kontroverza

Občas sa v živote stane, že vám niekto pomôže splniť si sny, ktoré ste nikdy nemali. Presne na to som myslela, keď som stála na terase, ktorá mala 120 metrov štvorcových a výhľad na celé mesto.
“Nechceš k tomu niečo povedať?” rýpol do mňa, keď sa po nej prechádzal s rukami vo vreckách. Vyzeral spokojne.
“Normální prostý domov pro dva,” zasmiala som sa.
“Páči sa ti?”
”Je to dychvyrážajúci výhľad a tá terasa je obrovská. Izby sú veľké a v tom rohu bude iný stôl, takže je tam priestor aj na pracovňu, ak zrušíme špajzu. Nie je ju treba, tá linka je veľká,” mykla som ramenom.
“Tak vítej doma, kotě,” žmurkol.
“Ty si ten film videl,” rozosmiala som sa.
“Nie si prvá žena v mojom živote, ale hádam ti bude stačiť, že posledná. Tá vraj býva dôležitá,” pobozkal ma a pár týždňov sme ešte čakali, čo sa stane a či našu ponuku príjmu.

Malo to taký prirodzený proces, že keď sme sa ráno zobudili, mali sme nacvičenú choreografiu všetkého, čo treba urobiť, kým odíde z domu. On si dá sprchu, ja urobím raňajky, zjeme ich spolu a prečítame si správy.
“Prinesiem ti dnes obed,” povedala som, keď som ho odprevádzala ku dverám.
“To budem rád,” pobozkal ma, odišiel a mne sa začal cyklus, ktorý evokoval dospelosť viac, ako čokoľvek iné. Upratať, zapnúť počítač a pracovať, kým na sporáku bublala sviečková. Lebo som nechcela zabudnúť na to, kým som bola skôr, ako som ho spoznala, ale na miske váh to bolo v rovine s potrebou byť niekomu ideálnou partnerkou. Prvýkrát v živote som sa dočkala reciprocity.

“Varíš tak, ako fajčíš,” olizoval si peru od omáčky a ja som sa zasmiala. Jeho spoločník tiež.
“Mám aj pre teba,” žmurkla som jeho smerom a podala mu misku.
“Vezmi si ju, dosvedčím ti to,” žmurkol.
Rada sa dívam, ako ľuďom chutí to, čo pred nich postavím. Foodfetish je vždy lepší ako footfetish. Nie?

Každý deň som sa kdesi medzi životom v divadelnom zákulisí a redakčných ringtoneov zamýšľala nad tým, kedy ma to začne desiť. A či vôbec.

Raz večer sedel oproti mne, bol unavený a rád, že je doma a strčil si do úst vidličku s lososom.
“Počuj, ten losos je v poriadku?” zvraštil obočie.
“Neblázni,” odkrojila som si, vložila ho do úst a chutil mi.
“Ja neviem, niečo tam nie je dobre, príde mi hrozne presolený… Alebo kyslý… Neviem. Nespadlo ti tam niečo?”
”Urobím ti omeletu?”
”Radšej… Nie som veľmi na ryby,” chcel byť zdvorilý, ale bol skôr zmätený.

Vstala som, rozbila pár vajíčok, hodila na panvicu pár kúskov slaniny, okorenila, osolila a postavila pred neho.
“Je to lepšie?”
”Láska, neviem, ako ti to…”
”Robíš si srandu?” vytrhla som mu to z ruky, ochutnala ich a zdali sa mi úplne v poriadku.

Dívala som sa na neho a keby sme žili v komixe, nad hlavou by mi určite blikla žiarovka.
“Preboha… Cucol si už z toho vína?”
”Nie, prečo?”
”Poď, šoféruješ,” vstala som, rýchlo si našuchla topánky a on ma prirodzene nasledoval. Čo bol jeden z dôvodov, prečo mi s ním bolo tak dobre. Nemal zbytočné otázky, dôveroval mojim rozhodnutiam a keď som povedala, aby šiel, tak mu prišlo rozumnejšie ísť so mnou, aby som medzičasom bez dohľadu nespôsobila demonštráciu za práva…hocikoho.

“Kam ideme?” spýtal sa, keď naštartoval.
“Do prvej drogérie,” povedala som, on sa pohol a keď sme zastali pred DMkou, povedala som mu, nech nechá bežať motor, že sa o chvíľu vrátim.
Po pár minútach som vybehla z dverí, sadla do auta a ledva dýchala.
“Neviem, či sa mám pýtať, ale deje sa niečo?” smial sa ako v kabarete.
“V jednej sérii Gilmoriek tá šéfkuchárka mala divné chute a každý to cítil, len ona nie a myslela si, že sa zbláznila. Bola tehotná. Tehotné ženy to mávajú v prvom trimestri, výrazné chute, divné kombinácie,” ani neviem, či som vyzerala tak vydesene, ako som bola, ale on sa na mňa usmieval s úplne pokojným výrazom.

“Tak poďme domov… Ocikáš to a o štyri minúty budeme vedieť, či je toto najlepší deň v našom živote, alebo si naň ešte chvíľu budeme musieť počkať,” nahol sa, pobozkal ma na ľavý spánok a bolo. Žiadna dráma, žiadne stresy z toho, čo si ľudia pomyslia… Štyri minúty na to, aby človek dospel a zistil, či je z výsledku sklamaný alebo nadšený.

Dám vám vedieť.