kontroverza

Vedel celkom presne, kam písať čiarky vo vetách. Namiesto emotikonov písal iba zátvorky. Každý grafoman vie, aké je to sexy. Pre tých, čo nevedia, je zbytočné poukazovať na erotickosť správne použitého interpunkčného znamienka.
Písali sme si asi rok. Bez toho, aby sme sa videli či počuli. Stále som mu posielala GPS súradnice alebo fotky toho, kde sa práve nachádzam, aby sa mohol nečakane objaviť a prekvapiť ma. Nestalo sa, no keď sme sa s Katarínou nasťahovali do nového bytu na Trnavskom a vybaľovali poslednú krabicu, na displeji sa mi rozsvietil svet.
“Pred tou talianskou reštikou, ktorú máš tak rada. O siedmej?”

Pustila som mobil z ruky a sadla si.
“Čo je?” spýtala sa Katka odnášajúca krabice do suterénu.
“Chce sa stretnúť,” vykoktala som.
“No konečne, čo sa tváriš, jak keby ťa chcel predať na orgány?” rozhodila rukami a polystyrénové guličky sa rozsypali po celej obývačke. “Bohá.”
“Je to dobrý nápad?” začala som sa nervózne prechádzať a zapálila som si cigaretu.
“Miluješ ho od prvej správy, nechápem, čo riešiš,” krútila hlavou.
“Ja ho teda vôbec nemilujem, je to zhluk písmen… Kamarát, spoločník. Nerozprávaj pičoviny,” zamračila som sa. A ja sa nikdy nemračím, lebo ak sa mi raz urobí vráska, vyskočím z kože a dopadnem rovno na ihlu s botoxom.
“S úderom jedenástej sedíš pri počítači a čakáš, kedy zabliká nazeleno. Usmievaš sa ako debil, keď ti odpíše a je jedno, či je to iba ahoj alebo vyzleč sa. Tak prestaň hrať formu, ohol si nohy a choď,” povedala znudene. Môj súkromný život pre ňu začal byť pasé od chvíle, čo som si s ním začala písať. Ale poslúchla som, oholila som si nohy, obliekla nové šaty zo ZOOTu, z ktorých som pracne odstrihávala visačku, kučery som nechala zľahka padať na ramená, nech sa mi môže hrať s vlasmi a celú si ma omotať okolo prsta a šla som.

Rande naslepo sú vždy dosť veľký risk. Ak vyzeráte dobre, nemáte sa čoho báť. Ak vyzeráte priemerne, musíte dúfať, že ten druhý tiež. A ak ste z kategórie Musím byť niečí typ, tak vám ani slepá viera v to, že budete práve jeho typ, nepomôže.

Pred reštauráciou stál vysoký chlap v džínach a sivom saku. Fajčil a díval sa okolo seba. Priklopkala som a odkašľala si.
“Ahoj,” usmiala som sa.
Na chvíľu sa zarazil, pozrel sa na mňa od hlavy po päty, nasilu sa usmial a vtisol mi bozk. Na líce.
Mala som sto chutí vziať nohy na plecia a bolo by o dosť lepšie, keby som to tak urobila…
Sedeli sme a chvíľu iba v tichosti hľadeli do jedálneho lístka, ale moje verbálne schopnosti, zmysel pre humor a tretí pohár vína zabrali a uvoľnil sa. Pýtal sa ma, ako som si ho predstavovala a či nie som sklamaná. Chcela som povedať Rozhodne nie tak, ako ty, ale prilievať olej do ohňa by nemalo zmysel.
“Ja som absolútne spokojná,” usmiala som sa.
Utrúsil čosi o tom, že nemám priveľké nároky a ja som premýšľala, či to robí preto, aby sa mi prestal páčiť, alebo preto, lebo… Vlastne nie, v mojej hlave to nemalo iný význam.

Debata pomerne viazla, ale ja som z neho bola hotová a on bol dobre vychovaný, takže ani jeden z nás nechcel prežiť trápne ticho pri kráčaní von, kde by sme si povedali čau a viac sa nevideli
Dopíjala som capuccino k dezertu a vo dverách som uvidela známu tvár. Neviem, či som sa Tomášovi niekedy tak veľmi potešila, ako práve teraz, ale zúfalo som potrebovala vidieť niekoho známeho a on mi rozhodne prišiel do rany.
“Neverím, že žiješ,” roztiahol náruč a širokánsko sa usmial, keď ma uvidel. Tak sa vie usmievať iba on a iba keď vidí mňa.
Silno som ho objala a nadšene stískala.
“Prepáč, Tomáš, to je Marek. Marek – Tomáš,” povedala som a sadla si. Podali si ruky a kývli hlavou na pozdrav.
“Nebudem vás rušiť, prosím ťa, zavolaj mi, mám novú Vdovu a piplal som ju pre teba, tak o sebe daj láskavo vedieť. Rád som vás spoznal,” usmial sa a šiel si sadnúť ku stolu na konci podniku, pri ktorom čakala partia chlapov.
“Kto to bol?” spýtal sa nevrlo, keď už Tomáš nebol v dosahu.
“Ja neviem, ako ho definovať,” mykla som ramenom.
“Takže bývalý,” uchechtol sa.
“Well… nie celkom. Skôr kamarát a díler, s ktorým som sa tri mesiace nepretržite bozkávala,” zasmiala som sa. Lebo som mala pocit, že to je vtipné. Nebolo.
“Aha,” odkašľal si a bodal vidličou do cheescakeu tak, že jeho omrvinky nachádzali pri večernom upratovaní určite aj za barom.

Vonku sa začalo stmievať, keď sme vyšli z reštaurácie, bola som presvedčená, že sa rozlúči.
“Mohli by sme si ísť niekam zatancovať,” povedal a strčil ruky do vreciek.
“Naozaj?” udivene som zodvihla obe obočia a v hlave som si prehrávala, kam by sa tu dalo ísť bez toho, aby nás niekto udupal na parkete v miestnosti bez vzduchu.
“Som gentleman, rande vyžaduje drink, večeru a tanec.” mykol ramenom a usmial sa. Nerozumiem tomu, prečo to robil. Usmievala sa mu tvár, ale oči boli mŕtve. A dívali sa skrz mňa, ako keby mu robilo problém pozrieť sa mi priamo do tváre.
“Ak to robíš len zo slušnosti, nemusíme ísť nikam, už som veľká, je to v poriadku,” povedala som a usmiala sa.
“Prestaň robiť scény a poďme niekam,” otrávene prekrútil očami.
Za jeho chrbtom začala zo Spiritu vychádzať skupinka známych, nahlas sa smiali a spievali si We are young. Asi interný vtip, ktorý som nepochopila, lebo všetci mali nad tridsať a každú zimu sa sťažovali, ako ich bolia kĺby.
“Héj, Moma,” zakričal Peťo a ostatní mi zamávali. Rozbehol sa ku mne, objal ma a vrúcne vybozkával na obe líca.
“Peťo – Marek, Marek – Peťo,” urobila som to skôr, ako som začala byť neslušná. Podali si ruky a Peťo okolo mňa nadšene poskakoval.
“Musíš prísť, mám nový byt a ešte som v ňom krásnu ženu neopil,” povedal.
“Už si kúpil? Pecka a kde?”
”Na Mestskej pri SISke, dva plus jednotka, dojdi, čakám ťa. Strašne som rád, že som ťa videl,” pobozkal ma, kývol môjmu spoločníkovi na pozdrav a ja som zamávala jemu aj ostatným.
“No, tak môžeme ísť tancovať do…”
”Je v tomto meste niekto, kto ťa nevidel nahú?” spýtal sa nervózne.
“Čo prosím?” myslím, že som tam stála s otvorenými ústami a rozhodne neschopná inej reakcie.
“Tebe príde normálne, že sa po tebe hádžu chlapi, keď sme spolu vonku? Vyzerá to, ako keby si spala s každým z centra, čo si Sarah Jessica Parker vo väčšej konfekčnej veľkosti?” rozhodil rukami. A hneď, ako to dopovedal, si uvedomil, ako veľmi to prehnal.
“Ďakujem za večeru. Tie topánky dosť tlačia, takže tancovať nepôjdem a je pomerne neskoro. Iba na margo, ten prvý ma nahú nevidel a ten druhý áno, ale iba preto, lebo so sebou rada nosím na nákupy svojich gay kamarátov. Prajem ti príjemný večer,” usmiala som sa a naskočila do prvej električky, ktorá stála na Vysokej.

Odviezla som sa asi jednu zastávku a potom som tak akútne potrebovala vzduch, že som vystúpila a kráčala tmavým mestom sama v šatách, ktoré stáli viac, ako si môžem dovoliť a aj tak mi nezaručili, že ku mne bude niekto aspoň slušný. Snažila som sa neplakať, ale keď som sa ocitla kdesi medzi STUčkou a Trnavským mýtom, potrebovala som oddych. Na lavičke vedľa Centrálu sedel bezdomovec.
“Dobrý večer, nekúpite si Nota Bene?” spýtal sa.
“Nie, nikto z tej redakcie nevie písať,” sadla som si vedľa neho a oprela sa o stenu. “Dajte si na moje zdravie dačo dobré,” povedala som a podávala mu obsah svojho pravého vrecka. “Moment, to sú kľúče od bytu, tie si nechám, zvyšok je váš,” prehodila som nohu cez nohu a dívala sa pred seba na prechádzajúce autá.
“Ste štedrá, ďakujem pekne,” usmial sa štrbavým úsmevom.
“Mám bankovky menšej hodnoty v každom kabáte. Vždy si ich tam nechávam, aby som sa potešila, keď ich potom po mesiacoch nájdem,” usmiala som sa hovorila som to skôr sama sebe.
“Vyzeráte smutne. Čo sa vám stalo? Ináč, ja som Jožo. Jožo Masár. Tak ma volajú,” zachrapčal.
“Dúfam, že nie preto, lebo rozrezávate ničnetušiace ženy v kríkoch. Aj keď, asi by mi to teraz bolo jedno. Ja som Monika,” podala som mu ruku a on ju prekvapene stisol. “Vám asi veľa ľudí nepodáva ruku, však?”
”Ku mne si ani veľa ľudí nesadne a už vôbec nie neskoro večer. Ani ja by som tu nebol,ale ostal mi ešte jeden časopis, viete ako,” mykol plecom. Vzala som si zabalené Nota Bene, stričla ho do kabelky a vytiahla z nej euro päťdesiat.
“Nie nie, už ste mi dali dosť,” odmietal.
“To je pre vás. Toto je pre autorov toho braku,” žmurkla som.
“Veľmi ste milá. A veľmi pekná,” uznanlivo pokýval bradou dívajúc sa na moje šaty.
“Ďakujem, potrebovala som to dnes počuť.”
A potom sa Jožo Masár spýtal, prečo som smutná a ja som mu povedala. A rozplakala som sa. A on sľúbil, že to nikomu nepovie.

Zapálila som si cigaretu, keď na ceste oproti prudko zastalo čierne nemecké auto. Stiahol okienko a díval sa na mňa.
“Hej, aj s týmto spávam,” zakričala som a fajčila ďalej.
“Prosím ťa, poď sem,” povedal.
“Mám spoločnosť,” odfrkla som a ponúkla Joža Masára cigaretou.
“Hodím ťa domov,” mal zmierlivý tón.
“Prepáčte, Jožko, pôjdem… Nech tu ten idiot nerobí hluk, už je nočný pokoj. Ďakujem, že ste ma vypočuli,” potľapkala som ho po ramene a kráčala po chodníku smerom k svojmu novému domovu. Marek šiel autom popri mne a scéna z Pravej blondínky sa mohla začať.
“No ták, zničíš si topánky alebo nohy,” usmial sa.
“Rozcházíš se se mnou ze strachu, že mě vaši nebudou mít rádi? Warnere, mě má každý rád, já mám dva tituly Zlatíčko školy!” povedala som a prisahala by som, že som revala úplne rovnako, ako Elle v tej scéne.
“Čože?” zvraštil obočie.
“Elle Woodsová, Pravá blondínka 1.,” povedala som a zahodila ohorok do smetiaku pri ceste.
Zastal a prosebne sa na mňa pozrel. Otvorila som dvere, sadla si a povedala:
”Doľava a rovno.”
“Asi som dnes nemal svoj deň,” povedal tlmeným hlasom. “Prepáč, nesprával som sa tak, ako si zaslúžiš,” na moment som v ňom videla toho človeka, ktorý si so mnou celý rok denne písal a ohuroval ma svojim šarmom.
“Tam bývam,” povedala som a on vypol motor.
“Asi sa hneváš,” skonštatoval.
“Celý život žijem zo slov. Je to moja práca, je to moja záľuba… som to ja. Za posledný rok som väčšinu svojich slov adresovala tebe a nikdy neboli také, aby ti ublížili. Neviem, prečo si to dnes robil, ale keď som si čítala tvoje správy a predstavovala si tón tvojho hlasu, nikdy som v ňom nepočula hnev a odpor,” zahryzla som si do spodnej pery.
“Ja som…”
”Ešte som neskončila.”
”Pardón,” povedal a rukou naznačil, že môžem pokračovať.
“Zničil si jeden z mojich najkrajších a najprepracovanejších vzdušných zámkov. To ľudia z neba nerobia,” povedala som a cítila, že musím rýchlo vypadnúť, inak sa rozplačem a vzhľadom na jeho dnešnú náladu to bude dôvod, aby ma označil za hysterku, čo citovo vydiera. “Niečo pre teba mám,” vytiahla som z kabelky malé plastové lietadielko, ktoré sa pripevňuje na spätné zrkadlo. Zavesila som mu ho tam a rozhúpala ho.

“Aby si nezabudol, ako sa správať, aj keď si na Zemi,” otvorila som dvere, vystúpila a vkráčala do vchodu.
Sadla som si na prvý schod a nespravodlivosť toho večera na mňa spadla, ako keby čakala hneď za dverami. Roztekal sa mi make up a malé lietadlo vytetované na mojom ľavom zápästí sa strmhlav rútilo k zemi.