kontroverza

Krátka áčková sukňa s vreckami sa mi vysúvala po stehnách vyššie okamžite, ako som ho spoznala. Bola som vďačná, že ma kedysi naučili, ako sa zbaviť akejkoľvek hanby a moja pokožka červenala, len ak som si to priala.

Sedel za pracovným stolom v modrej košeli, prvé dva gombíky mal rozopnuté a sústredene sa díval do veľkého monitoru.
Chvíľu som iba stála a dívala sa, ako mu kmitajú oči po obrazovke, kým si všimol aj mňa.
“Stojíte tu dlho?” usmial sa a vstal.
“Nechcela som vás rušiť, vyzeráte zaujato,” prešla som pár krokov k jeho stolu a on si ma celkom bezostyšne prezeral od topánok po kvetinovú čelenku.
“Zaujatý som až teraz,” uškrnul sa. “Roman Langmann,” vystrel ku mne ruku.
“Som Karin, z Ringieru, poslali ma kvôli tej kampani pre VÚBčku,” vložila som ruku do jeho dlane a namiesto toho, aby ju stisol, palcom mi pohladkal hánku, ako keď sme boli deťmi a mali si prisahať, že udržíme tajomstvo.
Prehodila som si nohu cez nohu a z kabelky vytiahla zelený zošit s farebnou lienkou na obale.
Zasmial sa.
“Koľko máte rokov?” spýtal sa a obe dlane si zložil za hlavou. Celá reč jeho tela hovorila, že je otvorený, dominantný a rozhodne to nerobí prvýkrát.
“Na to sa dámy pýtať nesmie,” koketne som sa usmiala a zaklipkala očami. Asi iba preto, aby pochopil, že to tiež nerobím prvýkrát.
“Dáma mi určite odpustí tú trúfalosť. Máte vo vlasoch kvety a v kabelke namiesto tabletu zošit. Ak vytiahnete pero s chlpami, už sa neprestanem smiať,” uškŕňal sa a ja som si nebola istá, či je mnou fascinovaný, alebo sa mi vysmieva.
“Mám dvadsaťpäť, tá čelenka je boho – to si môžete vygoogliť. A na to, čo vám chcem ukázať, nepotrebujem tablet, trvalo by to pridlho, celkom si vážim váš čas. Ešte nejaké bezpredmetné poznámky, alebo začneme pracovať na tom, aby ste vy zarobili peniaze a ja musela ignorovať vaše početné telefonáty?” spýtala som sa, vytiahla z kabelky pero a založila si okuliare s hrubým čiernym rámom. “A píšem Parkerom,” odvrkla som.

Sedel oproti mne, usmieval sa a svietili mu oči ako dieťaťu pri vianočnom stromčeku. Po chvíli pokrútil hlavou nad mojou neuveriteľnosťou a prikývol, že môžeme pokračovať.
“Tie billboardy musia zabrániť akejkoľvek reklamnej slepote,” otvorila som zošit a nakreslila obdĺžnik.
“Čo to pre vás znamená?” vypol monitor, zalomil ruky na stole predo mnou a venoval mi všetku svoju pozornosť.
“Colorterapeutické metódy pri tvorbe marketingových kampaní sú kľúčové. Musíte si ten billboard všimnúť, aj keď okolo pôjdete stokrát denne. Farebné spektrum nemôže využívať klasickú bielu a modrú, ale tie farby vúbky sú naozaj nešťastne zvolené. Kontrastovať oranžovú je veľmi nevďačná práca,” mykla som ramenom.
Rozkreslila som mu voľne rukou návrh kampane.
“Tak, čo si o tom myslíte?” oprela som sa o pohodlné kreslo.
“Páči sa mi vaša vízia, nebude náročné to urobiť, na tej appke sa už pracuje pár týždňov. Koľko máme času a koľko mojich ľudí budete potrebovať?” spýtal sa a otvoril hnedý kožený diár.
“Približne mesiac a stačí mi jeden šikovný grafik, ktorý vie robiť aj webdizajn. Za kým mám ísť?” vkladala som si svoje veci do kabelky.
“Boli roky, keď ma to živilo. Ani neviem, prečo som zakladal firmu, keď jediné, čo teraz robím, je podpisovanie výplat. Vezmem to sám, ak s tým nemáte problém, mohol by ma projekt s vami rozhodne inšpirovať,” usmieval sa a podopieral si bradu zloženými rukami.
“Tak sme dohodnutí, pošlem vám parametre a zosynchronizujeme si termíny, rada sa vám prispôsobím,” v momente, ako som to vyslovila, som si uvedomila, ako submisívne to znelo a prečo on vyzerá tak pobavene.
Zazvonil mu telefón, ospravedlnil sa a otočil smerom k oknu.
Plynulou angličtinou niekomu na druhej strane vysvetľoval, že ten server nepadá ich chybou a ja som si zo zošita vytrhla stránku s návrhom a na jej rub napísala svoje telefónne číslo.
V tichosti som odkráčala z jeho kancelárie a hovorila si, že harašment by zákonom nemal byť zakazovaný, ale prikazovaný.

Večer som prišla do prázdneho bytu, čakala ma len Karma, ktorá ležala na svojom obľúbenom vankúši v rohu sedačky. Kľúče v zámku ju prebrali a ladne zoskočila ku mne
“Ahoj,” vzala som ju na ruky a prikladala si jej hebkú srsť k lícam.
V kabelke sa mi rozvibroval telefón s neznámym číslom.
“Karmička, možno volá budúci otecko,” povedala som mačke a na moment sa zamyslela, či som nezačala trpieť nejakou psychickou poruchou.
“Karin Jandlová, prosím,” zodvihla som s nízko položeným hlasom.
”Zdravím vás, Karin, tu je Roman. To bol múdry ťah s tým číslom,” smial sa.
“Som múdra žena,” pritakala som.
“Ste múdrou ženou. Dnes už ľudia vôbec nedokážu doceniť inštrumentál,” vzdychol.
“Nikdy som nepočula muža hovoriť o iných pádoch, ako tých na hubu,” zašomrala som a on sa zasmial.
“Ste doma?” spýtal sa.
“Som.”
”Rád by som zazrel východ slnka z vašej spálne,” povedal a obaja sme sa začali nahlas smiať.
“Počula som aj horšie baliace frázy,” priznala som, sadla si na gauč a preplietla si nohy tak, ako sa mi to azda nikdy nepodarilo. Celá som sa akosi zvláštne skladala, keď som počula jeho hlboký smiech. Imitujúc stolík z ikey som si s ním štebotala do ucha a jeho bezprostrednosť ma šokovala s každou ďalšou vetou.

O pár minút klopal pri vstupných dverách, v jednej ruke mal obrovskú čokoládu a v druhej fľašu bieleho vína.
“Vyzeráte prekvapene,” povedal, keď si vyzúval topánky.
“Prečo ste priniesli čokoládu a víno?” zúžila som oči.
“Patrí sa neprísť s prázdnymi rukami, nie?” podal mi oboje a cestou ku gauču vzal jednou rukou karmu z vankúša a položil si ju do lona.
“Väčšina mužov nosí kvety a kondómy,” usmiala som sa, položila čokoládu aj s vínom na kuchynskú línku, vybrala dva poháre a vývrtku.
“Tá čokoláda je pre vás, urobí vám určite väčšiu službu, ako kvety. Okrem toho, nemal by som vám čo priniesť na oficiálne prvé rande, nemôžem vystrieľať všetky tromfy naraz. Pravdepodobne nepijete, takže to víno je pre mňa. Aj ako výhovorka, prečo by som tu mal ostať. Nechceli by ste predsa, aby som šoféroval pod vplyvom,” uškŕňal sa a ja som sa dívala na Karminu tvár. Snažila sa vôbec nehýbať, nebola som si istá, či mala strach alebo ju iba zasiahol odpor k testosterónu, ale nebolo jej komfortne. Vyšmykla sa z jeho dlaní a vehla do spálne. “Asi je do tejto dámskej spoločnosti mužom vstup prísne zakázaný, zasmial sa. Ako sa volá?”
”Karma,” povedala som a postavila pred neho pohár vína. Pred seba tiež a na stehná som si položila velikánsku tabuľku karamelovej Milky.
“Vy nepijete víno,” usmial sa, vzal mi pohár a prelial si ho do svojho. Otvárala som čokoládu a lámala kocky.
“Ako viete?” spýtala som sa už s plnými ústami a jazykom som objímala oriešok uprostred.
“Na zápästí znak divadelnej spoločnosti a na okennej parapete drtička,” zasmial sa. “Vy holdujete inej zábave, však mám pravdu?” zodvihol ľavé obočie.
“Touché,” povedala som privierajúc oči. “Bože, ja milujem čokoládu,” hodila som na neho spokojný pohľad.
Chvíľu ma iba pozoroval, ako si olizujem brušká prstov, na ktorých sa roztopil kúsok jeho pozornosti a keď som si šla umyť ruky do kuchyne, nestihla som ani zastaviť vodu a už stál za mnou. Tisol sa ku mne celým telom a zabáral prsty do mojich bokov. Silno a majetnícky, no nezašiel rukou nikam inam. Ak by som ho chcela zastaviť, ešte by to šlo. Ale ak som ho chcela zastaviť, asi som nemala zakloniť hlavu nabok, odhaliť krk a vzdychnúť. Prisal sa mi k miestu, o ktorom som netušila, že existuje a jeho dlane ma už stláčali celú. Otočil ma, posadil na kuchynskú linku kdesi medzi koreniny a schnúci riad, chytil mi dlaňou pravé líce a toľko mi zubami ťahal spodnú peru, že som si okolo jeho pása prehodila obe nohy.
Všetko, čo robil, robil s absolútnou istotou. Bez zaváhania či ostychu. Vedel presne, čo chce, od chvíle, ako som prekročila prah jeho dverí a keby som nevidela posledný príšerný film s Jamiem Dornanom, možno by som mu pleskla po ruke a viac nedvíhala telefón. Ale takto sa mi to páčilo oveľa viac. Či preto, lebo sa medzi moje stehná polroka nikto nedostal, alebo preto, že sa tam chcel dostať práve on, neviem.
Keď som mu poslednýkrát vzdychla do ucha a triasla sa v jeho náručí, díval sa mi do očí ako ešte nikto. Prenikavo, desivo, mužne. Vytiahol si nohavice, ja som zoskočila z kuchynskej dosky a takmer som sa zložila.
“Héj, dávaj pozor,” zachytil ma.
”Som ešte slabá v kolenách,” povedala som. “A odkedy si tykáme?” zvraštila som čelo.
Znova sa rozosmial, vzal si ovládač od mojej telky, ľahol na gauč a privrel oči. Vyzeral ako doma.
“Vy tu ostávate?” začudovala som sa.
“Fakt hráme túto hru na vykanie?” usmial sa na mňa.
“Ty tu ostávaš?”
”Mám ísť preč?” udivene zodvihol hlavu.
“Bože, nie, ja len, že som nečakala…”
”Myslela si si, že ťa vymrdám na linke, vezmem si bobuľu hrozna a pôjdem domov?” udrel sa dlaňou do čela.
“Hráš sa na roztomilého chlapca odvedľa? No dobre, Gerard Buttler, zapni xBox, ak chceš prvé rande ako v komédii, dáme si Just dance,” povedala som a on sa postavil a stlačil gombík na čiernooranžovej krabičke.

Nemám ani tušenia, koľko času sme spolu strávili. Celú kampaň pre vúbku som robila iba s ním a pomedzi pracovné obedy, večere a raňajky sme sa vlastne iba milovali. Smial sa mi, že keby som mala pravidelný sex, nepotrebovala by som lícenku. Po nociach mi zamilovane štebotal do ucha o priestranných terasách našich víkendových domov a bezostyšne zdôrazňoval to množné číslo, o túžbe mať syna, ktorého by naučil jazdiť na motorke, strieľať z pištole a dvíhať babám sukne, o bezchybnom živote plnom lásky, porozumenia a dobrého sexu. A ja som mu uverila, pretože mu netrhalo kútikom oka, ako iným ľuďom, keď klamú.
“Všetko až v príslušnom veku,” povedala som.
”Koľko je príslušný vek na strieľanie?” spýtal sa ležiac vedľa mňa v posteli s pravou rukou za hlavou.
“Štyridsať?”
Nahlas sa rozosmial, nahol na mňa a pobozkal ma.
“Pätnásť?”
“Mal si niekedy vôbec pätnásť? Uvedomuješ si, ako si vtedy rozmýšľal? Zbrane nepatria do rúk nikomu, tobôž deťom,” mračila som sa na neho.
“A na motorku by smel až ako dôchodca, nie?” znel trochu rozhodene.
“Ak mi sľúbiš, že sa mu nič nestane, budem chodiť s transparentom na detské preteky každý víkend,” povedala som a on rozprestretou dlaňou nahmatal moje brucho.
”Už aby to bolo,” sklonil sa, pobozkal ma a v pokoji sme sa prehladkali k spánku.

Rána neboli obľúbenou časťou našich dní, väčšinou prespával u mňa a domov si chodil vlastne iba po čistú bielizeň.
“Počuj, mám o dosť väčší byt a mala by si to odo mňa bližšie do práce. Premýšľaj o tom, kedy si zbalíš veci, ja utekám,” pobozkal ma a strčil mi do ruky úplne nové kľúče.
Naplnila som kufor základnými kúskami oblečenia, kozmetickú taštičku rovnako a povedala si, že to prvýkrát skúsim. Žiť s mužom.

Keď sa večer vrátil, byt mu voňal po makovej štrúdli a v ruke mal veľkú darčekovú tašku.
“Čo si mi priniesol?”
”Hádaj!” naklonil sa a pobozkal ma.
“Je to obrovské. Forma na tortu!”
”Ani náhodou,” usmieval sa díval do tašky.
“Je to slon? Je to ovca v krabici? Je to Richard Krajčo na baterky?!”
Podal mi ju so smiechom a keď som uvidela plátené ružové vrecúško, bolo mi to jasné.
“To si snáď robíš…” ani som to nedopovedala, pomaly vytiahla vrecúško z papierovej tašky, rozšnúrovala ho a na stolík pred seba postavila ružovú koženú Birkinku.
“Som si tipol, že by toto mohla byť tvoja farba,” uškŕňal sa a ja som takmer plakala. Alebo asi aj naozaj plakala.
“Vieš, koľko tá vec stojí? To si nemal… Chcela by som zahrať skromnú, ale dostala som kabelku drahšiu ako moje auto,” zapišťala som a hodila sa mu okolo krku.
“Presne o toto mi šlo,” objímal ma.
“Fajku z vďačnosti?” spýtala som sa a on znova neveriacky krútil hlavou a rehotal sa.
Spôsob našej rétoriky nebol celkom tradičný, ale všetko ostatné áno. Tradične som bola submisívnou ženou dominantného muža, starala som sa o jeho potreby a oceňovala jeho zmysel pre humor. Tradične som si k nemu stihla nasťahovať všetko, čo sa mi zmestilo do kufra auta. Tradične som sa s ním každý večer dlho milovala a tradične som ho odprevádzala do práce s kávou v keep cupe.

Raz som sa cestou z kancelárie zastavila za ním. On a jeho spoločník si spokojne štebotali s mladučkou dievčinou v upnutých bielych šatách.
Zaklopala som a vytrhla dvoch pávov z prezentovania chvostov.
“Ahoj, hneď som vonku,” povedal a evidentne dal najavo, že ma nechce dnu. Ostala som stáť pri dverách, zvesil si sako z operadla kancelárskeho kresla, rozlúčil sa a prišiel za mnou.
“Čo to bolo za babu?” spýtala som sa v aute cestou do Tesca.
“Robí nám administratívu, je taká roztomilá, strašne ľahko sa nechá rozhodiť,” smial sa a nevericky krútil hlavou rovnako, ako keď spoznal mňa.
“Ale nehovor,” zažmúrila som do zapadajúceho Slnka vo veľkých pilotkách.
“Niečo pre teba mám,” povedal a ukázal prstom na priehradku.
Strčila som ukazovákom do mechanizmu a vypadol snickers.
“Si najlepší na svete,” usmiala som sa a vďačne ho pobozkala na líce.
“Tebe sa tá baba nepáči?” spýtal sa.
“Aká baba?”
”No tá z kanclu,” žmurkol.
“Ja som si ju asi nevšimla, len viem, že bola mladá a blond a ani jedno z toho ma neberie. Ale vidím, že ty si zaujatý,” trpko som sa usmiala.
“Je sympaťáčka,” mykol ramenom.
Nerýpala som sa v tom viac, niektoré veci je lepšie nevedieť.

Strčil do košíka päťdesiat cetov a tlačil ho po mojom pravoboku.
Vhadzovala som doň všetko, čo sme doma už nemali a on by bez toho nemohol žiť a z cereáliovej sekcie vyšla mladá červenovláska žmúriac na obsah vlákniny na obale.
“Silvia?” usmial sa.
“Pán Langmann,” takmer sa uklonila.
“Ako sa vám darí, vyzeráte fantasticky,” polichotil jej a dievča sa zapýrilo, až som mala chuť oplieskať jej tie škoricové taštičky o hlavu.
“Ďakujem, dobre, salón prekvitá, klientov máme stále viac. Kiežby aj takých šarmantných ako ste vy. Prepáčte, ponáhľam sa, ale veľmi rada vás zasa uvidím, zavolajte mi, dohodnem vám termín,” evidentne s ním koketovala a on sa ešte tváril, že je to v poriadku.
“Wau,” povedala som s veľkým balíkom toaletného papiera v rukách. “Na, hoď to tam, preventívne, keby si sa chcel ešte z nejakej posrať,” nechápavo som vytriasala myšlienky.
“Ale prosím ťa, to bola moja masérka, no tak snáď nebudeš žiarliť na toto,” mávol rukou.
“A čo to boli za masáže? So šťastným koncom?” rozhodila som rukami a uvedomila si, že hádať sa medzi regálmi s ovsenými vločkami nie je práve ideálne.
“No a?” mykol plecom a vhodil do košíka veľkú fľašku javorového sirupu.
“Čože?” nebola som si istá, či iba žartuje alebo to myslí vážne.
“O nič nejde, je to len masáž.”
”Je to orgazmus za prachy. Sú to len drahé štetky, nie fyzioterapeutky,” šepkala som, aby nás nepočul celý obchod.
“By si sa čudovala,” naklonil sa ku mne, usmial sa a chcel ma pobozkať.
“Ako dlho tam chodíš?” odtiahla som sa.
“Asi päť rokov, každé dva týždne. Môžeš ísť so mnou nabudúce,” povedal.
“Môžem ísť… Môžem… Čo? Ako nabudúce?” každou vetou si kopal jamu, do ktorej spadol vo chvíli, ako priznal, že pre neho vzťah nie je prekážkou k masáži že táto neškodná forma sebauspokojenia cudzou rukou predsa nemôže byť problémom.

Naštvane som vybehla na vzduch, zapálila si cigaretu a po chvíli sa objavil vedľa mňa s rukami vo vreckách tmavomodrých nohavíc.
“Odkedy robíš scény ako hysterka? Poď to donakupovať, nech môžeme ísť domov,” mal prístup ako tradičný muž a to sa mi prestávalo páčiť. Takého som si ho nezamilovala.
“Okey,” povedala som, zahodila ohorok do koša a vrátila sa ku košíku. Prechádzala som uličkami mlčky, nie však urazene. Ak sa na čosi spýtal, tak som odpovedala a v hlave som si premietala, koľko takých „masérok“ ešte bude. A koľko ich bolo. A koľko ich vlastne možno stále je.

Pár týždňov sme okolo toho všetkého chodili po špičkách a raz ráno, keď sa po zobúdzacom sexe a hutných raňajkách obúval, oprel sa o zárubňu.
“Bože, ja som vlastne zabudol,” vzdychol. “S tým pupkom musím niečo urobiť,” zašomral si viac sám pre seba, než že by to hovoril mne. “Mám pre teba čosi,” vybral z bundy peňaženku a z nej novučičkú ružovú kreditku.
“Je zlatá, len som ti ju nechal zladiť ku kabelke,” zasmial sa.
“Nechápem,” stála som tam s kartou s jeho menom.
“Naozaj by mi veľmi pomohlo, keby si si ju nechala a používala na čo chceš. Ja neviem, či ti ladí čistič na podlahy s vôňou v záchode a nemám čas, ani chuť to riešiť. Čokoľvek bude treba kúpiť, tak to vyrieš. Naozaj by si ma potešila, keby som sa toho nemusel chopiť ja,” používal reverznú psychológiu, aby to rovno nevyznelo, že mi naozaj muž dáva do ruky kreditku s evidentne neobmedzeným budgetom. Bola v plastovom ochrannom obale a na ňom bola prilepená darčeková hviezdička zo žltého lesklého papiera.
“Dobre,” mykla som ramenom, vzala si ju a pobozkala ho na líce.
Keď odišiel, strčila som ju do šuflíka písacieho stola a dúfala, že úplne zabudnem, kde je, pretože toto správanie mi pripadalo naozaj zvláštne. Nevedela som a stále neviem, ako sa prijíma neobmedzený prístup k účtu svojho partnera.

Raz večer prišiel domov naštvaný, búchal dverami a šomral si.
“Láska?” zakričala som zo spálne.
“Ty si už v pyžame?” spýtal sa zarazene vo dverách.
“Hej, čítam si a čakám na teba,” vystrela som k nemu ruky.
“Tomu hovorím život,” odfrkol a odišiel do obývačky. Zatvorila som Pišťánka a veľavýznamne sa pozrela na Karmu.
“Si okey?” vyšla som za ním do obývačky a on sa s pohárom niečoho číreho prechádzal od balkóna po pracovný stôl a nazad.
“Prosím ťa, choď si oddýchnuť, nerieš ma. Určite si mala veľa roboty s premaľovávaním predsiene alebo skladaním tridsaťeurových uterákov do tvaru labutí,” bol taký naštvaný, že čokoľvek by som povedala, bolo by zle. Tak som tam len stála, dívala sa na neho a mlčala. Otočila som sa na päte a vošla znova do spálne. Ľahla som si ku Karme a po chvíli sa objavil pri nohách postele jeho tieň.
“Prečo si vlastne so mnou?” spýtal sa.
“Pretože ťa ľúbim,” hovorila som mechanicky a pravdivo zároveň.
“Mám štyridsať, pupok a robím osemnásť hodín denne. Čo sa na tom dá ľúbiť,” mávol rukou.
”Nechceš mi povedať, čo sa ti stalo? Skôr, ako povieš niečo, čo ti bude ľúto,” snažila som sa k nemu priblížiť, ale čím som bola bližšie, tým bol nervoznejší.
“Nič sa mi nestalo, len som sa nad tým zamyslel. Zavesil som si na krk dvadsaťpäťku a dal jej do rúk nielen život, ale aj kreditku. Tuším mi na staré kolená úplne preplo,” vstal, otvoril rolldoor, vybral si pyžamo a náhradný vankúš.
“Čo s tým chceš robiť?” nechápavo som krčila čelo.
“Trochu vyľahnem v obývačke, potrebujem sa dať nejako dokopy. Dobrú,” povedal a zatvoril dvere.
“Počkaj veď,” otvorila som ich a vystrčila hlavu. “Nemôžeme ísť spať takto predsa.”
”Pamätáš si, ako si hovorila o luxuse oddelených spální? Máš jednu celú pre seba, neviem, čo sa ti nepáči. Chcela by si búrať priečky a dizajnovať novú kúpeľňu?” šomral si popod nos a nalieval ďalšieho panáka vodky.
“Nesprávaš sa práve pekne,” vzdychla som si.
”Nevadí, ako ospravedlnenie za túto scénu si kup niečo pekné. To určite nebude problém, keď si sem prišla, okamžite si využila príležitosť strčiť mi pod nos kozy a kúpiť nový gauč. Je to šikovný trik, naozaj,” uchechtol sa.
Stála som vo dverách a počúvala môjho muža, ako zo mňa robí chuderu a zlatokopku, hoci témou dnešného večera mali byť skôr štetky v masážnych salónoch.

Vošla som do spálne, zatvorila a celú noc čakala na ráno.
Neprišiel.
Nespýtal sa, či chcem kávu, nepomiloval ma, neotvoril okno na vetračku… Iba sa obliekol a odišiel.
Karma ležala na jeho mieste v našej posteli a nepríjemne kňučala s hlavou v perine.
Vstala som, zbehla do pivnice, vyniesla hore všetky kartónové škatule, ktoré som tam našla a začala baliť svoje životné omyly do krabíc s obrázkom falického symbolu.

***

Vrátil som sa domov pomerne neskoro. Stále som bol nasraný z včerajšej debaty s Tonom.
“Ty musíš byť kokot, dať mladej žabe, ktorú trtkáš, kreditku,” klopal si na čelo.
“Ale prosím ťa, čo si myslíš, že mi vyrabuje účet a zdrhne? Je rozumná,” mávol som rukou.
“Hej a prečo je s tebou ti furt nedochádza, čo?” afektovane žul žuvačku a krútil hlavou nad mojou trápnou naivitou.
“Nebuď zahltený stereotypmi, máš štyridsať, nie sto,” povedal som s pokojom, ale on sa nedal.
“Aj ty máš štyridsať. A nie dvadsaťpäť. Všetci vidia to, čo ty nechceš. Jasné, že je milá, šak dostala najdrahšiu kabelku na svete. A baby v jej veku v nej isto nosia desiatu. Roman, ty si vážne kokot, ja som myslel, že takéto pičoviny ťa už dávno prešli, nemám čas na tvoju druhú pubertu, klienti nám poskáču po hlave. Začni byť nad vecou a neviaž sa k niekomu, kto sa viaže k tvojim prachom. Obaja sme to zažili, ale už hádam stačilo týchto typov,” apeloval na moje skúsenosti a ja som sa začal zamýšľať, či náhodou nemá pravdu.

Keď som Karin spoznal, pôsobila étericky a rozkošne, mohla mať hociktorého z tých mladých bujakov, čo okolo nej hopsali celé dni, keď prechádzala redakciou. Akurát jej nikto z nich nedovolil šoférovať novučičké Volvo a nenosil domov zafarbenú kožu za tridsaťtisíc.

Sedel som v aute, prelaďoval stanice a uvažoval, prečo by so mnou vlastne chcela byť. Hovoril som si, že Tono nemusí mať pravdu stále, ale žiaden iný dôvod okrem tých peňazí som nenašiel. Zaparkoval som auto pred Silviiným salónom, babe na recepcii sa rozžiarili oči, keď ma uvidela a o pár minút som už ležal na stole, kde mi voňavý ružový olej po tele patlala bratislavská gejša bez šikmých očí.

Cestou domov, ľahší o pár mililitrov, som sa zastavil obligátne v cukrárni a vzal si balíček Mozartových gúľ. Zvykol som si nosiť jej sladkosti a čím bližšie som bol k domu, tým viac som si vravel, že by som sa mal ospravedlniť za včerajšok a požiadať ju, aby odišla. Nechcem byť ničím sponzorom.

Odomkol som a zavolal jej meno. Všade bolo úplné ticho. Zavesil som si sako na vešiak, vyzul topánky a vošiel do spálne. Posteľ bola ustlaná, na nočnom stolíku stál biely rámik bez fotky a veľké rolldoorové skrine boli úplne prázdne. Na prostrednej poličke bola v ružovom vrecúšku zabalená Birkinka, ktorú nikdy nikto nenosil, vedľa nej položená kreditka, ktorú nikdy nikto nepoužil a to bolo všetko. Neostal tam ani jediný jej hrebeň na kučery, źiadne návliečky na periny, žiadne bláznivé šálky v kuchynskej linke, nebola tam ani horúca tyčka z kúpeľne, ktorá dodnes neviem, na čo slúžila. V chladničke boli tony jedla v úhľadných priesvitných miskách s ružovým papierikom navrchu.
PROSÍM, NEZOHRIEVAJ TO V MIKROVLNKE.

Raz povedala, že ona keď odchádza, tak po nej neostáva ani smrad. Mala pravdu, neostal tu ani kúsok jej vône, prisahal by som, že snáď vyvetrala všetko, čo by mi ju mohlo pripomínať. Chodil som po byte a hľadal, či si niečo nezabudla, ale evidentne afektívne gestá nerobila prvýkrát.

Začal som znova žiť svoj staromládenecký život so všetkým, čo k tomu patrí a neotáčal sa. Chodil som na tantrické masáže, na dlhé výlety na motorke, flirtoval so sekretárkami a na večeru jedol namiesto konfitovanej kačice mekáč. Mal som sa dobre. Vravel som si, že keď ju raz stretnem, snáď sa bude mať dobre a nebude jej trvať príliš dlho, aby ma prestala nenávidieť.

Po pár týždňoch som sa ukladal do postele a uvedomil si, že jediné, čo som jej dal a ona si to odtiaľto vzala, bola fotka nás dvoch, kde ju zasypávam čokoládovými guličkami. Mávala ju v decentom bielom ráme pri posteli a každé ráno sa na ňu usmiala. Rám mi ostal, fotku si nechala.

Vstal som, prešiel do obývačky a zakopol cestou do kuchyne o nohu gauča. Kopol som doň a ublížil si ešte viac.
“No takúto pičovinu mohla fakt kúpiť len ona,” povedal som si viac menej sám pre seba a po chvíli si uvedomil, že to vlastne vôbec nebola pravda. Ten gauč som chcel ja. Vlastne, tento nie, ja som chcel gauč za osemtisíc z bielej kože. Ona ma ukecala na rohovú sedačku s látkovým sedením za štyri stovky.
“Je pekná, je minimalistická a je zlacnená o polovicu, veď to je hádam znamenie,” vravela v Asku, do ktorého ma zatiahla, keď uvidela, čo by som nám do bytu kúpil ja.

Postupne som si uvedomoval, že všetky debilné excentrickosti, ktoré som jej vyčítal, boli vlastne môj nápad. Ikeácke uteráky za dve eurá mi neboli dosť dobré a kým ona prežúvala mäsové guličky, ja som si v talianskom obchode oproti kupoval sadu uterákov mäkkých ako božia riť.

Prešlo priveľa času, vravel som si. Bol som si takmer istý, že ma už nikdy nebude chcieť vidieť, lebo ja som sa s ňou nerozlúčil tak elegantne, ako ona so mnou. Nevydierala, nezavolala, nenapísala, nerozmlátila mi okná, neprepichla gumy. Iba si v tichosti vzala veci, ktoré pre ňu mali hodnotu a odišla. A ja som mal dosť času pochopiť, že kým nebola súčasťou toho priestoru, tak nemal dušu ani záclony.

Toľko rozprávala o tých tradíciách a opakovala, že ak má byť žena dámou, musí mať doma gentlemana, že som sa cestou zastavil pre obrovskú kyticu tulipánov a zaklopal jej na dvere kancelárie. Všade vonku zvonili telefóny a redakčný huriavk bol v plnom prúde.
“Ďalej,” ozvalo sa z kancelárie s jej menom na dverách.
Sedela pri stole, mala čiernu blúzku, vo vlasoch ruže a dnes som to bol ja, kto prišiel do jej kancelárie s očakávaním.
“Ahoj,” pozdravil som a podal jej kvety. Vzala si ich a gestom naznačila, aby som si sadol.
“Čo ťa privádza?” usmiala sa.
“Nevedel som, ako sa dostatočne ospravedlňuje zato, že je človek chrapúň, ale,” rozhliadal som sa a na jej pracovnom stole trónila tá čokoládová fotka nás dvoch. “To je pekné, že si si ju nechala,” povedal som.
“Prišiel si sa ospravedlniť? Po takej dobe ťa to začalo trápiť?” usmiala sa.
“V živote som sa nesprával ako väčší chudák a dostaneš čokoľvek, len aby som si to vyžehlil. Naozaj, čo by si chcela? Audinu? Mrakodrap? Kúsok rieky Hudson?” chcel som ju rozosmiať, ale nedala sa.
Vstala a založila biely šanón do skrinky za ňou. Vo chvíli, keď sa postavila, všimol som si jej blúzku akosi zvláštne zahnutú v oblasti pása a keď sa mi otočila bokom, bolo mi to jasné.
Chvíľu sme sa na seba iba dívali, ona sa pýrila a ja som uvažoval, či by som nemal zájsť domov a urobiť pre ňu to najlepšie – nechať ju napísať článok so záverom “a muž potom otočil zbraň proti sebe.”
“Ty si…” ukázal som prstom na jej brucho.
“Pribrala? Trochu,” usmiala sa. “A hej, som. A skôr, ako mi začneš nadávať do kuriev, tak by si mal vedieť, že je tvoje,” povedala chladne a odmerane a ja som si to zaslúžil.
“Kedy si mi to chcela povedať?” začínal som byť naštvaný.
“A načo? Aby som sa napočúvala, že som si uhnala decko kvôli dedičstvu?” začínala byť naštvaná tiež.
“Prestaň sa rozčuľovať, škodí to dieťaťu,” povedal som.
“Čo odo mňa vlastne chceš?” spýtala sa rezignovane.
“Aby si mi dovolila, nech ťa mám rád tak, ako si zaslúžiš,” povedal som a myslel to úprimnejšie, než kedykoľvek predtým.

Chvíľu mlčala, sedela na stoličke, rastúce brucho sa jej guľatilo a ona si ho podvedome hladkala s pohľadom pichnutým kamsi za mňa.

Vstala, zvesila sako z operadla svojho kresla a vystrela ku mne ruku.
“Tak poďme domov,” šepla.
“Naozaj?”
“Kompromisy musí robiť ten, kto ich je schopný. A my sme teraz na teba dvaja, je to početná presila,” smutne sa usmiala a vzala ma za ruku.

Som si istý, že by sa o to dieťa dokázala postarať sama. Nepotrebovala mňa, ani moje peniaze. A tak som sa znova začal pýtať…
Ležala ráno v posteli, so zvyškami môjho semena na stehne a dívala sa do stropu.
“Prečo si sa vrátila?” spýtal som sa a bál sa odpovede.
“Je to moja povinnosť. Som ženou svojho muža,” povedala, vstala, prešla do kúpeľne a uterákom za tridsať eur si utrela zo seba zvyšky môjho ega.
“Je to tvojou povinnosťou,” naposledy som ju opravil a už to nikdy viac neurobil.
Pretože to nie ona tu bola tá, kto robí chyby.