kontroverza

Povedal si, že v mojom živote bolo všetko v poriadku, kým som nespoznala teba. Neviem, či je to celkom tak. Bola som na škole, ktorá ma ubíjala, v meste, ktoré som nenávidela, byte, ktorý sa mi nepáčil a milovala som muža, ktorý mi celý čas egoisticky klamal. 

Najskôr som bola tvoj rukojemník, potom tvoja voľnočasová aktivita, potom tvoja a kamoška a potom… potom sa to začalo komplikovať, lebo som bola viac, ako by si chcel. Alebo aj nie. Možno som bola len menej, ako som si myslela, a preto tu teraz nie si.

Začiatky boli ťažké. Každý deň, ktorý som s tebou strávila, som zakončovala s hlavou v záchode dáviac žlč, bolesť, strach a poníženie.
Jedného dňa som už nemala čo vyvrhnúť a s prepadnutými lícami na pokraji síl povedala: ,,Prosím, neubližuj mi, nezaslúžim si to.”
Neviem, či si to uvedomuješ, ale to bol ten moment, kedy sa tvoja rétorika navždy zmenila. Keď si niečo chcel, nerozkazoval si. Žiadal si. Prestal si byť zlý a zhovievavo si namiesto biču používal cukor, lebo si vedel, že ja ťa nechcem nenávidieť a hoci si s tým bojoval, pravdou je, že si si môj Štokholmák užíval. Nebol si zrazu na svoje mentálne peklo sám.

,,Lebo si ma zavolala,” bola tvoja odpoveď na moje: ,,Prečo si sa vrátil?”.
Myslím, že som ťa nenávidela viac, keď si odišiel, ako keď si mi ubližoval. Zvláštne, však?

Neľúbim ťa dlho. Iba chvíľu. Iba od doby, keď si ma nechal postaviť sa od toho stromu a prísť bližšie. Od nášho prvého spoločného splnu. Spýtal si sa vtedy, ktoré súhvezdie mám najradšej a ja som povedala, že Aquilu. Podvedome som ťa nazvala Alter – jej najžiarivejšia hviezda. Tá, pod ktorou bola opustená továreň, v ktorej chcela Kostička zachrániť Pelanta, pretože bol síce vrahom a ľudskou stokou, ale iba on ju svojou geniálnou mysľou dokázal fascinovať.
Bol to krásny večer. Ty si bol zhúlený a ja koketná. A obaja sme naozaj veľmi chceli byť spolu.

Nerozhodla som sa, že ťa budem milovať. Stalo sa mi to samo. A ty si povedal, že je to to najlepšie, čo sa mohlo stať tebe a to najhoršie, čo sa mohlo stať mne. Ako už mnohokrát, aj tento raz si mal pravdu. Mám však pocit, že tento fakt ťa teraz, výnimočne, neteší.

Pýtal si sa, prečo to tak cítim a ja som len mykla plecom: ,,Lebo nemilovať ťa je ako popierať vesmír.”
Ty najlepšie zo všetkých vieš, že v nič neverím viac, ako vo vesmír.

Chcela som sedávať na tvojom gauči, ale nebol si tým nadšený, lebo to by vraj znamenalo, že už by si nikomu nemohol ublížiť.
,,Pretože by si sa dívala,” povedal si s gučou v hrdle a pohľadom zapichnutým do podlahy. Moje viečka ťa nikdy nehladili viac, ako vtedy. Asi dúfali, že ťa láskou zmenia. Možno sa také naivné už narodili, možno je to Maybelline…

Sľúbil si, že ma nenecháš samú. Sľúbil si to. Ako si mi mohol klamať? Nikdy si mi neklamal…

Vieš, že sa bojím, keď dlho mlčíš. A vieš, že mi je zima, keď mi nezohrievaš kríže. Kde berieš to svedomie nechať v strachu a zime jediného človeka, ktorý ťa kedy mal rád, sa pýtam.

6 mesiacov, 24 týždňov, 154 dní, 3696 hodín, 221 760 minút, 13 305 600 sekúnd.
Presne toľko to o dva dni bude, čo som tu pre teba v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Rozprávam ti príbehy iných, keď nemôžeš spať a svoje vlastné, keď sa chceš zasmiať.

6 mesiacov, 24 týždňov, 154 dní, 3696 hodín, 221 760 minút, 13 305 600 sekúnd.
Tak dlho si súčasťou môjho života a mal by si vedieť, že to ľutujem iba vo chvíľach, keď tu práve nie si.