kontroverza

Otvoril dvere do bytu a ja som si inštinktívne čupla čakajúc na nejakého psa.
,,Zlatá,“ usmial sa a kývol hlavou smerom dnu.
,,Je tu pekne,“ zarazila som sa.
,,Znie to prekvapene.“
,,Nie, len… ale nič.“
,,Poď,“ sadol si na kancelársku stoličku, zapol veľký monitor a pozrel sa na mňa úplne vážne.
,,Na čo sa pozerám?“
,,Chcela si vedieť, ako to ten Snowden urobil a ja viem, že nezaspíš, kým sa nedozvieš, ako ten film skončil. Ukážem ti to za menej ako 95 minút a bez sály plnej dýchajúcich ľudí,“ usmial sa.
,,Óhohó,“ nadšene som si odložila kabát na kreslo a započúvala sa.

Bruno rozprával dlho. Nikdy tak veľa nerozprával. Asi má istý obmedzený počet slov, ktoré môže za život povedať a tak si ich šetrí. Neviem, či ľudia s takouto poruchou existujú, ale ak áno, on bude ich kráľ. Hovoril o tom, čo robí, ako dlho to robí a prečo to robí. Miestami vyzeral, že je na seba pyšný a miestami sa tváril previnilo. A ja som miestami pozerala na tie pohybujúce sa veci na jeho obrazovke a nasávala toľko informácií, koľko som len mohla, hoci som vedela, že sú iba pre mňa.

,,Máš zreničky ako po heroíne,“ usmial sa, keď dorozprával.
,,Je to vzrušujúce, čo ti poviem,“ mykla som ramenom.
,,Predohra za nami?“ rozosmial sa.
,,Toto bola už aj dohra, čo si nepoznáš diváka? Povedz html a som mokrá.“
Milovala som ten smiech. Mala som dojem, že potrebuje trochu odísť od tých vecí, o ktorých mi hovoril, ale chlapsky to chcel dokončiť.
,,Tak čo?“
,,Čo čo?“
,,Povedal som ti dnes o sebe veľa nepríjemných vecí.“
,,Hej, hovoriť o tomto blogerskej hyene je dosť odvážne. A viem aj kopu takých, ktoré si nepovedal explicitne.“
,,Napríklad?“

Tak som začala rozprávať ja. O tom, čo som vytušila v jeho medziriadkoch, podľa toho, ako sa tváril, čo robil s rukami, či si olizoval pery alebo krížil nohy. Bruno počúval a výraz jeho tváre by si tiež žiadal samostatnú analýzu po každej reakcii. Bolo to vlastne zábavné.

,,Som sám, kto tomuto nerozumie?“ spýtal sa sám seba zarazene.
,,Čomu?“
,,Ľuďom,“ rozhodil rukami.
,,Ahá, toto. Nie, láska, ja som sama, kto tomu rozumie,“ mykla som ramenom.
,,Vďakabohu, že ty si tá výnimočná a nie ja ten divný, pre tentokrát s tým dokážem žiť,“ vydýchol si teatrálne.

Postavil sa, vypol monitor, sadol si na gauč a kývol hlavou. Sadla som si k nemu a dívali sme sa na seba tak zblízka, že keby som si zobrala šošovky, zaostrila by som aj na veľkosť jeho pórov. Keby nejaké mal. Ale nemal. Damn.

,,Verila si tomu?“
,,Čomu?“
,,Že ma raz fakt dostaneš von.“
,,Ty si dostal mňa dnu,“ rozhliadla som sa okolo seba a potom mu pohľadom prepálila hrudník.
,,Slogany na počkanie,“ rozosmial sa. ,,Ale ten bol pekný.“
,,Ďakujem,“ usmiala som sa. ,,Musela som tomu veriť, robila som pre to všetko, čo som mohla,“ mykla som ramenom.
,,Viem. Prepáč, že som ti nepomohol. Nemohol som.“
,,Ja viem. Vďaka, že si tomu dal šancu,“ šťuchla som do neho plecom.
,,Každý človek, ktorý robí to, čo ja, by si roztrieskal hlavu o zárubňu, keby mu niekto povedal túto story so záverom, že som ti na to rande nakoniec kývol.“
,,Ale prosím ťa. Všetkým sa to stalo,“ mávla som rukou.
,,Myslíš?“
,,Zlato, ľudia nie sú imúnni voči láske. Videl si Snowdenovu frajerku? Vyzerá ako kuracie krídelko, si ju vygoogli, bude sa ti páčiť. Myslíš si, že by jej ten život v strachu stál zato, keby ho nemilovala? Veď on môže byť rád, že mu ešte niekto nevpálil guľku do čela,“ rozhorčila som sa.
,,Je to popieranie všetkého, čo by ľudia ako ja mali vyznávať. A dostaň ten film už z hlavy, preboha.“
,,My dvaja máme spoločnú jedinú vec. Keď sa zamilujeme, niet nám pomoci. Pri všetkej miere životného sarkazmu a cynických príčeskoch na duševných plešinách, sme na tom úplne rovnako.“
,,Cynických príčeskoch na… čože?! Ty takto rozprávaš bežne?“
,,Ako takto?“
,,Ja to neviem ani pomenovať. Hovoríš slovné spojenia, ktoré ani neexistujú a pritom to aj dáva zmysel.“
,,Ooo, väčšine žien by stačilo čosi ako – Máš pekné vlasy – ale pre scenáristku je toto krajší kompliment,“ usmiala som sa.
,,Vlasy som si ešte nevšimol, stále som pri očiach.“
,,A čo si zistil?“
,,Takúto modrú som v živote nevidel.“
,,Ale no veď už…“
,,Vyzeráš ako ten smajlík, konečne viem, podľa koho ho dizajnovali.“
,,Ten, čo si povedal, že vyzerá ako príšera zo SAW? Ti ďakujem,“ zasmiala som sa.
,,Chcel som ťa len rozosmiať, často som rozmýšľal, ako to vyzerá pokope. Vždy som ťa buď iba videl a nesmiala si sa, alebo som ťa počul smiať, ale nevidel som to,“ skúmal ma s takým záujmom, že som si pripadala ako exponát.
,,Už by som ti strašne chcela dať pusu, na ako dlho vidíš ešte prechod od očí k perám?“ zaksichtila som sa.
,,Hm… 5… 4… 3…“