kontroverza

,,Boh sa spýtal – kamene, chcete sa stať kuchármi? A kamene odpovedali – nie, na to nie sme dosť tvrdé!”
Tento výrok bol zavesený na nástenke prvej profesionálnej kuchyne, v ktorej som kedy bola. Moja mama mi sľúbila, že ma vezme pozrieť sa na konvektomat. Ľudia sa chodia pozerať na všeličo, ale asi málokto na konvektomaty. A mali tam aj chladiace šuflíky v stoloch a v pravidelných intervaloch bolo počuť, ako kdesi ktosi brúsi nože o ocieľku. Zhlboka som sa nadýchla vône a pochopila, že dnes je ten deň, kedy si kuchári zakladajú vývar. Lebo v dobrej kuchyni je základom všetkého omáčka. To povedala mama a Gordon Ramsay súhlasil.

,,Nebudeš tu sedieť, ideme,” povedal Denis a odtiahol ma na tohtoročný Uprising úplne zdevastovanú životom. ,,Tam ti bude dobre, tam sú len takí naši,” podával mi zapálený joint pred vstupom na Zlaté piesky a monotónne reggea sa mi začalo vlievať do žíl.
,,Bože, sú tu!” rozžiarili sa mi oči pri pohľade na žltú plachtu stánku s Plnenými lángošmi.
Prvýkrát som ho stretla na Pohode pred rokmi a odvtedy k nemu mám blízky, až intímny vzťah. Jeden rok som pred ním kempovala celé štyri dni, lebo odísť bolo nemožné.

Postavila som sa do krátkeho radu a dívala sa okolo seba. Všetky tie vyhúlené tváre sa napchávali vecami, ktoré v tom stave chutia ako kusy neba. Grilované oštiepky, hotdogy, burgery… pri stánku s Plnenými lángošmi stál chlapec, ktorý pri každom súste privieral oči.
,,Jeden so šunkou a syrom a jeden nivový… cesnak, smotana, čedar… ďakujem,” usmiala som sa na dievčinu v bielom tričku unavenú od vyprážania.
Sadla som si do trávy, položila ich pred seba a chvíľu sa len dívala, ako to dokonale vyzerá.
Keď som zahryzla do nivového lángoša a z kútika úst mi začala stekať syrová omáčka vytvorená tepelnou úpravou, vzdychla som.
Chlapec s lángošom stál a uprene sa na mňa díval.
,,Ešte nikdy som nikoho nevidel takto jesť,” sadol si oproti mne v čiernych džínsových kraťasoch, čiernom tričku, conversách a s dvoma lángošmi v ruke. Vyzeral ako grungeová ikona deväťdesiatych rokov.
,,Je to lepšie ako sex,” povedala som a olizla si zvyšky čedaru z hornej pery.
,,Ja som Martin,” povedal s plnými ústami.
,,To je krásne,” usmiala som sa.
Zasmial sa. Veľmi.
,,To mi ešte nikto nepovedal…” pokrútil hlavou.
,,Je to to najkrajšie mužské meno,” uškŕňala som sa sledujúc jeho blažený výraz, keď hrýzol do vyprážaného polmesiaca.
,,Ja som Mon,” štrngla som svojim nivovým o jeho šunkový.
,,Si tu s niekým?”
,,S kamarátom, stojí pri oštiepkoch,” usmiala som sa.
,,Kamarát či kamarát?” žmurkol.
,,Kamarát,” povedala som s veľavravným úsmevom a on prikývol.
,,A to ťa frajer pustí len tak s kamarátom?”
,,Toto je spôsob, ako zistiť, či som zadaná? Ideš na to celkom cez Košice,” rozosmiala som sa a do prstov naberala syr a smotanu.
,,A si?”
,,Už vlastne nie,” vzdychla som.
,,To ma nemrzí. To ma vlastne vôbec nemrzí,” usmieval sa a v tej tme, pri kombinácii trávy a výparov z fritézy, vyzeral ako vymyslený.
,,Čo ťa živí?” spýtala som sa, lebo vyzeral, že niečo už hej a bolo náročné to identifikovať.
,,Som kuchár,” mykol ramenom.
,,Kuchár,” počula som, ako sa mi v hlave zapli všetky kontrolky.
,,Nó,” tváril sa trochu kyslo.
,,A kde varíš?”
,,V Nórsku, som tu len na chvíľu,” mávol rukou.
,,Ty si kuchár a varíš v Nórsku a voláš sa Martin…” zopakovala som.
,,Presne tak. Aj ja si niekedy nahúlený opakujem fakty,” povedal zhovievavo a ja som sa začala smiať naozaj veľmi.
,,Ja som tieto lángoše trochu vytunila. Robím dnu takú chilli zmes… mäso na červenom víne, s koreňovou zeleninou, ideálne hovädzie… treba ho trochu nechať vychladnúť a keď je také ideálne zgučené tým tukom, nasúkať ho do cesta. Ako keby si cesto plnil burgundským. Keď to potom preleješ cesnakom, smotanou a syrom, je to ako bozk od smilnej morskej panny,” povedala som nadšene.
,,Aj ty si kuchárka?” zasmial sa.
,,Nie, len fanynka,” povedala som smutne.
,,Ešte mi rozprávaj, čo zvykneš variť,” naklonil sa ku mne.

A tak sme sa rozprávali. O konfitovaní a lososovej pene. O tom, ako najlepšie urobiť gratinované zemiaky. O správnom postupe pri príprave carbonara cestovín. O nepohodlnosti rondonov. O dokonalej symbióze sladkého a štipľavého. O mužoch, ktorí vedia variť a ženách, ktoré nemajú rúru len ako odkladací priestor na topánky.

Martin vstal, podal mi ruku a rozhliadol sa okolo.
,,Poďme ešte niečo zjesť,” zahľadel sa do diaľky.
,,Ja viem presne čo!” ťahala som ho preč zo Zlatých.
Po desiatich minútach chôdze k taxíkom, kým ja som sa nenápadne otáčala a skúmala jeho zadok, o ktorom následne prehlásil, že je najkrajší v kraji, som ho do jedného posadila a povedala adresu.
,,Kam ideme?”
,,Ku mne,” usmiala som sa.
,,To to nabralo rýchly spád,” rozosmial sa nahlas a oduševnene.
Mám rada, keď sa muži takto smejú.
,,Robila som klobásy. Moje, domáce, naozajstné… z juhu,” povedala som hrdo.
,,Nemyslíš vážne,” neprestával mi ukazovať zuby.
,,To musíš zažiť,” žmurkla som.
Taxík zastal pred bytom a štyri poschodia sme spolu hovorili o bizarnosti tohto večera.
A o molekulárnej kuchyni.

Zapla som rúru, nechala v nej prehriať chrumkavú a šťavnatú maďarskú klobásu, ktorú som si do tvaru falického symbolu doviedla sama, a na tanier som mu pripravila zavárané uhorky, kápiovú pomazánku, baranie rohy a horčicu.
,,Ty si z inej planéty,” pokrútil hlavou.
,,Gastronautka,” usmiala som sa, Martin si sadol do kresla na mojom balkóne, položil tanier na kolená a zajedal to šialenstvo francúzskou bagetou.
,,Asi skapem, aké je to mega,” olizoval si masť z úst a ja som musela sama pred sebou priznať, že muž, ktorý sa vie najesť, je nekonečne príťažlivý.
A muž, ktorý vie aj navariť…

Dojedol, zapálil si cigaretu, vyložil nohy v conversách na moje kreslo a vzal do dlaní moje chodidlá nedbalo položené na jeho stehnách. Strnisko na tej krásnej tvári sa stále rozťahovalo do úsmevu a ja som nevedela, či je to mnou, tou klobásou, alebo prísunom THC.
,,Kde si sa ty vzala?” uškrnul sa.
,,Ja vlastne neviem, mňa sem zhodili a musím tu žiť,” mykla som ramenom.
,,Si Bratislavčanka?”
,,Nie som naozajstná, ale som srdcom staromešťanka,” usmiala som sa.
,,Ja som staromešťan pôvodom,” usmial sa tiež.
,,Ty si kuchár Martin zo Starého mesta?” sťažka som vzdychla.
,,Som. Je to zlé?”
,,Je to príliš dobré,” odklepla som popol, ktorý v jemnom nočnom vetre poletoval všade okolo.
,,Vieš, na čom sa pozná dobrý kuchár?”
,,Na omelete, rybe a omáčkach! Americký kuchár Anthony Bourdian hovorí, že to, akým spôsobom pripravuješ omeletu, veľa vypovedá o tvojom charaktere,” usmiala som sa.
,,Vieš, kto je Anthony Bourdian?” stisol mi prsty na nohách. ,,Ty si naozaj z inej planéty,” krútil hlavou. ,,Urobím ti omeletu, akú si ešte nejedla. Na raňajky,” pohladkal ma po priehlavkoch a uprel na mňa veľké temné oči.

A ja som nevedela, či to znamená, že bude o ôsmej ráno súci prísť sem s omeletou v obedáriku, alebo tu ten zvláštny chlapec z lángošového stánku chce prespať a toto bol intertextuálny odkaz, že dnes večer nebudem mať dôvod sa ostýchať, keď si do postele vezmem francúzsku bagetu s cesnakovým maslom a sušenými paradajkami…