Tristan. Tak sa naozaj volal a od chvíle, ako sa mi predstavil, som si vravela, že to meno chcem opakovať často. Sedela som vtedy na barovej stoličke a on si sadol na tú vedľajšiu po tom, čo sa mi nevrlo pozrel na kabát prehodený cez ňu. ,,Nie je to príliš sladké?“ ukázal pohárom bieleho suchého na môj cosmopolitan. ,,Popravde, je to dosť hnusné, lebo tam cítim […]

Zobudila som sa do krásneho rána. S Brunom na obrazovke a holými nohami. Vravel, aby som si zatvorila okno, ale naivne som dúfala, že to príde urobiť za mňa. Radšej umrznúť, ako stratiť nádej… tak som umrzla. ,,Čo dnes budeš robiť?” spýtal sa. ,,Neviem, volá ma na rande jeden chlap.” ,,Aký chlap?” ,,Má čosi cez tridsať a je veľmi slušný.” ,,Tak to by si asi […]

Ak ma raz za niečo zavrú, tak za voyerizmus. Rozhodne. Neustále sa dívam ľuďom do okien, áut, balkónov, hláv, duší, očí, psychóz… Dívam sa a fascinuje ma všetko, čo vidím. Všetko vytvorené človekom. Bez ohľadu na to, či je to stavba alebo iba pocit. Dnes ráno som pri cige a káve pozorovala pár sediaci oproti. Boli odo mňa asi desať metrov a vôbec ma nevnímali. […]

Verím, že narodenie prvého dieťaťa je pre rodičov veľký stres. Prvých pár rokov sa ho v podstate nesnažia vychovávať, snažia sa ho iba udržať nažive a neprisadnúť. Možno aj to je dôvodom, prečo 95% ľudí na celom svete nenávidí svoje krstné meno. Ani mne sa to moje nikdy nepáčilo. Rokmi som si však zvykla na jeho rôznorodé obmeny a vďaka mojim priateľom už neznie […]

Sedela oproti mne so svojim nakresleným obočím, v plavkách, ktoré zvýrazňovali jej faldy a fajčila smradľavé ružové slimky. Mala piercing nad hornou perou a vo výraze čistú tupotu. Takú, s akou sa človek musí narodiť, poznáte to, taký ten na rozbitie ksicht. Sŕkala ľadovú kávu s kilom cukru a litrom sprejovej šľahačky a hovorila mi o tom, ako začala chodiť do fitka. […]