kontroverza

Posledné dva týždne leta som mal vždy najradšej. Vedel som, že to horúce peklo končí, že čoskoro príde chvíľa, keď bude popoludní tma a ja už nebudem môcť chodiť len v tričku. Ale kým tomu tak bolo, chcel som si to užiť. Ležať na terase, sŕkať pivo a zhlboka dýchať. Cítil som, ako starnem a videl, ako veľmi sám som ostal. Nemohol som sa spoľahnúť na nikoho, kto mi bol blízky, lebo ma všetci neustále ojebávali. O prachy, o čas, o energiu… Každý chcel kúsok zo mňa, ako keby to bol nejaký psychorituál. A keď si všetko vzali, neostalo mi vôbec nič.

“Mám burítos, fachítas, pirožky a niečo, čo bola asi kedysi paella. Kým mi to nespadlo v električke cestou,” povedala a stojac pred mojimi dverami mi podala veľký papierový sáčok.
“Fast foodové špeciality svetovej kuchyne? Oslavujeme?” usmial som sa.
Vyložila si nohy na stôl a usmievala sa.
“Neoslavujeme, len tak, šla som okolo. Si okey? Včera si sa neozval a mal si,” mykla ramenom.
“Veľa roboty. Chceš pivo?”
“Iste. Chceš cigu?”
Neodpovedal som, len som ju gestom pozval na balkón a premýšľal, ako jej mám povedať, že ma asi vidí naposledy. Mal som niekoľko plánov, ako zmeniť vzduch, ale ani jeden z nich nezahŕňal jej návštevu.

Ustlala si na mojom gauči a keď som ráno so zbaleným kufrom odchádzal, nechcelo sa mi nič vysvetľovať. Mohol som jej povedať, že potrebujem čas, ale nevedel som koľko času a načo. Nechcel som riskovať, že jej bude ešte horšie, tak som zatvoril a šiel.

Niekoľko mesiacov som strávil v otcovom hausbote. Vyčerpaný, nasraný, okradnutý, deprimovaný a sám. Sedával som na konci dreveného móla a nepremýšľal o ničom. Iba som sa díval na stromy a vodu v okolí a nechával si vyfukovať vetrom z hlavy všetky myšlienky. Vedel som, že to nemôže trvať navždy, potreboval som niečo robiť a z niečoho žiť. Tak som sa vrátil.

Jar sa blížila, sem-tam už niečo kvitlo a do tváre sa mi často opieralo slnko. Bál som sa otvoriť dvere svojho bytu. Bál som sa, že keď sa ráno zobudila, tak to tam všetko rozmlátila a popísala mi steny nenávistnými odkazmi. Bál som sa, že mi v chladničke zhnilo všetko, čo som tam pred polrokom nechal.

Môj byt bol čistý. Podlahy umyté, v chladničke čerstvé jedlo, v mojej posteli už síce dlho nikto nespal, no obliečky boli vyžehlené a kvety poliate. Sedel som na gauči dva dni, kým sa ukázala. Jedol som rezeň so zemiakovou kašou, ktorý mi tam nechala a keď vošla dnu, nebola prekvapená.
“V komore sú aj uhorky,” povedala, klopkavým krokom prišla ku mne a sadla si do kresla oproti.
“To je naozaj prvá vec, ktorú mi povieš po takom čase?” usmial som sa.
“Nie ja som tu tá, kto by mal rozprávať,” mykla ramenom.
“Potreboval som len čas a pokoj. Prepáč, že som sa nerozlúčil, ľudia ma srali,” povedal som úprimne.
“Jasné. Rozumiem. No, kvety si už asi poleješ sám, tu sú kľúče. Nech sa darí,” podala mi zväzok kľúčov s farebným brmbolcom.
“Počkaj, nechoď veď.”
”To by som bola povedala aj ja tebe pred polrokom, keby si sa aspoň obťažoval zobudiť,” videl som, ako sa jej trasie brada.

Je to najnebezpečnejšia ženská zbraň. Úprimný plač. Nie od dojatia, ani zo smútku. Úprimný ženský plač z hnevu. Zo sklamania, z odporu, plač z takej hlbokej nenávisti, akú dokáže cítiť iba žena. Plač z frustrácie. Ten najspravodlivejší plač zo všetkých ženských plačov. Vedel som, že to bude presne ten, ktorý čochvíľa príde. Ona sa bude snažiť ho zastaviť a prehĺtať, ale aj tak jej budú po tvári tiecť slzy, ktoré jej do mejkapu urobia ryhu. Bude sa cítiť nedôstojne, potopene a slabo. A bude to všetko moja vina.

“Hneváš sa?” spýtal som sa
Pootočila hlavu a zodvihla obe obočia. Vedel som, že tá otázka bude spúšťač.
“Či sa hnevám? Nechal si ma na gauči so zvyškami jedla ako lacnú kurvu, tak čo myslíš? Chodila som sem každý deň a dúfala, že niečo z toho uvareného jedla bude chýbať, aby som aspoň vedela, že žiješ,” kričala a jej spodná sánka sa stále neprestala kmitať.
“Ale ja som…”
”Čo? Povieš mi, že nič také si odo mňa predsa nechcel? Že sme nemali žiaden vzťah, tak si nemal povinnosť mi čokoľvek oznamovať? Ale my sme mali vzťah, boli sme priatelia,” povedala a začala pregĺgať. Vstal som, lebo povinnosťou muža je utešiť hysterickú ženu. Vzala tanier so zvyškami kaše a hodila ho o stenu kamsi za moju hlavu. Neuhol som.
“Nechcela si ma trafiť.”
Dostal som takú facku, ako v šiestej triede, keď som sa Rebeke Beňovskej pozrel pod sukňu. Facku urazenej ženy, ktorá to nikdy predtým neurobila a dlaň ju bolela viac, ako mňa tvár.
“Ale chcela,” povedala, vzala si kabelku a odišla.

Nezastavil som ju. Vzal som si metlu a začal upratovať črepy jej dôstojnosti, lebo som nevedel, čo iné robiť. Mala pravdu. Boli sme priatelia. Iba priatelia chodia do vášho bytu polievať kaktusy.

“Fachítas, burítos, pirožky a paella,” povedal som rovnakými fejkovými prízvukmi ako ona vtedy. Naštvaná otvorila dvere svojho bytu. Podal som jej papierové vrecko a ustlal si na jej gauči. Zobudil som sa kdesi uprostred noci, sedela zabalená v deke a sŕkala kávu pri tom, ako sa na mňa dívala.
“Je to dosť úchylné, čo teraz robíš,” povedal som.
“Viem,” pritakala.
“Choď sa vyspať,” povedal som a privrel oči.
“Keď sa zobudím, už tu nebudeš, však?” spýtala sa.
“Prosím ťa, prečo si to…”
”To nevadí. Jedného dňa človek musí dostatočne dozrieť na to, aby prestal hľadať vlastné preludy,” vstala a kráčala do spálne.

O pár hodín som sa prestal na jej gauči prehadzovať, obliekol som sa a šiel. Kľúče s farebnou guličkou som nechal na jej stole a potichu sa vytratil. Raz mi to začne byť ľúto a ona moje kňučanie zachytí rovnako, ako som zachytil ja to jej stovky kilometrov ďaleko. A potom príde a bude to ona, kto bude mať nárok odísť bez slova, keď pochopí, že ľudia, ktorých považujeme za priateľov, sú len naša neskonalá túžba po niečom večnom.

Snáď to stihne, kým rozkvitnú čerešne… a urobí mi bublaninu.