kontroverza

Vtrhla do mojej kancelárie celá rozčúlená, vraj ako si to predstavujem, že som na ňu hodil ďalšie povinnosti a že to už nezvláda. Že potrebuje byť občas aj doma a len tak si oddýchnuť, milovať sa so svojim priateľom alebo si niečo uvariť. Sedel som vo svojom veľkom koženom kresle a díval sa, ako jej naviera žila na čele.
„Okey, tak choď domov, ja to dorobím,“ povedal som a usmial sa.
„Čo?“ zaskočene stála a mykala hlavou, ako keby chcela pohnúť nasilu myšlienkami, ktoré sa jej prilepili na spánky.
„Normálne choď domov, niečo uvar a potom si zakefuj, dokončím to, ja dnes nič nemám,“ vzal som si stoh papierov, ktoré mi hodila na stôl a pustil sa do ich čítania. Vyhrnul som si rukávy na košeli, povolil kravatu a zapol malú stolnú lampičku. O chvíľu už mala byť tma, vedel som, že v celej firme ostaneme len dvaja. Ja a ten chudák programátor, ktorý si dal s chlapíkom z firmy odnaproti challenge, kto zhasne posledný. Myslím, že nebol doma tak tri dni. Začína smrdieť.

Bolo skoro jedenásť večer a ja som sa ukradomky stále díval na telefón, či nezazvoní, nezapípa, alebo sa s ním neudeje čokoľvek, čo by mi dalo na známosť, že ma doma niekto čaká. Nestalo sa vôbec nič.
Okolo jednej ráno som otváral dvere bytu potichu, nechcel som zobudiť Táňu. Nespala. Sedela v obývačke za počítačom a niečo písala.
„Ahoj,“ pozdravil som ju.
„Čau,“ odvetila a ani nezdvihla hlavu od monitoru. Sadol som si na chvíľu do kresla oproti nej a čakal, či niečo povie.
„Si bol dlho. Veľa práce?“ spýtala sa bez štipky záujmu.
„Hej. Dosť,“ mávol som rukou a šiel do sprchy.
Stál som nahý pod tečúcou vodou, ktorá mi bičovala ramená a premýšľal, čo tam vlastne robím. Prečo vôbec žijem s niekým, kto o mňa nestojí. Prečo som taký hlupák a zbabelec, že nie som schopný ju opustiť. Možno by si to vôbec nevšimla.

Vyšiel som zo sprchy s uterákom omotaným okolo bedier a Táňa už ležala v posteli. Zahodil som uterák a privinul sa k nej. Plesol som ju po zadku a ona len čosi zašomrala a potom povedala: „Dobrú noc.“
Erekcia zmizla ako jarný sneh, obliekol som si spodok pyžama, otočil sa k nej chrbtom a zaspal.
Keď som bol mladý, hovoril som si, že najhoršie, čo sa ti v partnerstve môže stať je, ak začnete zaspávať chrbtami k sebe. A teraz som to žil, pretože som dospel a zlenivel. Nechcelo sa mi začínať čokoľvek odznova. Nechcelo sa mi niekoho spoznávať a zasa si na niekoho zvykať.

Keď som ráno prišiel do kancelárie, Lucia sedela v kresle oproti môjmu stolu a hrýzla si nechty.
„Dobré ráno,“ povedal som a sadol si ku svojmu stolu.
„Hneváš sa?“ spýtala sa previnilo.
„Nemám dôvod. Čo tvoj včerajšok, užila si si?“ usmial som sa.
„Som rada, že sa nehneváš, iba to som chcela vedieť. Idem robiť,“ mávla rukou a vstala.
„Si okey?“ spýtal som sa, lebo vyzerala tak akosi zvláštne.
„Iste,“ nasilu mi venovala úsmev a odišla.

Mal som Luciu rád, bola to šikovná baba a keď ju ku nám do kancelárie prijali a ja som ju mal zaúčať, bol som spokojný, že vybrali človeka, ktorý je v kontakte s mozgom a je schopný pracovať rýchlo a efektívne.
„Poď na obed,“ stál som vo dverách jej kancelárie a ona sedela za stolom a stále si hrýzla nechty.
„Potrebujem ešte niečo dokončiť,“ zašomrala s neprítomným výrazom.
„Najedenej ti to pôjde lepšie, tak poď,“ naliehal som a držal v rukách jej kabát.
Vstala od stola, usmiala sa a obliekla si ho. Vo výťahu bola úplne ticho.
„Zapni si kabát. Fúka,“ povedal som a ona to urobila úplne automaticky.
Sedeli sme v staročeskej krčme, ona si dala vývar, ja sviečkovú a celý čas sa v tom jedle len prehrabovala.
„Nie si hladná?“
Pokrútila hlavou.
„A už mi povieš, čo ti je?“ chytil som ju za ruku a ona sa akosi inštinktívne odtiahla.
„Som len unavená,“ povedala.
„Tak to musela byť skvelá noc,“ usmial som sa.
„Prišla som domov skôr, urobila som večeru, vyvenčila psa a keď sa Tomáš vrátil z práce, najedol sa a zaspal,“ zapálila si camelku a stále sa dívala pred seba úplne bezprízorne.
„Asi bol tiež unavený,“ nevedel som, čo iné na to povedať.
„Hej. Mnou,“ mykla ramenom.
„Tomu neverím,“ pokrútil som hlavou a povedal si to skôr sám pre seba, pretože nikto nemôže byť taký idiot, aby bol otrávený najkrajšou a najmúdrejšou ženou na svete.
„Nezatrtkala som si dva mesiace, Hugo,“ povedala zrazu a ja som mal byť asi väčší gentleman a nepúliť na ňu oči. „Naozaj,“ dodala.
„Máte problémy?“ spýtal som sa.
„Evidentne,“ odpovedala a viac sme sa o tom nebavili.
Vrátili sme sa každý do svojej kancelárie a ja som stále premýšľal nad tým, ako je to možné… a potom som si uvedomil, ako dlho som sa s Táňou nemiloval ja. Už som to ani nerátal. Nemala chuť, čas, alebo oboje naraz už hádam štvrť roka.

Čím neskôr som domov chodil, tým viac jej to bolo jedno. Nezaujímalo ju, kde som bol, čo som mal na obed, čo bolo v práci a ako sa mám. Venovala sa svojim povinnostiam a možno aj niekomu, alebo niečomu inému, neviem. Bola nádherná, díval som sa na ňu kedysi veľmi rád. Ale jej neustále ponižovanie ma úplne vyčerpalo. Nemala sa rada, nepáčila sa sama sebe, vadilo jej na sebe úplne všetko a ja som časom prestal mať pocit, že s tým dokážem bojovať. Nepresvedčil som ju, bola tvrdohlavá a vo svojej obmedzenej predstave o sebe aj nekonečne hlúpa.

PREPAC MI TEN DNESOK, NEMALA SOM NA TEBA HADZAT VLASTNE PROBLEMY, zapípalo mi v smske.
TO JE V POHODE, NIEKEDY NA TEBA RAD HODIM TIE SVOJE 🙂, odpísal som a samého ma prekvapilo, s akým nadšením.
DEAL. VONKU JE HROZNA ZIMA, VENCIM PSA UZ ASI HODINU A TIEZ SA TVARI, ZE BY RADSEJ SIEL DOMOV. JA ANI NIE…, píplo mi znovu a mne to začalo byť naozaj ľúto.
HLAVNE SI ZAPNI KABAT. FUKA., odpísal som a Táňa sa na mňa podozrievavo pozrela.
„S kým si píšeš?“ spýtala sa.
„S kolegyňou, chce vedieť, či dokážem vyriešiť istý problém,“ povedal som.
„Aha, s kolegyňou… a je pekná?“ uškrnula sa.
„Áno, to určite je,“ vzdychol som nad nezmyselnosťou tejto otázky.
„Aha,“ povedala urazene.
„Idem sa prejsť,“ pokrútil som hlavou, skočil do tenisiek a šiel von.

Vedel som, kam chodí Lucia venčiť, ten park je asi päť minút chôdze od môjho bytu, tak som sa vybral rovno tam a dúfal, že ju stretnem. Nestretol som, už bola asi dnu. Sadol som si na lavičku a pribehol ku mne čísi veselý pes. Skákal okolo mňa, nechával sa hladkať a vyzeral, že je rád, že ma vidí.
Mladučké dievča pribehlo po chvíli a vzalo si ho.
„Prepáčte, ušiel mi,“ ospravedlnila sa.
„To nič,“ usmial som sa a premýšľal, kedy naposledy sa mi vôbec nejaká dýchajúca bytosť tešila tak, ako ten cudzí, veselý pes.

Vstal som a šiel domov. Prechádzal som pomedzi paneláky a umelo vysadené stromy a vonku naozaj veľmi fúkalo. Pridržal som si vrch kabáta, prižmúril oči a kráčal proti vetru do bytu, v ktorom bola ešte väčšia zima, než v tom parku.

Táňa ležala na gauči a dívala sa na akýsi nový seriál. Prisadol som si k nej a díval sa tiež. Boli sme ako dvaja cudzí ľudia v letiskovej hale, ktorí sledovali na monitore príbeh bez toho, aby o ňom diskutovali. Presne tak som sa cítil. Ako v letiskovej hale s letenkou do Nikam.
Pozeral som sa na ňu, ako postupne zaspáva. Kedysi som ju miloval tak veľmi, že by som pre ňu pohol vesmírom, ak by chcela. A mal som pocit, že rovnako má rada aj ona mňa, ale pred pár mesiacmi mi povedala, že ma miluje len tak na 90%. Myslím, že sa pomýlila. Lebo jej záujem bol asi desaťpercentný a jej láska úplne nulová. Necítil som od nej nič. Vôbec, ale vôbec nič. Milovala ma rovnako, ako predavačka v Tescu, pani z trafiky alebo tá žena v banke za okienkom. Ak aj niečo cítila, nedostal sa ku mne ani miniatúrny lúč jej emócií.

V PREPLNENEM POPELNIKU UKOLEBAVAM PAR TVYCH SLOV, NA KTERE SI UZ NEVZPOMINAS, napísal som.
CO TO JE? JE TO KRASNE., odpísala.
NASIEL SOM TO KDESI NA STENE ZACHODA, HNED PRI „ZIVOT MA ZABIJA“. MAM RAD TOALETNU LITERATURU, priznal som sa.
SI V PORIADKU?, spýtala sa.
SAMOTA JE SILENA, VIZE LASKY VZDALENA, odpísal som a hodil mobil na stôl.
Prikryl som Táňu dekou a šiel si ľahnúť do spálne.

Víkendy boli zo všetkého najhoršie. Vedel som, že budeme obaja celý deň doma len tak o seba zakopávať. A tak som si časom vytvoril rôzne aktivity. Najprv som začal chodiť behať, potom do posilky a nakoniec som chodil už len nasávať do malého zastrčeného baru kúsok od toho parku, do ktorého Lucia chodila venčiť psa. Sedával som pri okne a díval sa na ňu, ako hádže zvieraťu loptičku. Občas som za ňou vyšiel, sadli sme si na lavičku a rozprávali sa. Tomáš ju zanedbával a ona nad tým len tak mykala ramenom, lebo asi nevedela, čo iné robiť. Chápal som ju. A nakoniec som ju pochopil tak veľmi, že som ju vytiahol na víkend na hory.

Nelyžovali sme. Nebol čas. Obaja sme doma povedali, že je to teambuilding a celé dva dni sme prechľastali v Tatrách na hoteli. Rozprávali sme sa o všetkom, čo nás serie a vyzeralo to, že máme spoločného viac, ako by som si bol býval kedy myslel.
„Na, ale zapni sa,“ podával som jej kabát, keď sme vychádzali na balkón na ďalšiu cigaretu.
„Prečo to stále vravíš?“ spýtala sa a trochu opilecky zapotácala.
„Čo?“
„Stále mi hovoríš – zapni si kabát, fúka – prečo?“ usmiala sa.
„Lebo máš dušu ako rešeto a keby ti cez ňu začalo fučať, bola by ti zima,“ povedal som a uškrnul sa.
„Pýtam sa naozaj,“ udrela ma do ramena.
Otočil som sa, vytiahol jej cigaretu z úst a ani neviem prečo, ale bozkával som ju azda celé hodiny, dni, mesiace, roky, storočia… Bozkával som ju tak strašne dlho, že som mal pocit, že sa s ňou zrastám a po ničom inom som vlastne ani netúžil.

Vošli sme dnu, položil som ju na gauč a pomaly ju vyzliekal. Ležala predo mnou nahá a usmievala sa. Hladkala ma po strnisku na líci a po celom tele mala zimomriavky.
„Nespomínam si, či som niekedy videl niečo krajšie,“ povedal som a vzal do úst jednu z jej bradaviek. Zapriadla, vnorila mi brušká prstov do vlasov a milovali sme sa, ako keby to mala byť posledná vec, ktorú kedy urobíme.
Nemal som chuť ju vymrdať ako štetku, nechcelo sa mi plieskať ju po zadku a kmásať za vlasy… Chcel som ju celú rozpučiť pod váhou svojho tela a prišpendliť o seba, aby so mnou chodila všade a navždy.
Bol som naozaj veľmi opitý…

Keď sme ráno precitli, ležala tvárou ku mne a prebúdzala sa s úsmevom.
„Dobré ráno,“ povedal som.
„Dobré,“ pomaly otvárala oči a ja som ju jemne pobozkal na nos.
Neriešili sme nič z toho, čo sa stalo, nehovorili sme o tom, iba sme si to užili a nechali sme to vyšumieť do prázdna.

A nechávali sme to takto šumieť štyri roky. Ukrajovali sme si z času cez víkendy, aby sme mohli byť spolu, milovali sme sa v práci na stole počas obednej pauzy, chodili sme spolu na všetky firemné akcie a stále nám ktosi hovoril, že by sme boli ideálny pár a v jedno ráno, keď som to do práce nestíhal, vzal som si taxík šiel rovno po ňu. Nerada vstáva, meškala celý život. Zadné sedadlá nám po chvíli začali byť malé a taxikár si nevrlo odkašľal, keď videl, kam putuje moja ruka. Prestali sme a vošli do firmy každý zvlášť. Bol piatok a všetci odchádzali skôr. Moje dvere sa otvorili a Luciin výraz bol akýsi zvláštny.
„Čo sa deje?“ spýtal som sa.
„Chcem zmeniť prácu,“ povedala priamo a sadla si oproti mne.
„Čo? Prečo?“ nechápal som, čo tak zrazu.
„Dostala som ponuku a vezmem ju. Bude lepšie, ak nebudeme robiť spolu, nezačnú sa šíriť reči,“ povedala.
„Poď ku mne,“ načiahol som ruky, ona obišla môj stôl, sadla si mi do lona a pobozkala ma. „Pamätáš na ten prvý víkend v Tatrách?“
„Jasné,“ usmiala sa.
„Vtedy som ti klamal,“ povedal som.
„V čom?“
„Spýtala si sa, prečo ti stále hovorím, aby si sa zapínala… asi sa bojím, že ma z teba vyfúkne,“ priznal som.
„Lebo mám dušu ako rešeto…“ vzdychla.
„Luc, buďme spolu,“ vypadlo zo mňa.
„Veď sme.“
„Ale tak naozaj. Ukonči to s Tomášom, ja opustím Táňu a budeme spolu,“ bol som zrazu nejaký premotivovaný.
„Ale prosím ťa,“ usmiala sa a pobozkala ma na čelo.
„Povedz mi, prečo nie,“ rozhodil som rukami.
„Som s ním šesť rokov, Hugo, nemôžem ho len tak opustiť,“ povedala a postavila sa.

Nerozumel som tomu. Nerozumel som už vôbec ničomu. Bola nešťastná a odmietala byť šťastná. So mnou. Možno bola chyba práve v tom…

Rozlúčila sa a šla domov. Ostal som v kancelárii do rána a celú noc ju bombardoval esemeskami, ale neodpísala. Na ďalší deň si prišla vziať svoje veci z kancelárie, podpísala výpoveď a súhlasila, že ďalší víkend bude iba náš.
S Táňou som sa pohádal hneď v sobotu ráno, nespomínam si už presne, prečo to bolo, ale malo to čosi spoločné s nesprávnym uložením mojej kozmetiky na rohu vane. Poslal som ju do piče.
Hodil som tašku do kufra auta a odišiel.

Lucia ma čakala pri parku aj so psom.
„Nevravela si, že chlpáč ide s nami,“ mal som to zviera rád, bolo čierne ako noc a vyzeralo nebezpečne.
„Počkaj, prosím ťa,“ sadla si a zatvorila za sebou dvere.

Vraj by sme sa na to mali vykašľať, pretože má pocit, že ja ju milujem, ale ona mňa nie a nechce byť zlá. Že to bolo celé skvelé, ale ona nemôže Tomáša opustiť, lebo je s ním šesť rokov a síce nešťastná, ale zvyknutá. Vraj by sme mohli ostať priateľmi, lebo si rozumieme a bolo by jej ľúto, keby o mňa prišla. Nikam so mnou nepôjde, lebo by to nebolo správne a ona už nedokáže žiť s dušou ako rešeto.

Omotala si psí obojok okolo ruky, otvorila dvere a najprv vyskočil chlpáč.
Inštinktívne si začala zapínať kabát.
„Nezapínaj sa,“ povedal som a díval sa pred seba.
Všetky svaly v tvári sa snažili nepozrieť jej smerom, len som na pravom líci cítil jej zaskočený a sklamaný pohľad, keď si uvedomila, čo tie slová znamenajú.
Zatvorila za sebou dvere, ja som šliapol na plyn a šiel. Do Nikam. Povedal som si, že proste pôjdem iba rovno a keď mi dôjde benzín, tak zastanem. A natankujem. A pôjdem ďalej.
Vonku i vo mne mrzlo, šmýkalo sa a po chvíli začalo naozaj veľmi fúkať…