kontroverza

Najradšej zo všetkých rán mám tie, ktoré… to je pekná formulácia. Málokedy je rozdiel medzi ránom a ranou. Aspoň pre väčšinu z nás. Ale rána, ktoré netrávim sama, tie rána, ktoré voňajú cudzím rozospatým zátylkom, tie milujem zo všetkého najviac.

Privoniavala som k nemu ako psychotický fetišista. Nemohla som s tým prestať. To nebol parfum, ani aviváž, ani mydlo… to jeho koža voňala tak… tak. Občas som mu po nej prešla špičkou nosa, zľahka, aby sa nezobudil a po rovnakej trajektórii som ho potom pobozkala. Bruškami prstov som mu prechádzala po predlaktí a zastavil ma až lem bieleho spacieho trička.

Kúsok som sa odtiahla a dívala sa na jeho spokojnú, prirodzenú tvár. Na tú tvár, ktorá by nikdy nikomu nedokázala ublížiť. Na tvár, ktorá keď bola v tichu noci, tak pôsobila nevinne a roztomilo. Nemala jeho masky, nemala žiadnu z jeho fiktívnych osobností. Bola to iba krásna tvár muža, na ktorého by som sa dokázala dívať navždy.

Začal sa ošívať a prehadzovať a po chvíli rozospato otvoril oči.
,,Mal som sen…”
,,Taký tu už jeden bol,” uškrnula som sa.
Zasmial sa.
,,Koľko je?”
,,Ako vždy,” usmiala som sa a vystrela k nemu ľavú ruku. Preplietol si moje prsty so svojimi a dal si ju pod bradu. Chvíľu ma držal, potom otvoril oči a nechápavo sa pozrel na moju dlaň.
,,Prepáč,” pustil ma. Vlastne, ani nepustil, len mi odhodil ruku do malého vankúša, ktorý nás delil a ja som si uvedomila, že je toho medzi nami viac, ako len jeden vankúš.

Posadila som sa a dívala sa, ako sa pomaly prebúdza. Ako sa naťahuje a zíva. Ako sa mu napínajú svaly na rukách a zasa uvoľňujú s výdychom. Pretrel si oči a podoprel hlavu.
,,Už nespíme, čo?” usmial sa.
,,Nie, už asi nie.”
,,Spala si vôbec?”
,,Nie veľmi,” mykla som ramenom.
,,A čo si robila, kým som ja spal?” privrel na moment viečka.
,,Pozerala sa na teba,” vypadlo zo mňa, lebo som zabudla, že už nespí.
,,To je dosť creepy,” uškrnul sa.
,,Si strašne krásny, keď spíš,” zašepkala som, ako keby som nechcela, aby to niekto počul. Ako keby som sa bála, že ak to poviem nahlas, začnú sa okolo nás zbiehať ľudia, aby sa na neho dívali ako na cirkusové zviera. A on to naozaj nemá rád.
,,A keď som hore, tak nie?” zasmial sa.
,,Je to iné, keď si hore,” žmolila som medzi prstami roh vankúša.
,,V čom?”
,,Vyzeráš nevinne, keď spíš,” nepozrela som sa mu do očí pri tom, keď som to hovorila.
,,A inak si myslíš, že som vinný?”
,,Nie.”
,,To bola rýchla odpoveď.”
,,Pretože nie si.”
,,Čiže keby si mala svedčiť na súde, pod prísahou, a spýtali by sa ťa, či si si vedomá akéhokoľvek priestupku či trestného činu, ktorého som sa údajne mal dopustiť, tak povieš, že…”
,,Že si ničoho podobného nie som vedomá.”
,,Za krivé svedectvo je basa,” usmial sa.
,,Nikomu si nič neurobil,” povedala som cez zaťaté zuby, aby si to konečne uvedomil.
,,Tomu nemôžeš veriť, zlato,” zadíval sa do stropu.
Pritisla som sa k nemu tak blízko, že ak by chcel ujsť, dalo by mu to veľa práce. Mala som jeho tvár len pár milimetrov od svojej a dívala som sa mu uprene do očí. Bez dotyku. Bez nasávania jeho dokonalej vône. Iba som sa mu pozerala do očí a videla v ňom možno viac dobra, ako v ňom bolo, ale aspoň som nejaké videla. On v sebe nevidel žiadne. A pritom, bolo tam… v pravom oku má malú žltohnedú škvrnu na dúhovke. To je to, čo z neho robí človeka. Je to monokel dobra na charaktere, ktorý si vyboxovali recesívna a dominantná alela, keď sa narodil.
,,Môžem veriť čomu chcem,” povedala som a zadívala sa na jeho pery. Zhlboka som sa nadýchla a odvalila na svoju stranu jeho postele.
,,Ako so mnou môžeš tráviť toľko času, keď ti to evidentne činí bolesť?” spýtal sa. Prekvapivo úprimne.
,,Som šťastná, keď som s tebou,” usmiala som sa.
,,Ale chcela by si byť so mnou inak,” mykol ramenom a vyzeral trochu smutne.
,,Na tom, čo chcem ja, predsa nezáleží,” hrýzla som sa zvnútra do spodnej pery, lebo mi začalo byť trochu doplaču.
,,Nikdy mi nebolo ľúto, keď som niekomu urobil niečo zlé. Lebo to malo vždy nejaký účel. Chcel som zato niečo pre seba, alebo som chcel dať ľudstvu lekciu, aby prestalo byť naivné. Si pre mňa nebezpečnejšia ako ja pre teba,” vzdychol.
,,Prečo?”
,,Lebo keď ubližujem tebe, tak mi to ľúto je.”
,,Prečo?”
,,Lebo takto sa na mňa ešte nikdy nikto nepozeral.”
,,Ako?”
,,Neviem, či verím na lásku, ale za predpokladu, že existuje, tak býva v tomto pohľade,” ukázal prstom na moje oči.
,,Vylezieme už z postele?”
,,Nie sú ani štyri,” zažmúril na telefón.
,,Limonádu a ranné brčko pri svitaní?” usmiala som sa.
,,Nehúlil som od vysokej,” zvraštil čelo, ako keby rátal, koľko to už má vlastne rokov.
,,Hej hej, si starý. Idem to zmotnúť, prídi za mnou,” vstala som a hodila po ňom malý biely vankúš, ktorý už medzi nami nemal čo robiť.

Sadla som si na tmavohnedý gauč a z kabelky vybrala priesvitné vrecúško.
,,Bože, sem keby prišli policajti, tak ani neviem, za čo by nás zavreli skôr,” uchechtol sa.
,,Ja viem,” povedala som. Bez smiechu.
Zadíval sa mi hlboko do oči a napol svaly na sánke.
,,Dáš si kávu?” prešiel ku kuchynskej linke.
,,Ty máš kávu?” zodvihla som pravé obočie.
,,Tráviš tu toľko času, že mi prišlo fér mať doma kávu. Žena v pražiarni hovorila, že je to dobrá káva,” mykol ramenom a zadíval sa na papierový obal z Caffe4U. Milujem to tam.
,,A aká je to káva?”
,,Kopi Luwak sa tu píše,” zažmúril na etiketu.
,,A podľa čoho si ju vyberal?”
,,Akože čo chceš počuť? Južné svahy, neskorý zber, znamenitý buket?” rozosmial sa.
,,Vzal si najdrahšiu, čo mali, však?”
,,Ako vieš?”
,,Kopi Luwak je cibetková káva, vykakala ju malá mačička. Stojí štyridsať eur za sto gramov. Nie si normálny,” mávla som rukou.
,,A nemáš ju rada?” otočil sa smerom ku mne a ja som vstala a pomaly prišla k nemu.
,,Káva je ako žena,” usmiala som sa a pomaly rozbaľovala papierové vrecúško s ručne robenou vintage etiketou vpredu. ,,Musí sa ti páčiť na pohľad, musí ti voňať, musí ti chutiť a musíš ju cítiť pri koreni jazyka celý deň,” usmiala som sa a z prvého šuflíka vytiahla malú lyžičku. ,,Káva nie je iba spoločenská konvencia. Nie je to len speedový nápoj, po ktorom si ľudia myslia, že placebo spôsobí, že nezaspia do práce. Káva je vášeň,” nasypala som do šálky lyžičku voňavej pomletej Kopi a znovu si k tomu vrecúšku privoňala. ,,A je hriech tú kávu nerobiť v dobrom kávovare,” usmiala som sa.
,,A aký kávovar je dobrý?”
,,Taliansky.”
,,To si budem pamätať, keď pôjdem najbližšie rabovať tescomu. Už si to ubalila?”
,,Nie, idem nato,” zaliala som šálku vodou do polovice a nechala stáť.

Sadol si ku mne a díval sa mi na prsty. Lakte mal položené na pokrčených kolenách a okolo jeho taburetky sa začali obšmietať psy.
,,Raz mi Rémus zožral šišku,” povedal a ukázal na psa.
,,Zlý pes,” zagánila som na neho a malý teriér prišiel ku mne, sadol si a díval sa na mňa uprene, ako keby čakal, že mu niečo hodín. ,,Rémusko, nesmieš fetovať, už sme o tom hovorili,” poslala som mu vzdušný bozk.
,,Čo je to vlastne zač?” mykol bradou smerom k môjmu voňavému vrecúšku.
,,Je to Biela vdova, od bývalého. Má najlepšiu trávu v krajine,” otvorila som vrecúško a podala mu ho.
,,Tam je toľko kryštálov, že by si ju mohla aj šňupať,” uškrnul sa.
,,Pestuje sa len pod lampami, nerastie do veľkých výšok, lebo má regulovaný prísun svetla. Keby sa pestovala na plantáži, mala by dva metre.”
,,A prečo je už bývalý, keď pestuje taký dobrý grass?”
,,Neviem, Tomáš nebol moc na vzťahy. Iba pri mne rád spal,” usmiala som sa pri spomienke na to, ako málo sme spolu spávali a ako často sa vedľa mňa budil. Zvláštny paradox.
,,Toto je asi fenomén, vravela si, že aj posledný frajer pri tebe spal rád,” odkašľal si.
,,Hej. Chytil ma za ruku a bol tuhý. Aj bývalka pri mne rada a veľa spala. Všetci spali asi za mňa. Škoda, že nie so mnou,” usmiala som sa. Trochu smutne.
,,Mám tú formuláciu rád,” usmial sa tiež.
,,Ktorú?”
,,Keď povieš – moja bývalka. Je to cool,” kúsol sa do spodnej pery pri tej predstave.
,,Je to také dehonestujúce. Mala by som hovoriť – moja niekdajšia priateľka.”
,,Ste v kontakte vlastne?”
,,Nie, už nie,” nadrvila som Tomášovu Vdovu a vzala si cigaretu. Pomaly som z nej súkala von tabak.
,,Prečo?”
,,Lebo má priateľa a majú spolu psy a tak. Je šťastná, nechcem jej to kaziť,” usmiala som sa.
,,Chýba ti?”
,,Niekedy.”
,,A čo najviac?”
,,Tá monumentálna riť.”
,,Naozaj sa pýtam,” podal mi papierový filter.
,,Neviem. Nočné rozhovory asi. Pohľad na ňu, keď spala. A tak,” mykla som ramenom.
,,Dívala si sa, keď spala?”
,,Hej.”
,,To robíš aj mne,” vyzeral na moment, že je trochu v rozpakoch.
,,Máte veľa spoločného.”
,,Napríklad?”
,,Dva psy a peklo v hlave.”
,,Ale my dvaja nie sme pár.”
,,Ale ja to predsa viem.”
,,Len vedľa seba občas spíme.”
,,Presne tak,” urobila som na cípe papierovej baseballky mašličku a ukázala mu ju.
,,Áno, motáš krásne jointy,” vstal a automaticky vzal šálku s mojou kávou z linky. Ja som prešla k jeho chladničke, vytiahla limetovo-uhorkovú limonádu a naliala mu do vysokého pohára bez kúskov dužiny.

Stáli sme na balkóne a dívali sa dolu. Bola ešte tma. Podal mi kávu, z ktorej sa už parilo iba trochu a ja jemu limonádu, z ktorej krásne voňala mäta.
Zapálila som praskajúce brčko, nadýchla sa, vydýchla, a s každým mojim nádychom bola tá situácia o trochu znesiteľnejšia.
Podala som mu čokoládový papierik a keď si filter chytil medzi palec a prostredníček a fúkol dym nie von, ale do zapálenej časti, aby sa viac rozhorela, bolo jasné, že to nerobí prvýkrát.
,,Nemáš ani tušenia, ako strašne sexy teraz si,” povedala som a urobila inštinktívne krok vzad.
,,Psychotickí feťáci s mŕtvymi očami, to je tvoje, ja viem,” vyfúkol a podal mi.
,,Nemáš mŕtve oči!”
,,No, keď to povieš týmto tónom, tak ti asi musím veriť. A aké mám?”
,,Krásne.”
,,A ešte?”
,,Moje.”
,,Tvoje?” zodvihol obočie.
,,Moje.”
,,Ah, ty,” vzdychol a vzal mi z ruky voňavú horiacu cigaretu.
,,Čo?” urobila som, pre zmenu, krok k nemu a on si ma od nôh po strapaté vlasy premeral.
,,Čo to robíš?”
,,Nič.”
,,Niečo robíš.”
,,Vôbec,” urobila som ďalší krok vpred a už som na hrotoch bradaviek cítila jeho hrudník.
,,To sa nestane.”
,,Dobre,” privrela som oči a nadýchla sa. Vložil mi joint do úst a keď ho vybral, olizla som si pery a vyfúkla mu dym do tváre.
,,Uznávam, že toto bolo dobré, ale nie,” pokrútil hlavou.
Zasmiala som sa. Vyskočila som na jeho okennú parapetu a oprela sa nohami o múrik balkónu. Dofajčila som a zahasila špak v popolníku s rastamanom, ktorý som si tam priniesla.
,,Čo by si odo mňa chcela?” sadol si vedľa mňa a tiež sa díval do diaľky.
,,Ja? Ja od teba nič nechcem,” mykla som ramenom.
,,Ale v ideálnom svete… čo by si odo mňa chcela?”
,,Ty nerozumieš jednej základnej veci.”
,,Akej?”
Zoskočila som a vkĺzla mu medzi stehná. Dlhé nohy sa mu krčili vo výške mojich očí.
,,Každý svet je ideálny, keď som s tebou. Čo si chcel počuť? Že v ideálnom svete by som bola tvojou ženou, porodila ti tucet detí a pred bránou parkovala volvo, okolo ktorého by čmuchal retríver robiaci kôpky a šesťcentimetrov zosekanom trávniku? Nebuď smiešny. Toto je ideálny svet. Ideálny svet, v ktorom mi pred štvrtou ráno robíš kávu, o ktorej nič nevieš. Ideálny svet, v ktorom si so mnou zapáliš joint a necháš ma ležať vedľa teba v posteli. Ideálny svet, kde tvoje psy aportujú moje pamlsky,” mykla som ramenom.
,,Ja som vedel, že ich kŕmiš, nemohli si ťa obľúbiť tak rýchlo!”
,,Mňa má každý rád, Bruno. Už to pochop.”
,,Asi viem prečo.”
,,Prečo?”
,,Lebo ty si ten ideálny svet nosíš v sebe. Je to detinsky naivné a fascinujúce zároveň.”
Stála som tam, medzi jeho pokrčenými nohami vyloženými na betónovom múriku a dívala sa mu do tváre, v ktorej sa začínalo odrážať brieždenie. Naklonila som sa a čakala, kedy ma zastaví. Pritisla som sa mu k perám a na pár sekúnd sa ten ideálny svet okolo nás zhmotnil.

Chcelo sa mi všetko. Chcelo sa mi plakať, chcelo sa mi smiať, chcelo sa mi zaboriť mu nechty do ramien a dostávať sa hlbšie a hlbšie do jeho kože, mäsa, svalov, až sa preškriabať ku kostiam a podpísať sa na ne, aby sa už nikdy nemohol tváriť, že veci sú také, ako predtým. Chcelo sa mi kričať, aj byť ticho. Chcelo sa mi odísť, aj sa s ním do svitania milovať, až by mu neostali žiadne nepotrhané plachty. Chcelo sa mi povedať mu všetko, na čo som doteraz nemala odvahu a chcelo sa mi ostať tam navždy. Na tom balkóne, v tom byte, pri ňom, s ním… v ňom.

Ukradla som mu bozk a odlepila sa od jeho pier. Pozerali sme sa na seba trochu vážne, trochu vydesene a trochu rezignovane, lebo tá tráva bola naozaj dobrá.
,,Čakal som, že to urobíš už tak pred polrokom,” usmial sa. ,,Tak čo, jednorožec chytený? Ideš o tom napísať Nikole?” už sa neusmieval, ale smial.
Dívala som sa na neho a teraz, práve vo chvíli, keď ja som urobila to najprirodzenejšie, čo som mohla, si on obliekol najviac svojich masiek. Potreboval zhodiť celú tú situáciu, len aby si nemusel priznať, že zas až tak nepríjemné mu to nebolo…
,,Nebuď na mňa zlý, nezaslúžim si to,” povedala som a to zlo zhaslo. Žltohnedá škvrna na dúhovke začala svietiť a on sa zhlboka nadýchol.
,,V ideálnom svete by som ťa ľúbil tak, ako ty mňa.”
,,Poďme si znova ľahnúť. Možno sa ti ten ideálny svet bude aspoň snívať.”
,,Myslíš, že sa do teba zamilujem v spánku?”
,,Nie, ale kým spíš a mlčíš, máš istotu, že ja ťa milovať neprestanem.”
,,Tak to by sme si mali ísť ľahnúť,” povedal zmierlivo a ja som sa dočkala prvého naozajstného vyznania.

Netuší, že nejaké učinil.
Nevravte mu to.
Ako ho poznám, ešte by sa zobudil a zobral to späť…