kontroverza

Kráčal som hore schodami Slavína a z úst mi išla para. Celý čas, čo som sem šiel, som premýšľal, ako veľká sprostosť to je. Na škále 1-10 mi vyšlo 11. Aspoň. Nebol som si istý ničím. Ani tým, či som sa vôbec dopravil na správne miesto. Nie všetky jej metafory chápem. Popravde, chápem máloktoré, ale explicitne jej to nikdy nepriznám, aby si o mne neprestala myslieť, že som múdry.

Vyšiel som k pamätníku a rozhliadal sa. Nebolo tam ani živej duše, až kdesi v rohu, na betónovej lavičke, sedelo dievča s kopou handier vedľa seba. Mala cez nohy prehodenú červenú deku a mal som pocit, že tie handry vedľa nej sú ďalšie deky. Svietila si malou baterkou na knihu. Hrubú a vážnu. Neusmievala sa, len čítala a bola kdesi za polovicou.
Odkašľal som si.
Zdvíhala ku mne zrak veľmi pomaly. Premeriavala si ma od topánok nahor a keď sa konečne zastavila pri mojich očiach, postavila sa, zatvorila knihu, položila ju na lavičku a skúmala moju tvár prezieravo a s údivom. Obaja sme boli ticho, ani vlastne neviem prečo. Len sme sa na seba dívali a spracovávali ten vnem. Mala krásnu tvár. Poznal som ju, dôverne, ale takto naživo vyzerala inak. Neviem, či bola naozaj pekná, možno ani nie, ale mal som tú tvár rád, lebo patrila jej. Mal som rád všetko, čo jej patrilo. Pretože ona patrila mne a nikdy, ani jediný raz, s mojou majetníckosťou nesúperila. Prijala ju, iba tak.

Urobila krok vpred a čakala. Bola taká opatrná, až som začal premýšľať, či je to vôbec ona. Spravil som teda tiež krok dopredu a špičky topánok sa nám dotýkali.
,,Ahoj,“ zašepkala.
,,Čau,“ usmial som sa.
,,Vďaka, že si prišiel,“ privrela oči a zhlboka sa nadýchla.
,,Prečo sme sa mali stretnúť tu?“ šúchal som si ruky o seba a dýchal na ne.
,,Poď,“ ukázala smerom na lavičku, na ktorej bolo položené čosi z ovčej vlny. ,,Sadni si,“ ukázala na miesto, ja som si sadol a ona vytiahla z tej kopy látok niečo veľké a modré.
,,Čo to je?“
,,Deka s rukávmi a kapucňou, ukáž,“ obliekla mi u na kabát. Potom vzala ďalšiu a prehodila ju cezo mňa. ..Tu sa to reguluje.“
,,To je na baterky?“
,,Hej, z ebayu. Takže to možno vybuchne. Ale hreje to ako šialené, skúšala som.“
Sadla si vedľa mňa, prehodila si cezo mňa nohy a dívala sa mi do očí z takej blízkosti, že špička jej nosa sa občas letmo dotkla môjho líca.

Schúlila sa mi do náručia a priadla ako mačka. Zhlboka vydýchla a to ,,Konečne“ skryté v tom geste, muselo byť počuť na celé mesto.
,,Už ma nepúšťaj,“ šepla mi s perami opretými o moje ucho.
,,Budeme sa dnes aj rozprávať?“ spýtal som sa a hladkal ju po vlasoch. Voňali ako jeseň.
,,Nie, už sme si veľa povedali. Už len mlčme,“ zatvorila oči a oprela sa tvárou o moje rameno.
,,Dobre,“ pritakal som a premýšľal, ako ju napadlo vziať so sebou toľko teplých vecí. Vie, že neznášam zimu, ale ako som tam sedel zabalený v tom všetkom a hlavne v nej, bolo mi až horúco.

Na chvíľu sa odtiahla, vzala mi pravé líce do ľavej dlane a bozkávala ma tak, ako to nerobil ešte nikto pred ňou. Nedokážem to zodpovedne opísať, bolo to, akoby mi jej pery pri každom dotyku opakovali to, čo už dávno viem, ale nikdy toho nemám dosť.
,,Ľúbim ťa,“ zašepkala napokon.
,,Aj ja teba,“ masíroval som jej bruškami prstov šiju a ona pri tom zatvárala oči. Keď som sa dotkol krku pod veľkou sivou šatkou, vzdychla.
Jej pery našli moju sánku.
,,Máš tu niečo na meranie tepu?“
,,Nie.“
,,Tak počkaj,“ brušká ukazováka a prostredníka mi pritisla k jednej strane krku a na tej druhej mi kombinácia jej pier, jazyka a horúceho dychu vpisovala do tepny všetky svoje túžby.
,,Do toľko nenarátaš,“ zatvoril som oči a nechal jej lásku, aby mi sama povedala, po čom túži najviac.

Nemohol som prestať. Vedel som, že to, čo robíme, nie je správne, vhodné, etické, ba ani normálne, ale nemohol som prestať. Zvieral by som ju v náručí navždy, taká bola zrazu skutočná.
,,Prečo si sa chcela stretnúť dnes?“
,,Lebo dnes ma je najviac,“ ukázala prstom na obrovský Mesiac nad nami.
,,Aha tak. A čo tá Karenina? Myslel som, že si tematicky zvolíš Malého princa,“ žmurkol som.
,,Keby si neprišiel, skočím pod vlak,“ zasmiala sa. ,,Naberala som inšpiráciu,“ mykla ramenom. ,,A Malého princa už mám,“ pobozkala ma.
,,Dlho som váhal, či si líška alebo ruža, ale asi ani jedno. O malej princeznej sa Exupéry zabudol zmieniť. Chvalabohu, mám ju len pre seba,“ usmial som sa a dievča pod štyridsiatimi dekami sa mi poskladalo do náručia tak, že to vyzeralo, ako keby ju doň ušili namieru.