kontroverza

Sedela som vo veľkom rozheganom kresle v rohu miestnosti a dívala sa na neho, ako sa snaží sústrediť na Kapitoly z pediatrie. Krčil sa na širokej okennej parapete a striedavo okno otváral a zatváral. V polovici júna sa všetkými mestami nesie okrem puchu začínajúceho leta aj puch strachu študentov vysokých škôl, ktorí vedia, že posledné dva týždne ich budú stáť všetko vypätie nervov, aby mali potom pár mesiacov času na prokrastináciu.

Bývali sme v prvorepublikovom ateliérovom byte. Bola to iba jedna obrovská miestnosť s vysokými stropmi, bola v nej manželská posteľ, skriňa, obrovská knižnica, malý kuchynský kút a to je tak všetko. Nepotrebovali sme viac, bol to prekrásny byt, bol veľký a priestranný, hoci to bola iba jedna izba. Tie vysoké stropy tomu dodávali noblesu. A fakt, že sme bývali nad divadelnou fakultou bol asi dôvodom, prečo bol nájom taký nízky a Orloj tak blízko.

Na chvíľu som odtrhla pohľad od mojej rozpísanej kapitoly a zadívala sa na toho muža sediaceho na parapete. Nervózne sa hrýzol do piercingu v spodnej pere a nad jeho hlavou sa v bubline vznášala pochybnosť, či je vhodné, aby si dospelý muž a študent medicíny nechával krúžok v ústach, ktorý bol pred pár rokmi prejavom jeho pubertálneho vzdoru. Mal tielko a kraťase a kde-tu vykúkali kresby na jeho krásnom, šľachovitom tele a ja som si vravela, že z neho raz bude dobrý lekár, lebo je celý poprepichovaný a počmáraný a tak vie, čo znamená bolesť. To by lekár mal vedieť, inak nebude môcť nikdy nikomu pomôcť.

Opatrne som vstala, aby som ho nevyrušila, šla ku kuchynskej linke a vybrala z nej formu na muffiny. Ľudia, ktorí pracujú mozgom, by vraj mali prijímať viac cukru a ľudia, ktorí pracujú manuálne, by mali prijímať viac tukov. To som vyčítala z niektorej z jeho kníh, ktoré som upratovala z podlahy, stola a postele, keď medzi nimi zaspal. Tak som sa rozhodla, najtichšie, ako sa len dá, upiecť muffiny môjmu krásnemu, počmáranému mužovi.

Podarilo sa, nič si nevšimol, stále bol zahrabaný v knihách a termínoch a ja som si opäť sadla do kresla, rozklikla svoj wordový dokument a pustila sa do písania ôsmej kapitoly, o ktorej som vydavateľovi povedala, že je už mesiac hotová. Ťukala som tiež v tichosti, nechcela som, aby ho pravidelný rytmus klopkania na klávesy rušil, ale nedokázala som od neho odtrhnúť zrak… Keď som mala 17, poznala som niekoho podobného. Študoval medicínu a vlasy mu padali do čela. Bol celý počmáraný a raz ráno som sa zobudila a vedľa mňa ostala len studená perina bez omaľovánok a odkazu. A ja som si musela začať zvykať nato, že už mi nikto nebude brať krv, nebude ma vodiť do pitevne a už nikdy si nebudem môcť požičať niečí skalpel na porcovanie moriaka. A potom prešlo veľa, veľa rokov a ja som spoznala Alexa. A on bol príliš mladý a príliš krásny nato, aby rozumel tomu, ako veľa pre mňa znamená. Tak som čakala. Rok. Dva. Tri. Osem.

Mala som dávno po tridsiatke a každú noc som sa milovala so študentom medicíny v poslednom ročníku. A každé ráno som sa vedľa neho budila a on tam vždy bol. A keď som vstala skôr, tak som sa na neho pozerala a ukazovákom ľavej ruky mu prechádzala po obrázkoch na tele tak, ako on celé tie roky prechádzal po mojich vráskach na duši. Opatrne a pomaly.
“Dobré ráno,” usmial sa a rozospato ma pobozkal na čelo.
“Sľúb mi, že ma neopustíš kvôli mladšej, aj keby si so mnou mal byť naveky nasilu!”
“Je pol ôsmej, mám skúšku z kardia o dve hodiny a jediná komora, ktorú poznám, je tá, v ktorej máme džemy. Necháme tvoju krízu stredného veku na poobedie, láska, dobre?” uškrnul sa, ospalo vstal a prešiel do kúpeľne.
“Našla som si prvú vrásku,” postavila som sa do dverí, kým si čistil zuby.
“Máš 33 a máš prvú vrásku… Vidíš, aká si mladá a krásna?” hovoril s plnými ústami pasty.
“Ale ty si to všimneš a potom pôjdeš obháňať puberťáčky!” dala som si ruky v bok a nafúkla líca.
“Puberťáčky ma nezaujímali, ani keď som bol puberťák ja,” vypláchol si ústa listerinom, utrel sa uterákom, postavil predo mňa a chytil ma za boky tak, ako to vie len on. Tak uzemňujúco, upokojujúco a silno.
“Stihneme ešte…” nenechal ma to dopovedať, oprel ma o stenu, zahryzol sa mi do krku a ja som zázračne omladla o celé storočia pod jeho dotykmi.

Keď odišiel a ja som upratovala jeho poznámky a vytečené zvýrazňovače, spomenula som si na dobu pred miliónom rokov, keď som o pár ulíc ďalej robila to isté. S tou výnimkou, že vtedy som musela dávať pozor, aby som nepovysávala lajny koksu a aby sa mi do cukorničky nedostali pervitínové kryštály. Spomínam si, ako som raz prišla domov a On sedel na okennej parapete. Zvonka. Sedel a fajčil a ja som sa bála vydať akýkoľvek zvuk, aby sa nezľakol a nespadol. Všetko to vyzerá tak rovnako a pritom je to celkom iné… Aj Alex sedáva na okennej parapete, ale zvnútra. A ja nie som ticho zo strachu, ale z úcty. Nikdy som od muža nedostala kvety. Kým som ho nespoznala. Trikrát do týždňa sa mi vo váze objavovali kytice čerstvých tulipánov a keď povedal, že si ide po cigarety, tak sa do piatich minút vždy vrátil, neušiel nadobro.

Mala som tridsaťtri rokov a môj dvadsaťštyri ročný muž si z prvej vrásky na mojom čele urobil priehlbinku, do ktorej ukladal všetky moje strachy. Mala som tridsaťtri rokov a druhú šancu na prvú lásku. Mala som tridsaťtri rokov a istotu, že je tá posledná. Mala som tridsaťtri rokov a začínala rozumieť Kristovým obavám z neistej budúcnosti…