kontroverza

,,Nechceš už ísť domov?”
,,Nie, ani nie.”
,,Si okey?”
,,Nie… ani nie.”
,,Prinesiem ti ešte keksík?”
,,Nesmej sa mi, zjedla som ich len dvanásť.”
,,Páčia sa mi tie slogany, ktoré si mi poslala, dnes si bola dosť rozhádzaná, ale aj tak si toho urobila veľa. Takže môžeš prestať klepať a choď si oddýchnuť, vyzeráš, že to potrebuješ.”
,,Ja tu ešte chvíľu ostanem a doklepnem pár článkov.”
,,Nechceš mi radšej povedať, prečo si smutná?”
,,Neviem…”
,,Nútiť ťa nebudem, ale rád by som ti pomohol.”
,,Občas sú veci inak, ako by si chcel. Poznáš to?”
,,Takmer na dennej báze sú veci celkom inak, než by som si ja prial.”
,,Stáva sa ti niekedy, že uveríš vlastnej túžbe tak, až si začneš myslieť, že je reálna?”
,,Musím sa priznať, že áno. Aj keď to je skôr pocit, ktorý je doménou žien, ale hej, aj ja si niekedy staviam vzdušné zámky, keď je na mňa tých jednotiek a núl priveľa.”
,,A čo si v nich predstavuješ?”
,,Neviem, že som vyšší, krajší a všetky ženy ma chcú.”
,,Pýtam sa naozaj.”
,,To bol veľmi pekný, nenápadný kompliment, ďakujem.”
,,Si zadaný?”
,,Nie som, my sme tu taká single partia. A ty?”
,,Ja… no… nie.”
,,To ale neznelo veľmi presvedčivo.”
,,Nemám žiadneho priateľa.”
,,Ale…?”
,,Ale niekedy si predstavujem, že áno.”
,,A aký je? Ten fiktívny priateľ.”
,,Múdry. Občas hnusný. Občas ma ľúbi tak veľmi, že mu je z toho doplaču, ale neprizná to.”
,,Ty si sa dnes s niekým rozišla?”
,,Ja… neviem… vlastne nie, ale pocitovo asi áno.”
,,To mi je ľúto.”
,,Aj mne.”
,,Cez víkend ti to vydymíme z hlavy.”
,,Dúfam.”
,,Som rád, že spolu budeme chvíľu sami, chcel by som ťa spoznať lepšie.”
,,O mne už vieš všetko, ja vlastne vôbec nie som zaujímavá, len si to o sebe strašne rada myslím.”
,,Včera, ako som s tebou volal, som si uvedomil, že máš nesmierne príjemný hlas. Keby si narozprávala nejaké príbehy na dobrú noc, ja by som ťa pred spaním kľudne počúval.”
,,Hm.”
,,Je na tom niečo smiešne?”
,,Ja som už príbehy na dobrú noc narozprávala.”
,,A môžem ich počuť?”
,,Bolo to pre súkromné účely, ale je zvláštne, že si to spomenul.”
,,Poznám ťa len krátko, ale niektoré veci som si všimol hneď.”
,,Napríklad?”
,,Že musíš mať veci na svojom mieste. Zošítky si zoraďuješ podľa veľkosti, kávu a vodu dávaš na tácku, nie ja stôl a nikdy nevydržíš mať obal od keksíku na stole dlhšie ako desať minút. A ešte som si všimol, že keď na niečo nevieš prísť, dívaš sa na tú lampu a špúliš pri tom pery, vždy mi je vtedy ľúto, že tu nemám foťák.”
,,Voyer.”
,,A keď si v rozpakoch, tak sa smeješ so zatvorenými ústami a robia sa ti z toho jamky v lícach.”
,,Ja mám jamky?! Celý život som ich chcela!”
,,Máš také… česi to volajú, že dolíčky… máš dolíčky v kútikoch.”
,,Tak to budem chcieť byť v rozpakoch častejšie.”
,,Všimol som si aj, že keď si smutná, si úplne ticho. Inokedy s nami kecáš jednostaj, furt čosi, či už brainstormuješ alebo si spievaš – to je inak novinka, v tomto kancli si nahlas nikdy nikto nespieval – je mi to sympatické. Ale dnes si bola úplne ticho. Celkom ma to vystrašilo.”
,,Prečo? Aspoň sa pracovalo a nerozptyľovalo.”
,,Toto je reklamka, tu je rozptyľovanie tvorivým procesom.”
,,Tak ja sa budem snažiť nabudúce nemlčať.”
,,Ten muž, kvôli ktorému si smutná… zaslúži si to?”
,,Ja vlastne neviem. Je to s ním ťažké…”
,,Je to ten z tvojich poviedok, však?”
,,Uhm.”
,,Píšeš o ňom, ako keby si si ho nakreslila na zdrap papiera a nosila v peňaženke.”
,,To neviem, čo znamená.”
,,Že to, čo všetko mu dovolíš, je iba na tebe. Roztrhnutý papier bolí menej, ako zlomené srdce,” pohladkal ma po ramene, usmial sa a šiel domov.

Sedela som v otáčacom kancelárskom kresle do neskorej noci a dívala sa z okna na kamióny prechádzajúce okolo. Vybrala som z peňaženky kresbičku zloženú v priehradke s vizitkami a premýšľala, čo s ňou.

Vstala som, prišla k laminovaciemu stroju a navždy si ju zatavila, aby sa jej pri prehadzovaní v priehradkách môjho života nikdy nič nestalo.