kontroverza

,,Fanpage, banka, mailová schránka,
messenger, instant, udržím si distanc.
posting, pýcha,
silikón, štetky…
Je tu ešte niekto kto nemáva depky?“

Refrén skladby od Katarzie tvrdí, že doba, v ktorej žijeme, je plná odosobnenia sa od reality a jej gro spočíva iba vo virtuálnych vzťahoch, ktoré nám všetkým nerobia dobre. Je to ale naozaj tak?
Dnešnej dobe by sa vraj dalo vyčítať všeličo.
Ľudia spolu vraj nekomunikujú.
Vraj dnes nikoho nezaujíma láska.
Vraj neexistujú fungujúce naozajstné vzťahy.
Vraj sme všetci neuveriteľne povrchní.
Vraj málo čítame.

Nič z toho nie je pravda.
Pozrite sa na ľudí vo svojom okolí. Nerobia nič iné, než že s niekým komunikujú. Generácii našich rodičov či starých rodičov sa nepáči, že neustále hladkáme displeje telefónov, lebo za ich čias už všetci v našom veku mali partnera, deti, škodovku pred bránou a trávnik zosekaný na šesť centimetrov.
Doba je dnes síce iná, nie však horšia.

Neutíchajúca túžba po kontakte nás núti komunikovať súkromne aj v pracovnom čase. Stále máme chuť niekomu niečo povedať, ukázať alebo aspoň zdieľať s ním okamih, o ktorom sme presvedčení, že by sa mal stať nezabudnuteľným. Ráno nás budia správy od ľudí, ktorých milujeme tajne či otvorene, večer zaspávame s prianím dobrej noci na displejoch telefónov a dúfame, že jedného dňa príde chvíľa, keď vedľa nás v posteli bude ležať človek, pri ktorom nebudeme mať potrebu sa na ten displej pozrieť, lebo od nikoho iného si tú ,,Dobrú noc“ nebudeme chcieť prečítať.

Generácia Y je údajne generáciou, ktorú nezaujíma láska a vzťahy. Striedame partnerov rovnako často, ako profilové fotky na sociálnych sieťach. Je to však dôkazom toho, že sme prelietaví? Alebo iba dôkazom toho, že neprestajne hľadáme?
V čase, keď naši rodičia hľadali lásku, bolo možností menej. Vo všetkom, i v láske samotnej. Na jednej strane, ak v tej dobe nastal vo vzťahu problém, pravdou je, že ľudia mali potrebu vzťahy rehabilitovať. Pretože verili na ,,V dobrom aj zlom“. Netvrdím, že my na ,,V dobrom aj zlom“ neveríme, faktom však je, že vďaka možnostiam, ktoré máme, sme pochopili, že nám vôbec nemusí byť zle.
Striedame partnerov nie preto, aby sme mali čím plniť Instagramové účty. Ale preto, lebo nechceme prežiť celý život s niekým, na koho sme si iba zvykli, pretože sme nemali inú možnosť. Túžime po partnerovi, ktorý zapadne do nášho sveta na centimeter presne, aby sme mu boli schopní aj ochotní dať toľko lásky a pozornosti, koľko jej bude potrebovať.

Viliam Klimáček v hre Som hotdog – True story of my Facebook tvrdí, že: ,,Dnes už o našich vzťahoch nerozhoduje intelekt a charakter, ale úsmevy a farba vlasov. My už nekomunikujeme s ľuďmi, ale s ich tieňmi. Internet je podsvätie duší.“
Fenomén, ktorý médiá v ostatných rokoch vytvorili, tvrdí to isté. Aké sú však reálne skúsenosti každého z nás?
Hľadanie partnera v minulom storočí znamenalo, že ste šli v piatok večer na dedinskú diskotéku a dúfali, že sa niekto opije natoľko, aby si vás vzal domov. Naši rodičia hľadali v baroch svoje proťajšky a vyberali si podľa toho, ako sa daná slečna hýbe na parkete s trvalou a v minisukni, alebo ako veľa toho chlap vypije, kým sa s niekým mačoidne pobije pred vstupom do podniku, nech dievčine zavonia jeho maskulinita.

A teraz si predstavte, že sedíte doma so šálkou kávy na balkóne a píšete listy niekomu, kto vás zaujíma. Nepíšete ich rukou na papier a nečakáte celé týždne, kým vám príde odpoveď, ale stále sú to tie isté liebesbriefy, ktoré sa písavali v dobe, keď túžba po kontakte bola tiež silná, no nemala prostriedky na to, aby bola uspokojená v krátkom časovom okamihu.
Ktorá z tých predstáv vám príde romantickejšia?

Slová majú obrovskú silu. Čokoľvek vám dnes niekto napíše, hovorí o ňom úplne všetko. Diakritika, interpunkcia, štylistika, počet emotikonov… odhaľuje to náš intelekt, našu slovnú zásobu, náš zmysel pre humor… Odhaľuje to aj našu túžbu komunikovať s niekým, pretože ak odpoveď nepríde ihneď, vieme, že objekt nášho záujmu sa nemôže vyhovoriť na nič, telefóny máme stále pri sebe. Čiže ak vám niekto neodpíše, tak vám skrátka odpísať nechcel.
Žiadne úsmevy a farba vlasov. Žiadna povrchná doba, kde sa ľudia zamilovávajú do fotiek. Je to až sekundárny jav.
Zamilovávame sa do slovných spojení, do prózy každodenného života, do túžby byť čitateľmi toho autora, ktorý sedí na druhej strane monitora a premýšľa s prstami na klávesnici, ako nás potešiť najviac.

Nepočúvajte reči o tom, že táto doba je zvrátene pretechnologizovaná a odosobnená. Prizrite sa jej bližšie.
Sme generácia, ktorá neustále niečo číta.
Sme generácia, ktorá neustále niečo píše.
Sme generácia, ktorá má najviac autorov a čitateľov, ako kedy ktorá generácia mala.
Sme prvá generácia, ktorá pochopila, že ,,Na počiatku bolo Slovo“ a podľa toho sa aj správa.
Chcete sa snáď doťahovať za prsty s Bibliou?