kontroverza

Ona tvrdí, že žijeme v trojke – Ona, Ja a Moje Ego. Stál som nad jej pracovným stolom a díval sa, ako neuveriteľným tempom behajú jej prsty po klávesnici a musel som ju opraviť – Ja, Ona a Jej Dekolt. Nezvykol som sa tam dívať často, pretože je to neslušné, nevhodné a nepatričné, ale niekedy, keď som skĺzol pohľadom po jej žliabku, mal som krajší deň. A ako hovorí Gabo vo svojom najlepšom stand upe: ,,Ja verím v Boha, pretože prsia.“ A s Gabom sa o prsiach handrkovať nebudem, lebo on má prsia tak rád, že má jedny vlastné, takže on tomu rozumie.

Zodvihla hlavu a venovala mi jeden zo svojich rozkošných pohľadov. Obklopená farebnými sovičkami, pastelkami, myšlienkovými mapami a neónovými lepiacimi papierikmi.
,,Praješ si?“ usmiala sa.
,,Spísal som ten etický kódex,“ položil som pred ňu A4-ku v peknom vintage rámiku s uškom na zavesenie. Vzal som si z jej stojana pero a podpísal ho. Slávnostne a majestátne.
Otočil som papier k nej a podal jej pero.
Chvíľu ho študovala a ten výraz dievčenskej tváre už poznám. Randím dvadsať rokov. Viem úplne presne, kedy sa chce žena rozplakať. Začne sa jej triasť brada, a aby tú emóciu potlačila, tak sa hryzie do spodnej pery a napokon príde jeden veľký výdych a ešte väčší úsmev.
Hlavne, nech si nikto nič nevšimne.

Chytila sa pravou rukou za solar, vydýchla, zadívala sa na mňa a venovala mi jeden rezignovaný úsmev.
,,Čo?“ spýtal som sa nechápavo. Lebo som chlap, smiem byť nechápavý.
,,Nič,“ povedala potichu a mykla ramenom. Hrudník sa jej akosi divne prepadával.
,,No tak to podpíš a zavesíme to,“ bol som na seba vlastne pyšný, ako pekne som to spísal. Lebo ja som videl len tie pasáže, ktoré sa týkali starostlivosti o klienta. Ona zasa len tie, ktoré hovorili o zákaze súkromných vzťahov na pracovisku a o nulovej tolerancii haptiky. Napísal som ich tam skôr ako interný vtip, hoci teraz, keď sa tak na to dívam, bol to odjeb, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Ali G v časoch najväčšej slávy.
,,Mám tu nejakú prácu, potrebujem ju dokončiť,“ povedala diplomaticky a znamenalo to: ,,Vypadni od môjho stola, práve si mi dal lakeť do rebier.“ Ale to som vtedy nevedel. V čítaní ženských signálov som nikdy nebol príliš dobrý. Upokojuje ma iba fakt, že nikto s penisom v tom nie je dobrý, takže nie som looser, len trpím evolučnou nevýhodou.

Mala ten papier na stole niekoľko týždňov. Pýtal som sa jej naň denne. Vraj nemá čas to podpísať. Chcel som si ho zavesiť na stenu v kancli a dívať sa, ako pekne som to vymyslel. Ako krásne to vyzerá a aký štýlový, dizajnový rámik som pre túto veledôležitú listinu kúpil.
,,Dáš si kávu?“ spýtal som sa jej, ako každé ráno, odkedy pre mňa pracuje. Bola to skôr rečnícka otázka, lebo kávu si ona dala vždy. Ráno, na obed, večer, v noci a ideálne zakaždým dvojitú.
,,Nie, ďakujem.“
,,Čo?!“ zhrozene som vykukol spoza dverí svojho officu.
,,Prestala som, píjavala som jej veľa,“ mykla ramenom.
,,Aha… a čaj?“
,,Mám vodu, vďaka,“ usmiala sa a z kabelky vytiahla pollitrovku minerálky. Vydržala jej na stole asi tri dni neotvorená…

Raz ráno mi na nej prišlo čosi divné, ale nedokázal som to pomenovať. Chodila do práce každý deň, stále bola milá, ale niečo na nej nebolo také, ako som bol zvyknutý a dostávalo ma to do úzkych.
,,Brčko?“ postavil som sa pred jej stôl a mával jej ubaleným jointom pred tvárou.
,,Nie, ďakujem.“
,,Čo si chorá?!“
,,Mám tu toho hromadu a nesústredila by som sa. Inokedy,“ usmiala sa.
,,Tak a nejdeš si aspoň zapáliť, kým si ho dám?“
,,Skúšam obmedziť fajčenie, som sa nejak urvala z reťaze v poslednej dobe.“
,,Aha… to je fajn, že žiješ zdravo,“ nechápavo som odkráčal do svojej kancelárie a chvíľu sa len tak díval z okna na industriálne pozadie. Mala rada ten výhľad. Sedávala vo svojom kresle, hladkala pokrútené stonky bambusu na parapete a dívala sa von. Občas sa s tým bambusom aj rozprávala. Hovorila mu Alfréd a keďže celý deň trónil za ňou, často vravievala, že jej kryje chrbát. Mal som tú rastlinu nevýslovne rád, dal som jej do malého akvárka len pár odrezkov a asi sa im za jej chrbtom darilo skvelo, lebo jej tam vyrastal bambusový les a ona už pomaly, ale isto, začínala trvať na firemnej pande.

Prechádzal som po chodbe a nová manažérka modelingovky, ktorá sídlila vedľa, ma so širokým úsmevom pozdravila. Nie som nijako extra na blondíny, ale táto bola pekná. Vysoká, štíhla, s klopkajúcimi podpätkami a slimkové džíny nedávali veľa priestoru na fantáziu. Luxusná riť.
,,Oscar, dobrý deň!“
,,Dobrý, Jani, máte sa?“
,,Hladno! Neskočíte so mnou k Forrestovi na niečo zdravé?“ žmurkla.
,,Len si vezmem sako,“ usmial som sa a vošiel do kancelárie.
Moon hladkala Alfrédovi nohu, ako ona hovorila stonkám, a dívala sa von.
,,Idem s Jankou na obed, prinesiem ti niečo?“ spýtal som sa asi rozjarenejšie, ako som si uvedomoval.
,,Nie, ďakujem,“ usmiala sa smutne.
,,Neješ?“
,,Diéta.“
,,Ty určite,“ zasmial som sa.
Asi nepatričnejšie, ako som si uvedomoval…
Obed trval dlhšie, ako som čakal. Bola z neho káva a nakoniec aj večera a kým som sa spamätal, už som sa do kancelárie nemal dôvod vracať, bolo osem večer.

Vedel som, že ráno nebude úplne jednoduché. Lebo hoci som nemusel nikomu nič vysvetľovať, akosi som cítil povinnosť. To je tá vzácna vlastnosť, ktorú ženy majú. Vzbudiť v mužoch vinu, hoci sa vôbec nemusia cítiť vinní.

Otvoril som dvere na svojej kancelárii a môj etický kódex bol podpísaný a zavesený na klinčeku, ktorý som do tej 60ky steny vpratával asi pol dňa. Vôbec neviem, prečo som vynaložil tak veľa úsilia na takú sprostosť.
Celé týždne som do nej rýpal, aby to už podpísala a zrazu, keď som to tam videl, bolo to ako tabuľka s nápisom: ,,Vzdala som to“.

Vyklonil som sa zo svojich dverí a usmial sa na ňu.
,,Dobré ráno prajem,“ zamávala mi stroho.
,,Ahoj. Prepáč, že som už včera neprišiel, sme sa zakecali…“ rozhodil som rukami.
,,Oscar, toto je tvoja firma. Môžeš prísť a odísť kedy len chceš, mne sa nemusíš zodpovedať,“ usmiala sa.
,,Ja viem, ale odišiel som na obed a už som sa neukázal, je to také…“
,,To sa stáva,“ mykla ramenom.
,,Si podpísala kódex…“ vôbec neviem, čo mi z toho zrazu bolo kurva tak ťažko.
,,Prepáč, že si toľko čakal.“
,,To je v pohode, ja by som ešte počkal…“
,,Ja už asi nie,“ usmiala sa trpko a vtedy som to celé pochopil.
,,Kde máš sovy?“ zahľadel som sa na jej prázdny stôl.
,,Vzala som ich domov, aby nerozptyľovali moju pozornosť na pracovisku.“

Urobila iba to, čo som chcel. Vždy urobila iba to, čo som chcel. A ja som chcel profesionálne pracovné prostredie. Farebné sovičky boli preč. Aj jej farebné papieriky a farebné pančuchy. Začala chodiť do práce v kostýme namiesto jej šialených pastelových outfitov. Prestala piť kávu, lebo kávovar bol polmetra od môjho stola a ja som v kódexe veľmi jasne definoval pojem „osobný priestor“. Skončila s trávou počas pracovnej doby, lebo podávať si brko by bolo porušením odstavca o absolútnom „zákaze výmeny telesných tekutín“.
Raz mi povedala, že žena ti odpustí všetko, len nie to, že ju nechceš. Bolo to na margo mojej bývalej, ktorá mi pri rozchode vykričala všetko, od nedostatku lubrikantu pri análnom sexe, až po príliš malé diamanty na narodeninovom náramku. A rozbila mi pri tom telku, projektor a dva telefóny.
Chvíľu som sa bál, či nepríde scéna aj z tejto strany, ale nie. Žiadna.

Chodila do práce načas, smart telka v jej kancli namiesto prehrávania donekonečna toho istého koncertu Coldplay mlčala… a ona mlčala tiež. Nevítal ma ráno zvonivý smiech, ani bizarne majestátne raňajky. Nesmrdela tam všade tráva a ja som nemal možnosť sa dívať na spodničku jej nadýchanej sukne vždy, keď som vošiel a ona mala nohy na stole a klávesnicu na stehnách.

Bolo to profesionálne. Také som si to prial. Žiadne lascívne žarty, len dodržané dedlajny, čierne košele zapnuté až po krk a s úderom piatej si vzala kabelku, slušne pozdravila a vypálila z dverí skôr, ako som sa stihol postaviť a pobozkať ju na líce. Robievali sme to tak, odkedy u mňa pracovala… Až kým som náš vzťah nedefinoval kusom papiera.

Cítim sa ako po rozvode.
Dostal som exkluzívnu vstupenku do jej sveta a ja som v ňom, ktovie prečo, nechcel byť.
A aby toho nebolo málo, tak som ju donútil podpísať mi reverz.
Postavil som sa medzi zárubňu našich kancelárií, oprel sa o ňu hlavou a zhlboka vzdychol.
,,Koľko zlomenín vydrží jedno dievčenské srdce?“ spýtal som sa.
,,Všetky,“ mykla ramenom, venovala mi jeden smutný úsmev a všetka moja wannabe dominancia ma nakopala do gúľ, lebo ak voči niečomu nedokážem byť imúnny, je to čistota toho pohľadu, ktorým sa na mňa dokázala pozrieť. Čosi ako kombinácia lásky, únavy a absolútnej rezignácie.

Zaliezol som nazad do svojej nory, sadol si do veľkého koženého kresla a díval sa na to memento zavesené na stene.
Vždy, keď som sa naň zahľadel, ako obchodník som musel uznať, že to bol ten najhorší deal, aký som v živote spravil.
Nepomer medzi tým, o čo som prišiel a tým, čo som získal, bol tak veľký, že keby som tak neuvážene, ako s jej srdcom, zaobchádzal so svojimi peniazmi, dnes by som už nemal nič.

Otvoril som si okno, nadýchol sa ťažkého ružinovského vzduchu a zapálil si cigaretu.
Prvýkrát v živote.
Po tom, čo som sa tridsaťdva rokov svojho života dušoval, že niečo také nikdy neurobím.
Ale zas, ja som sa tridsaťdva rokov svojho života dušoval, že muž, ktorý vzbudí v žene lásku bez túžby milovať ju tiež, si nezaslúži byť mužom.
Takže nasrať si do huby pre mňa až taký problém nie je…