,,Moja psychologička je šarlatánka,“ povedal mi raz Peťo, keď sa vrátil z terapie s domácou úlohou. ,,Mám si na papierik napísať všetky ideálne vlastnosti človeka, ktorého by som chcel v živote stretnúť a žiť s ním. A ten papierik si mám dať do peňaženky a zabudnúť naň. Vraj to podvedomie vybaví za mňa. Ona asi fetuje viac ako ty,“ prekrútil očami.
Domáce úlohy deti rady nemajú, ale ja som bola iná. Páčilo sa mi, že môžem niečo robiť sama a v tichu. Tak som si sadla ku konferenčnému stolíku, vytrhla papierik zo zošita a začala písať tiež.
IDEÁLNY MUŽ:
– nad 180cm
– svetlé oči
– tmavé vlasy
– kérky
– véčko
– nervydrásajúci zmysel pre humor
– chytrejší ako ja
– žilnaté ruky
– vyrastal so sestrou
– má rád mačky
– využíva prevažne ľavú hemisféru
– vie rukami robiť aj iné veci ako petting
– žil aspoň dva roky mimo SR
– číta knihy a pozerá filmy
– bývalý športovec
– vie variť
– je z Košíc, ale nie je to počuť
– má nad 35, ale pod 40
Bolo to pred rokom. Dnes sedím na posteli, dívam sa na môjho muža a odškrtávam si z MustHave listu všetky jeho dokonalosti. Možno tá psychologička je šarlatánka, ale dáta nepustia. Má 18/18. Niekedy, keď som doma sama, premýšľam, či som si ho nevymyslela. Či som sa len v istej fáze svojho života neprehúlila do stavu, že moja myseľ začala generovať preludy.
,,Prečo nespíš?“ uškrnul sa, keď rozospato otvoril oči.
,,Premýšľam,“ zložila som papierik a položila ho na nočný stolík. Ľahla som si k nemu, pohladkala ho po tvári a vtisla mu bozk na horúce pery.
,,Koľko je hodín?“ zamrmlal.
,,Asi štyri.“
,,O štvrtej ráno sa nepremýšľa, spinkaj,“ pobozkal ma na čelo, objal a zaspal.
Hladkala som ho do rána po predlaktí a bruškami prstov láskala jeho navreté žily. Ženy by mužov nikdy nemali žiadať o ruku, alebo im nezmyselne vyznávať lásku. Tak som si hrýzla do jazyka vždy, keď som chcela povedať niečo, po čom by sa červenal. A to som chcela skoro stále. Povedať mu, že mi pri zaspávaní nikto tak presne nezapadol do náručia. Že milujem svoj byt odvtedy, ako vonia ním. Že je láska môjho života a nielen tohto, ale všetkých, ktoré kedy prežijem. Že keď sa dotýkam jeho kože, chcem byť jej súčasťou.
,,Čo si vymyslela?“ spýtal sa ma ráno rozospatý, keď predo mňa aj pred seba položil misku s ovsenou kašou.
,,Že chcem frajera, čo robí lepšie raňajky,“ zaksichtila som sa.
,,A čo by si si dala?“ zasmial sa.
,,Omeletu so slaninou a cheddarom! Urobím?“ rozjarila som sa.
,,Musíš trochu normálne jesť. Päť lyžičiek kaše a môže ísť omeleta,“ žmurkol.
,,Berieš to s tým zdravým životom nejakom vážne,“ prekrútila som očami.
,,Ja? Ty ma nútiš prestať fajčiť, aby naše deti nemali polmetra a štyri hlavy, ale keď ja chcem od teba, aby si si dala trochu zdravých raňajok, tak si jak z reklamy na Snickers. Keď si hladná, nie si to ty,“ rozosmial sa a našpúlil pery.
,,Do Pohody ešte môžeme všetko. Až potom to príde,“ usmiala som sa.
,,Plánované rodičovstvo naberá ako slovné spojenie celkom nový rozmer, keď ho riešia ľudia so šiestimi spárovanými kalendármi,“ zasmial sa a pohladkal ma po vlasoch.
,,Stále je to pre mňa také surreálne,“ priznala som.
,,Čo? Deti?“ zodvihol obe obočia a venoval mi jeden zhovievavý úsmev.
,,Hej. Chápeš, ako to myslím. Chcem, vždy som chcela. A odkedy ťa poznám, aj viem, s kým ich chcem. Ale je to obrovská zmena. V myslení, konaní… vo všetkom,“ mykla som ramenom.
,,Zmeny sú dobré,“ zašepkal a pobozkal ma.
,,Neviem si predstaviť, že budem niekoho ľúbiť tak ako teba,“ chytila som sa za brucho.
,,Ešte viac. Tak, ako ľúbiš mňa a tak, ako ľúbiš seba. Dokopy,“ ládoval do seba kašu.
,,Nehynúca potreba mať dieťa drží ženy len vtedy, keď majú partnera, ktorý im nestačí. Ja sa na deti teším, ale aj keby sme boli navždy len my… nevadí mi to. Si presne taký, akého som chcela,“ zasmiala som sa a z peňaženky na stole vytiahla papierik.
,,Čo je to?“ čítal si postupne bod po bode.
,,Môj zoznam prianí. Takého chlapa som chcela pred rokom. A už ho mám!“ uškrnula som sa a rozhodla sa, že tú kašu predsalen dojem.
,,Čosi…“ čítal a smial sa. ,,Šak ty si si ma vymyslela!“
,,Úplne.“
,,A inak… aj ty si taká, akú som chcel,“ pobozkal ma na líce.
,,Nie som, ale zvykol si si,“ pokrčila som plecia.
,,To nie je pravda!“
,,Kedy si ma začal ľúbiť?“ rýpala som.
,,Neviem. Skoro. Po tej prvej poviedke asi,“ mykol plecom tiež.
,,Klameš! Si ma posielal na rande s inými!“ udrela som teatrálne päsťou do stola.
,,Neposielal som ťa nikam, len som ti v tom nebránil. Čo som ti mal povedať? Že ja s tebou teraz byť nemôžem, ale ty nebuď s nikým iným a čakaj? Veď by som bol sám pred sebou za kokota. Bola si v takom tréningovom programe. Keď si si zvykla na to, aký som, ako fungujem, čo mi vadí a čo mám rád a prijala si to, mohli sme pokročiť ďalej. Je tvoja chyba, že ti to trvalo tak dlho!“ rozosmial sa a ja som ho udrela.
Ľudia v našom okolí nás vždy radi videli. Kamkoľvek sme prišli, každý nás žral. Boli sme obľúbení aj osve, ale keď sme prišli niekam spolu, tá bipolárna mužsko-ženská-ľavo-pravo hemisférna energia dokázala na našu stranu dostať každého, koho sme na nej chceli. Kamarátov, zamestnancov, rodinu, klientov… Mr. & Mrs. Popular.
Firmu sme stavali vlastnými rukami. Doslova. Prisahala by som, že dve zo stien na kreatíve som vytvarovala zo sadry. Steny boli červené a podlaha v podstate neexistovala. Po pár dňoch sme unavení, špinaví a nevládni sedeli uprostred zariadenej miestnosti s pastelovými stoličkami a boli sme takí vyčerpaní, že sme si nestihli ani poriadne užiť to, že deň, na ktorý sme čakali tri roky, je konečne tu. Dvaja šialení startupisti, ktorí absolútne veria tomu, čo robia. 90% takýchto biznisov do roka skrachuje. To je fakt, ktorý sme si nepripustili ani na desať minút. On veril, že sa mu to podarí a ja som verila, že ak nájdeme dostatočný počet ľudí, ktorých pre tú vec zapálime, vznikne niečo krásne. A vzniklo.
Balila som do veľkej tašky všetko, čo by sa nám v kancelárii mohlo hodiť a premýšľala o tom, ako sa jedného dňa pred tých nadšených mladých ľudí postavím a poviem: „Milí Smarťáci, ďakujeme, že ste nám pomohli vytvoriť rodinnú firmu. Dnes by sme vám ja – a chlap, čo drží kameru – radi povedali, že bude mať nového člena. Toto je Mia!“
A ukážem im zarámovaný obrázok z ultrazvuku v buržujskom rámiku zo Sashe, ktorý vytvorila nejaká mamička s laktačnou psychózou, keď už nevedela, čo od dobroty.
,,Na čo myslíš?“ uškrnul sa a podal mi šálku s čajom.
,,Na to, že si ideálny chlap,“ pobozkala som ho.
,,Za každým ideálnym mužom stojí žena, ktorá mu vytvorila ideálne podmienky,“ žmurkol a bruškom ukazováka pohladkal môj stále sa zväčšujúci pupok.
na každom východniarovi je počuť, keď o ...
zaujímavé ako rodená bratislavčanka hovorí, ...
To hovoria iba tí, ktorí ho/ju ešte nestretli ...
A čo toto ?? Bodlo by ? https://youtu.be/ACtmMr9wpNM... ...
neexistuje....rovnako ako neexistuje ideálny ...
Celá debata | RSS tejto debaty