
,,Slovo vedúca nemám rada, predstavujem si pri ňom pani so sieťkou na vlasoch a v bielom plášti, ako kontroluje pri páse kvalitu výrobkov v roku 1986,“ pokrčila nosom.
,,Máš radšej slovo manažér?“
,,Fuj,“ zaksichtila sa.
,,Tak ako sa tá tvoja funkcia bude volať?“
,,Ja nepotrebujem funkcie. Budem ich mama. No, vidíš. Keď budem veľká, budem copymama!“ povedala hrdo.
,,Ah, tieto ženy s poruchou rastového hormónu,“ doberal som si ju a utieral jej z nosa zvyšky jarovej peny.

Najviac zo všetkého mi robilo radosť, keď mala radosť ona. Tešili ju také hlúposti, že som si na to veľmi rýchlo zvykol. Nenosila šperky, nebrali ju drahé autá a na exotickú dovolenku som ju tiež veľmi nenamotal, lebo pri spomienke na Bali stále krčila nosom a vravela, že keby chcela teplo a „indickopoidnú rasu“, ako ju sama, politicky korektne, nazvala, tak by šla pozrieť rodičov do Komárna.

Páčilo sa jej, že nosím vo vrecku mikiny vždy jednu fidorku, keď ju beriem na prechádzku. Páčilo sa jej aj, že som jej priniesol tulipán v črepníku, aby nemusel pre jej potešenie zomrieť. Najviac sa jej páčilo, keď som bol pri kuchynskej linke a dodnes neviem, či preto, lebo sa jej tak veľmi páčil môj zadok, alebo jej tak veľmi chutilo moje jedlo. A v úplnom vytŕžení bola, keď som si natáčal na prst pramienok jej vlasov.

,,Vyzeráš blažene,“ uškrnul som sa, keď mi priadla na hrudi ako spokojné mača.
,,Omotávaš si ma okolo prsta,“ povedala rozkošne a ja som sa miestami prichytil pri tom, že mám chuť na ňu šušľať ako na šteňa.
,,A tebe to nevadí?“
,,Nie. Keď budem veľká a budem mať dlhšie vlasy, môžeš mi urobiť trvalú,“ uškrnula sa.
,,Ja by som ti o dosť radšej robil iné veci.“
,,Napríklad aké?“
,,Poviem ti, keď budeš veľká,“ pošepkal som jej do ucha a nasal jej lalôčik, až zaborila nechty do plachty.

Dokázal som sa s ňou milovať celú noc. Iste, muži majú svoje limity, ale ja som si „na počiatku stredného veku“, ako to veľmi presne pomenovala, uvedomil, že iba pri ženách, ktoré ich limitujú. Ona nemala limity. Žiadne. Dovolila mi čokoľvek a vždy, keď som sa jej dotkol, rozvibrovala sa a privrela oči. Aj keď som ju iba chytil za ruku alebo pohladkal po stehne.

Raz ráno som vstal a počul z kuchyne Fallgrapp. Prešiel som cez obývačku a díval sa, ako v sovičkových kraťasoch tancuje pri sporáku a robí vajíčkové chleby.
,,Víkend začíname alternatívne,“ povedal som so smiechom namiesto pozdravu na dobré ráno.
,,Nádej vkladám do tvojich ruuuuk, strč ma skrz prst a skúúúús ma nezabiť,“ tancovala a mykala veľkým drdolom uprostred hlavy.
,,No to neviem,“ vzdychol som a sadol si k barovému pultu k voňavej šálke kávy.
,,Nádej vkladám do tvojich ruuuuk, skús si ten akt tak trochu predstaviť,“ neprestávala a bosé nohy na studenej dlážke neustále vymýšľali svoje fiktívne choreografie.
,,To je ale strašne nezmyselný text.“
,,Strč prst skrz krk a skús ma nezabiť? Skús si ten akt tak trochu predstaviť? Veď to len kým vyslovíš, tak si zlomíš jazyk. Je to lingvistická muzikoanomália!“
,,To si si ale práve vymyslela, však?“ zodvihol som obočie. Ale istý som si nebol, lebo ona poznala kopu slov, o ktorých som bol presvedčený, že neexistujú a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra mi túto domnienku vyvrátil zakaždým, keď som sa pozrel do appky, ktorú mi nainštalovala do telefónu, aby som nerozprával ako postih.
,,Hej, ale keď budem veľká, aj ja napíšem takú pesničku!“ položila predo mňa tanier s raňajkami.
,,Čo si tam dala?“ zháčil som sa, keď som zahryzol do prvého chleba.
,,Je to dobré?“ usmievala sa.
,,Brutálne,“ hovoril som s plnými ústami a popáleným jazykom.
,,Oregano, smotanu na šľahanie a parmezán.“
,,Si vytunila jedlo starej mamy, high five!“ plesol som jej po malej dlani a napráskal sa do zbláznenia.
,,Neviem, či by si mal toľko jesť pred zápasom,“ povedala zhovievavo a ja som celkom zabudol, že o dve hodiny mám byť na štadióne.
,,Ešteže ťa mám,“ pobozkal som ju na líce a šiel sa chystať.
,,Keď budem veľká, kúpim ti diár,“ mávla rukou.

Na väčšinu mojich zápasov sa chodievala dívať, lebo hoci je z futbalovej rodiny, hokej má radšej. Ja som bol rád, jej otec ani nie. Futbal je vraj málo dynamický a ľudia sa tam takmer vôbec nebijú, tak ju to nudí.
,,Bolí to veľmi?“ spýtala, keď mi natierala rameno konopnou masťou a ja som pri tom bafkal celkom iný konopný produkt proti bolesti.
,,Ani nie. Si tam nebola a vidíš,“ usmieval som sa, ale bolelo to ako fras. Mal som modrinu po celej kľúčnej kosti.
,,Nabudúce pôjdem a vezmem aj bombrlce,“ pobozkala ma a natierala ďalej.
To bola ďalšia vec, ktorú som mal na nej rád. Chodievala na zápasy s bombrlcami a v podkolienkach, ako americká roztlieskavačka a táto divná roleplay ju bavila rovnako, ako mňa. Okrem toho, vždy, keď som domov prišiel polámaný, unavený alebo krvavý, postarala sa o mňa. Nikdy mi nepovedala, že by som s tým mal skončiť. Iba pozametala všetku tú škodu, ktorú som na sebe napáchal a vymieňala mi obväzy, keď ju na mne napáchali iní.

Raz ráno mi zazvonil telefón a ja som odišiel z bytu skôr, ako sa stihla prebrať a spýtať sa, kam idem. Nemohol som jej to povedať, lebo už by to nebolo prekvapenie a klamať som jej nechcel, lebo som párkrát videl, aká veľmi smutná vie byť, keď to niekto robí.

Vrátil som sa domov s novou šatkou a kľúčami, ktoré som jej ešte neukázal.
,,Zaviažem ti oči a niekam ťa vezmem,“ povedal som jej ako autistovi.
,,Je to nejaká divná sexuálna hra?“
,,Chceš, aby bola?“
,,Mám chcieť?“
Obaja sme mali zodvihnuté obočia a ja som túto slovnú prestrelku musel ukončiť smiechom, lebo by trvala do nekonečna.
Viezol som ju len pár ulíc, otvoril som jej dvere na aute, pomohol jej vyjsť schodami a počúval som jej komické pindanie o tom, ako neznáša prekvapenia.

Odomkol som veľké industriálne dvere a sto metrov štvorcových prázdneho priestoru smrdelo tuchlinou. Nikomu okrem nej by sa tam nepáčilo.
Odviazal som jej šatku a krúžok s kľúčami som jej navliekol na prstenník. Drevené vŕzgajúce parkety, tri tehlové steny, jedna presklená a z vysokých stropov trčali rúry.
,,Panebože,“ klipkala rýchlo mihalnicami.
,,Ja len že… keby si už chcela byť veľká,“ pobozkal som ju na líce.

Prechádzala sa a hladkala murované stĺpy uprostred miestnosti. Vychutnávala si výhľad na mesto a zhlboka dýchala.
Otočila sa, prišla ku mne, prehodila si ruky okolo môjho krku a chvíľu sa mi skúmavo dívala do očí.
,,Leo?“
,,Uhm?“
,,Keď budem veľká, budem tvoja žena,“ povedala dívajúc sa na svoju ľavú ruku.

A ja som bol rád, že už je dosť veľká na to, aby môj intertextuálny odkaz pochopila správne.