kontroverza

Keď sme si chodili obzerať byty, vedela som presne, čo chcem. Trojizbák, blízko centra, veľký balkón a bezchybná kuchyňa. To boli moje požiadavky a Noro s nimi súhlasil. Napokon sme ho našli. Krásny, slnečný, s vonkajšími roletami, rohovou vaňou a balkónom, z ktorého bol perfektný výhľad. Začali sme sa zahniezďovať. Teda, skôr ja.

Dohodli sme sa, že prázdna izba bude zatiaľ hosťovská a uvidíme, čo s ňou neskôr. Ja som vedela presne, čo s ňou a myslím, že aj Noro tušil, lebo ma nechal snívať, hoci vedel, ako ďaleko to ešte je. Prvú voľnú sobotu sme začali postupne maľovať. Nikam sme sa neponáhľali, povedali sme si, že skúsime každý víkend jednu – dve izby a bude to fajn.

Prvú sme maľovali tú voľnú. Parížska modrá. Lebo sme ju obaja milovali. Smial sa, keď uvidel moje krikľavé montérky. Veľmi sa smial. Pekne. Kúpil mi ich otec, keď sme spolu začali maľovávať dom, lebo som také veľmi chcela. Vyrobila som nám obom čiapky z novín a po pár hodinách a dvoch fľašiach vína sme sedeli uprostred tej izby, na igelitom prikrytej podlahe a pri otvorenom okne vdychovali vôňu primalexu. Dívala som sa po tej izbe a už vtedy som vedela, že bude moja obľúbená. Že sa do nej budem skrývať pred svetom, kým bude prázdna a potom v nej budem kojiť, čítať rozprávky a vyháňať bubákov spod postele.

V krabiciach na chodbe boli ešte nerozbalené lišty, dekorácie, lampy a kadejaké serepetičky z Ikey. Na vrchu bola krabica s neónovými hviezdičkami. Nepovedala som mu, že som ich kúpila, ale boli v akcii a bolo ich tam tak veľa, že som musela. Vo dverách sa ku mne otočil, chytil ma rukami za boky a pobozkal.

„Ľúbim ťa,“ povedala som a myslela to vážne.
Usmial sa, pobozkal ma na nos a pohladkal po vlasoch.
Vybrala som jednu z hviezdičiek a nalepila som ju na vypínač v detskej izbe. Ani neviem prečo, skrátka som mala chuť.

Ráno som sa zobudila usmiata a slabá v kolenách. Stál iba v uteráku okolo pása pri šatníku. Zadívala som sa na jeho zadok. To, čo som s ním v noci robila, by asi nebolo celkom s kostolným poriadkom… ale bolo to dobré. Otočil sa a usmial.

„Čo to robíš?“
„Ale nič, dobré ránko,“ poslala som mu vzdušný bozk.
„Dobré, princezná… a nedívaj sa tak,“ vztýčil ukazovák.
„Veď sa nedívam,“ nemohla som od neho odtrhnúť oči.
„Už spolu bývame, už ma nemusíš baliť,“ zasmial sa, prišiel k posteli a pobozkal ma.
„Ľúbim,“ pokrčila som nosom a uhryzla ho do spodnej pery.
„Ty mača,“ pleskol ma po zadku, keď som vychádzala z postele do kuchyne urobiť nám kávu. Cestou som sa šla pozrieť do tej izby. Farba krásne zaschla a na zašpinenom vypínači sa vynímala hviezda. Bola tam sama, dostala som pocit, že chce spoločnosť. Tak som k nej prilepila ešte jednu maličkú a šla do kuchyne.

„Urobím ti raňajky?“ zakričala som a poskakovala bosými nohami po studenej dlážke.
„Iba kávu, miláčik, nestíham,“ zakričal zo spálne.
Keď stíha kávu, stíha aj hrianku so syrom, šunkou a čerstvou zeleninou!
Vošiel do kuchyne a viazal si kravatu.
„Drahá, povedal som, že…“
„Káva hneď bude, kým sa urobí, zjedz to, okey? Okey,“ žmurkla som.
Zasmial sa, pobozkal ma na pravý spánok a sadol si k stolu.

Večer, keď sme sa obaja vrátili domov, kým bol v sprche, odpovedala som na poštu. Prišiel mi link na stránku so šperkami.
„Čo pozeráš?“ spýtal sa a utieral si mokré vlasy uterákom.
„Taký web so šperkami…“ prehodila som iba tak nedbalo a hltala očami všetko to, čo som videla na obrazovke.
„To nie sú šperky, to sú snubné prstene,“ usmial sa a zodvihol obočie.
„No… to to to mi prišlo do mailu,“ hapkala som.
„Veď dobre… tebe sa páčia smaragdy?“ stále sa uškŕňal.
„Hej… no idem ja do sprchy,“ vstala som a odcupitala do sprchy so zvláštnym pocitom, že si asi začne myslieť, že na neho tlačím. Nechcela som tlačiť. Iba som sa občas zasnívala. Ako by ma asi požiadal o ruku, kde by to bolo, čo by sme pri tom mali oblečené, aká by bola naša svadba, akú hudbu by sme tam chceli, či by bola na jar, v lete alebo na začiatku jesene, ako by sme mŕtvi a unavení odpadli vedľa seba do postele a svadobnú noc si užili až po výdatnom spánku… snívala som. Stavala si vzdušné zámky, iba tak, sama pre seba. Lebo som chcela. A strašne som chcela, aby chcel aj on, ale tlaky na neho nikdy neplatili a keď som to skúšala pekne, iba sa smial. Asi aby ma neurazil. Tak som s tým prestala. Viac som sa nepýtala, či si ma niekedy vezme, či budeme mať dve alebo štyri deti, či chceme Volvo a labradora, lebo toho má každý, kto má Volvo a deti… snívala som sama pre seba, potichu a spokojne.

„Čo by si povedala na tento?“ sedel pod gaučom v pyžamových nohaviciach a tričku.
„Čože?“ hádzala som vlhkými vlasmi a vytriasala z ucha vodu.
„Pozri si ho,“ otočil mi počítač.
Asi mi zovrelo hrdlo. Dívala som sa striedavo na neho a na prsteň na monitore, on sa smial a ja som skoro plakala.
„Krásny,“ povedala som po chvíli potichu.
„Aj mne sa páči,“ pokýval hlavou.
„Až raz prídeš o rozum, možno taký dostanem,“ žmurkla som a usmiala sa.
„Hm…,“ usmial sa a mykol ramenom.
„Ľúbim ťa,“ naklonila som sa a pobozkala ho.
„Potrebuješ ten uterák?“ uhryzol ma do ramena a zasa sme sa začali vznášať tam, kde nám je najlepšie. Do sveta, v ktorom sme len my dvaja, pár balónov a oblaky z cukrovej vaty.

Večer zaspal. Prikryla som mu chrbát, pobozkala ho na rameno a šla do modrej izby. Sadla som si na deku s krabicou hviezdičiek a začala ich prikladať na stenu. Dnu svietil obrovský guľatý mesiac a odniekiaľ zvonku bolo počuť pomalý klavír. Pozrela som sa z okna, v dome oproti svietilo ešte pár okien. V jednom z nich pri klavíri sedela žena. Mladá. Mala na sebe len nočnú košeľu a hrala. Pekne. Chvíľu som ju pozorovala, potom som zavrela okno a šla si ľahnúť.
Po pár mesiacoch sa mi hviezdy minuli. Chcela som ďalšie, Noro do tej izby aj tak nechodil, mohla som sa vyšantiť. Po nociach, keď spal, keď bol v práci, keď odcestoval… vždy, keď som potrebovala.

Keď odišiel na služobku na dva týždne, nasťahovala som si tam tulivak, deku, počítač a stolík na maškrty. Často sme si volali, keď bol preč, hovoril mi, čo všetko zažil a ja som bola rada, že sa so mnou o to delí.

Keď sa vrátil, sedela som v izbe a dopisovala prácu.
„Bejby?“
„Mal si prísť zajtra!“ vykríkla som a vybehla z izby. Zavesila som sa mu okolo krku, objímali sme sa hodnú chvíľu a potom z vrecka vytiahol toblerone a ja som si do tureckého sedu sadla uprostred chodby a začala ho rozbaľovať.
„Ty musíš byť hladná,“ smial sa a ťahal kufor okolo mňa. Je to najlepšia čokoláda na svete.
„Ako bolo?“ spýtala som sa s plnými ústami, keď do kúpeľne hádzal špinavé oblečenie.
„Dlho,“ podal mi ruku, postavila som sa a zasa sa mi prisal k perám.

Zadíval sa za mňa do pootvorenej izby. Pustil ma, vošiel dnu a chvíľu mlčal.
„Mala si veľa času?“ spýtal sa stále s otvorenými ústami. Hviezdy boli všade. Na všetkých stenách, na dverách, na strope, pri okne, všade. Desiatky veľkých a stovky malých.
„Ja… začala som a nemohla som prestať,“ mykla som ramenom.
„Zlatko, deje sa niečo?“
„Nie, čo by sa?“
„Nie si náhodou…?“ ukázal prstom na moje brucho.
„Čo? Tehotná? Ale čo si… nie som,“ zasmiala som sa.
„Isto?“
„Isto,“ prikývla som.

Večer na mňa čosi doľahlo. Noro si dával vaňu a ja som sa so zvyškom čokolády presunula do detskej izby. Sadla som si na tulivak a chrúmala. Dívala som sa po stenách a strope. Prišlo mi úzko. Vyšiel z vane, prezliekol sa a s tanierom s večerou si chcel ísť sadnúť do obývačky. Prechádzal okolo izby a otvoril.

„Tu si,“ skonštatoval a sadol si ku mne. „Je to pekné,“ ukázal na steny. „Prečo sú tu hviezdy?“
„Lebo je modrá ako nebo a tak som chcela hviezdy,“ prežúvala som.
„Niečo som sa pýtal…,“ pozrel sa prísne a trochu vystrašene.
„Ale ja nechcem…“
„No tak…“
„Vždy, keď som ti povedala, že ťa ľúbim a nedostala som odpoveď Aj ja teba, nalepila som jednu hviezdu…“ povedala som potichu a sklopila zrak.
Noro prestal prežúvať. Pozrel sa na mňa a potom na steny. Mlčal. Díval sa dlho.
Potom vstal, vzal si tanier, podal mi ruku a uprene sa mi zadíval do očí.
„Máš nebo z mojej pravdy. Neviem, či je to dôvod na smútok,“ pobozkal ma na čelo a prvá hviezda z vypínača spadla na zem.