kontroverza

Ľudia majú rôzne fetiše. Aj ja mám pár. Napríklad si chodím čítať na matfyz, aj keď moje matematické schopnosti skončili niekde pri malej násobilke. Páčia sa mi múdri chlapci. Chlapci, ktorí netušia, ako veľmi je ich inteligencia sexy. Chlapci v džínach a basic tričkách, ktorí sa väčšinu času cez slnečné alebo dioptrické okuliare pozerajú do zeme. Lebo nemajú dosť sebavedomia na to zdvihnúť hlavu.

Dnes už to nie je také, ako kedysi. Dnes už na matfyz chodia aj chlapci, ktorých by človek pokojne mohol vídať na prvých stránkach ženských magazínov, ak by ich niekto nastajloval a obliekol do saka od Huga Bossa. Sú tam však stále tie archetypálne stvorenia s harrypotterovskými okrúhlymi rámami okolo očí, v svetríkoch s kosoštvorcovým vzorom a nulovým obsahom podkožného tuku. Alebo svalovej hmoty.

Bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, či sú 3D krásni alebo vyzerajú 2D smiešne. Nezaujímalo ma to, pretože ich pridanou hodnotou boli hlavy plné vedomostí, ktoré som ja nemala a nikdy ani nechcela mať, iba ma fascinovalo, že ich niekto chce a má.

Sedávala som občas aj na prednáškach, ktorým som nerozumela, medzi ľuďmi, ktorí zasa nerozumeli mne, ale mala som evolučnú výhodu – hlboký a plný dekolt. Toho tam bolo málo, takže ceckatá medzi plochými bola kráľovnou aj s titulom z umeleckej školy, na ktorej ich rozdávajú na základe toho, ako dobre viete motať jointy.

Tomáša som stretla v parku pri škole. Sedel pod umelo vysadeným stromom a čítal si Stopárovho sprievodcu. Bolo mi ľúto, že som nemala so sebou uterák, aby bol dôvod nejako taktne a nenútene prelomiť ľady. Sadla som si k stromu oproti a dívala sa, s akým zanietením otáča stránky. Čítal šialene rýchlo a potom sa mu z tašky ozval zvláštny zvuk. Vytiahol počítač s odhryznutým jablkom a s rovnakým sústredením do neho niečo ťukal. Vyzeral presne ako ja, keď píšem. Svet okolo neho neexistoval, veľké zvedavé oči mu blúdili po monitore a tiež rovnako, ako ja, sa pri tom nedíval na prsty. Poznal svoju klávesnicu dokonale, mali vzťah, aký pochopí len človek, ktorý s tou vlastnou trávi viac času, ako by oční lekári odporúčali.

Po chvíli sa zamračil na monitor, zatvoril počítač, strčil ho do tašky, vstal a vydal sa smerom k ceste. Knihu nechal ležať otvorenú vedľa stromu.
Odtrhla som akúsi burinu, na ktorej som sedela, vstala som, vzala jeho knihu a položila kus kvetu na stranu, na ktorej ju mal rozčítanú.
,,Prepáčte,” zakričala som.
Otočil sa a rozhliadal, odkiaľ ten zvuk prišiel.
,,Zabudli ste si tu Sprievodcu. Z galaxie by ste mohli ostať zmätený,” usmiala som sa. A on tiež.
,,Ďakujem,” povedal stroho, vzal si knihu a otočil sa.
Mykla som ramenom – prvý pokus asi teda nevyšiel.

Sadla som si nazad k svojmu stromu, otvorila som si Hornbyho román a čítala. Po chvíli si ktosi sadol do tureckého sedu oproti mne a uprene sa na mňa díval.
,,Áno?” povedala som, keď nič nehovoril. Skúmal moju tvár a privieral pri tom zvedavo oči, akoby na čosi zaostroval.
,,Ja som Tomáš a vy ste veľmi milá,” znel ako keby si to nacvičoval pol dňa pred zrkadlom.
,,Ja som Kveta a vy ste sa niekam ponáhľali, nie?” zatvorila som knihu a na rozčítanú stránku vložila kus odtrhnutej trávy.
,,To je váš symbol? Kvôli tomu menu?”
,,Hm?”
,,No, dávate do kníh kvety, lebo ste Kvetoslava?”
,,Dávam do kníh kvety, lebo so sebou nemám žiadnu záložku,” usmiala som sa a zodvihla si slnečné okuliare, aby sa mi mohol dívať do očí. Mala som dojem, že chcel.
,,Máte úžasnú dúhovku,” povedal bez akéhokoľvek náznaku emócie. Len tak – čisto technicky.
,,Ďakujem,” netušila som, čo sa odpovedá na takto zvláštne komplimenty.
,,Mohol by som si vás niekedy odfotiť?” nepohol ani brvou. Bolo komické a príťažlivé, s akým poker faceom so mnou tento muž hovoril.
,,Fotíte?” zodvihla som pravé obočie.
,,Som fotograf, čo zablúdil,” ukázal na budovu fakulty.
,,Ako je to možné?” zamračila som sa.
,,Mám rád čísla. Mám rád veci, ktoré majú svoju logickú následnosť a dajú sa odvodiť od už známych vzorcov či postupov. Vyhovuje mi to – vidieť svet v číslach a tvaroch, ktoré iní ľudia nevidia. Je v tom systém. Systémy mám tiež rád,” vyratúval veci, ktoré mal rád a ja som mala chuť mu povedať, že ja už mám rada jeho, za to, aký je to roztomilý geek. ,,Vy študujete matematiku?” potriasol hlavou na moment.
,,Ale kdeže,” zasmiala som sa. Už len to, že sa ma to niekto spýtal, som považovala za známku toho, že viem ideálne klamať telom.
,,Videl som vás na prednáškach. Aj na stretnutí Mensy,” mykol ramenom.
,,Hej, do Mensy som chcela pre to isté, pre čo chodievam sem – mám rada múdrych ľudí,” usmiala som sa.
,,Vy tu neštudujete?” udivil sa.
,,Nie, ja už som doštudovala,” mávla som rukou.
,,A čo?”
,,Skúste to uhádnuť,” uškrnula som sa a čakala, na čo ma ten chlapec tipne.
Skúmavo si prezeral moje oblečenie aj moju knihu. Vyzeral zmätene.
,,Nemám tušenia,” priznal.
,,Scenáristiku,” pohla som kútikmi.
,,To sa mi páči. To sa mi naozaj páči,” pokrčil kolená a preložil si na ne ruky. Mal čierne kraťase, hnedý kožený opasok, plátené tenisky a akési biele tričko, spod ktorého nápadne vykúkali vystúpené kľúčne kosti. Jemné strnisko na kostnatej sánke si priam pýtalo uhryznúť a do tých veľkých, múdrych očí, by som sa chcela dívať denne. Ideálne pri zaspávaní a prebúdzaní.

Začali sme sa stretávať pravidelne. Sedávali sme oproti sebe v tom parku a rozprávali sa celé hodiny. A niekedy sme celé hodiny mlčali, iba sme sedeli vedľa seba, on si písal kódy, ja poviedky a občas niekto z nás povedal čosi, od čoho sa odvinula debata. Alebo aj nie.

Raz večer, keď už sme si pomaly balili počítače do tašiek, sa na mňa pozrel uvedomovacím pohľadom.
,,Aké máš vlastne IQ, keď ťa vzali do Mensy?” prižmúril oči a uškrnul sa.
,,Iba 139, tesne som minula genialitu,” povedala som smutne.
,,Vďaka bohu,” vzdychol.
,,Prečo?” zarazila som sa.
,,Lebo ja mám 147 a radšej by som toľko nemal. Nie je to úplne ľahké. Ty máš jeden bod nádeje k tomu byť normálna,” mykol ramenom.

Kráčali sme po nábreží Dunaja a mlčky sledovali vodnú hladinu.
,,Hádzala si niekedy žabky?” spýtal sa a vzal kameň do ruky. ,,Je to čistá fyzika, ide o uhol, ktorý…”
,,Prosím, nerob to,” chytila som ho za ruku s kameňom.
,,Prečo?”
,,Lebo trafíš rybu a bude mať otras mozgu,” povedala som s vážnosťou sebe vlastnou.
,,Máš veľmi zvláštne dôvody na to, prečo veci nerobiť. Ale budem to akceptovať. Veterinári riešiaci otras mozgu u rýb majú dnes určite plno. Asi ako klokaní ortopédi, ktorí sa špecializujú na natiahnuté svaly u vačkovcov,” prikývol s vážnym výrazom. Ani trochu sa neusmial. Bolo to nekonečne zábavné.
,,Ty sa mi smeješ, Tomáš?” zastala som.
,,Nikdy by som sa ti nesmial,” vzal ma okolo ramien a kráčali sme ďalej. ,,Ale smiešna si veľmi,” uškrnul sa a pobozkal ma na ľavý spánok.

Asi po polroku sme spolu začali viesť verbálnu vojnu, ktorá nemohla mať víťaza. Ľudia si bežne píšu prasačiny, sexujú cez internet či esemesky, prípadne zapínajú webcam, aby sa pri tom všetkom ešte aj videli.
My sme sedávali oproti sebe a hovorili si o tom, čo by bolo, keby…
,,Najradšej by som ťa oprel o stenu, jednou rukou chytil pod krk a druhú ti vsunul do nohavičiek,” povedal a neuhol pohľadom ani o milimeter. Spaľoval ma očami a mne sa triasli nielen viečka.
,,Asi by som ti pri tom vyvzdychala symfóniu. Bol by si bezmocný voči tomu zvuku,” žmurkla som.
,,Možno by som ti aj tú ruku z krku dal dole, aby si sa stihla aspoň nadýchnuť,”stále sa neusmieval.
,,Nebol by čas, prisala by som sa ti k perám a prosila, aby si neprestával. Už nikdy,” hovorila som pomaly a nízko položeným hlasom. Lebo to sa mužom páči. Vraj.
,,Kam by si to chcela?” zodvihol pravé obočie.
,,Dnu. Všetko,” uškrnula som sa.
,,Hmmm,” zodvihol aj ľavé a v očiach sa mu zaleskla túžba.

Takto sme spolu hovorievali. Navodzovali sme si nesplniteľné fantázie, lebo on mal doma frajerku, ktorú síce vždy bolela hlava, ale inak bola fajn a ja frajera, ktorý mal vždy veľa roboty, ale inak bol tiež fajn. A tak sme sa, takto nabudení, vracali domov k svojim polovičkám a dožadovali sa rovnakého záujmu, akého sa nám dostalo v parku od toho druhého.
Márne.

Semester sa blížil ku koncu Tomáš sa balil na zimné prázdniny. Na chatu do Tatier, kam šli všetci jeho priatelia a on už sa nemohol dočkať, ako aspoň na moment vypadne z bratislavskej čľapkanice.
Jeho frajerka už pár dní doma bola, tak ma zavolal na šálku horúceho kakaa, ktoré sme vypili na balkóne.
,,Kakao je najviac nápoj lásky,” povedala som.
,,Kakao sú rozomleté bôby zaliate horúcim materským mliekom miestneho prežúvavca,” povedal on.
Usmiala som sa. Dve definície toho istého. Dialo sa nám to neustále.

Chystala som sa na to už pár mesiacov a povedala som si, že ak to neurobím dnes, tak už nikdy.
,,Tomáš, musím ti čosi…” nadýchla som sa.
,,Áno?”
,,Myslím, že ťa milujem,” cítila som, ako mi tie slová lezú z úst, hoci by nemali. Ako ma omína ten pocit absolútnej úprimnosti, ktorú by okrem farára a dievčenského denníčka nemal nikto vedieť. Vyšla som s kožou na trh, lebo som mala pocit, že nemám čo stratiť.
,,Daj sa liečiť,” rozosmial sa tak, ako som ho nikdy nevidela smiať sa.
Mala som čo stratiť.

Vstala som, položila šálku s nedopitým kakaom na jeho konferenčný stolík a šla do chodby.
,,Kam ideš?” spýtal sa nechápavo, no stále pobavene.
,,Idem sa prejsť.”
,,V deväťcentimetrových podpätkoch?” znova sa zasmial.
,,Uhm. Občas to robím, keď urobím alebo poviem niečo, čo nebolo správne. Potrebujem sa vytrestať. A keď si potom doma prelepujem odtlaky a umývam topánky plné krvi, opakujem si, že to za to nestálo a že sa mám poučiť,” obula som sa a zvesila bundu z vešiaka.
,,Ty a tvoje zvláštne dôvody,” pokrútil hlavou.
,,Primitívna ako derivovaný integrál,” mykla som oboma ramenami, obliekla si čiernu koženú bundu, zodvihla ruku ako E.T. a vyšla von jeho dverami.

Kráčala som z Ružinova do Starého mesta a zastavil ma až Slavín. Keď som sa vrátila domov, moje čierne lodičky boli plné krvi a potu – tých dvoch tekutín, ktoré človek najviac žmýka zo seba samého, keď niekoho miluje. Láska je vraj horšia ako banícky dril.

Vyzula som sa a došliapla zničeným chodidlom na studenú dlažbu. Úľavne som vzdychla. Zanechávala som za sebou krvavé stopy a na šrámy na duši si celý večer lepila leukoplasty s farebnými jednorožcami.

Mal pravdu. Mala by som sa dať liečiť.