kontroverza

Otvorila som balkónové dvere a s úľavou spadla do jeho ustlanej postele.
,,Ja dnes budem spať tu!“ povedala som a zabalila sa do veľkej tenkej periny.
,,No dobre,“ rozosmial sa. ,,A sama, či môžem s tebou?“
,,S tebou! Chcem spať s tebou!“povedala som rozhodne.
,,Výborne,“ ľahol si vedľa mňa.
,,Vieš, čo fakt neznášam?“ povedala som s tvárou zaborenou v jeho vankúši.
,,Povedz.“
,,Keď s niekým spíš a ten človek ti dýcha do tváre,“ zaručala som.
,,Hej, to je riadne odporné. Ja to neznášam aj naopak. Keď ti dýcha na krk zozadu. Fuj,“ zaksichtil sa.
,,A preto by ľudia mali spávať takto,“ otočila som sa mu chrbtom, pritiahla si ho, položila som si temeno na jeho hruď a zhlboka vzdychla. ,,Vidíš, si vyššie, tak mi na nič nedýchaš, zohrievaš mi kríže a ja ti robím antistresák.“
,,Antistresák?“
,,No,“ vzala som mu ruku, strčila si ju pod tričko a nechala ho uchopiť môj prsník.
,,Uuu,“ zasmial sa a strnul.
,,Mačkaj,“ prehodila som si nohu cez perinu.
,,Nie, bude ťa to bolieť.“
,,Nebude. Mačkaj!“

Jemne mi stláčal prsník, kým som mu nezovrela ruku v dlani a nestlačila poriadne.
,,Pradieš ako mačka,“ uvoľnil sa a privinul si ma bližšie.
,,Uhm. Je to príjemné. Spi už,“ zasmiala som sa s nosom zaboreným vo voňavých obliečkach.
,,No tak teraz isto zaspím,“ zahryzol mi do ramena.
,,A čo chceš robiť?“ uškrnula som sa.
Otočil ma a machovsky sa mi zadíval do tváre: ,,Teba!“
Na sekundu ostalo hrobové ticho a potom sme sa obaja rozosmiali.

,,Chcem sa s tebou milovať, ale nedá sa, lebo si smiešny,“ povedala som mu, keď si na mňa ľahol.
,,Celé je to smiešne. Asi sme to mali urobiť už dávno, teraz je to pasé,“ priľahol ma a oprel sa nosom o moju bradu.
,,Možno len prišiel čas, aby sme konečne niečo brali vážne,“ strčila som si obe ruky pod jeho tričko a škrabkala ho pomaly po chrbte dlhými nechtami.
,,Toto za iných okolností nemám rád. Ale teraz je to veľmi príjemné,“ hovoril tlmene do paplónu, ktorý nás delil.
,,Osvedčilo sa mi, že nie je dôležité ČO, ale KTO ti to robí,“ zaborila som mu jednu ruku do vlasov a hladkala ho po hlave.
,,Dotyky od teba ľuďom tak celkovo nevadia, som si všimol,“ usmial sa.
,,Lebo ja sa dotýkam len ľudí, ktorých ľúbim. A keď sa niekoho dotýkaš s láskou, nemôže mu to vadiť,“ objala som ho a pevne stisla.
,,Zadusíš ma!“
,,Ale z lásky!“

Ešte sme sa chvíľu doťahovali, kým som mu jediným pohybom nevyzliekla tričko.
,,Ľúbim ťa odvždy a navždy, dopiče, rob s tým niečo!“ povedala som vážne a on sa nezasmial.
Uhryzol ma do spodnej pery a ja som sa mu s úľavným áchnutím prisala ku kovovej guličke v jazyku, pretože to som chcela urobiť od momentu, ako som ho spoznala. Trvalo to len tri roky, štyri mesiace a osemnásť dní, kým sa mi to podarilo.

Milovali sme sa celú noc. Nebolo to nechutne romantické, ani šialene divoké. Bolo to… nevyhnutne transcendentálne. Vpíjala som sa mu do pokožky, ako keby bol z plastelíny. Hrýzla som mu kosti a svaly a vyškrabávala mu do žilnatých predlaktí svoje meno. Cítila som v ušiach pulzujúcu krv, po spánkoch mi stekal pot a stehná ho zvierali, ako keby som ho medzi nimi chcela cítiť navždy.

,,To bolo…“ povedala som udychčane nadránom.
,,No, to teda bolo,“ zasmial sa.
,,Cigu?“
,,Hej,“ dýchal zhlboka, vstal a nahý sa prešiel po byte.
,,Bože, veď sa obleč!“ zakryla som si oči.
,,Pred minútou som bol v tebe a teraz sa budeš tváriť? Dám ti bombu,“ otočil sa mi chrbtom a zatwerkoval holým zadkom.
,,Ty si neuveriteľne nevkusný!“ rozosmiala som sa.
,,Idem nám zmotať jedno nevkusné brčko.“
,,Muž môjho života,“ vzdychla som.
,,Klamárka.“
,,Ľudia občas klamú,“ mykla som ramenom a on sa rozosmial.

Vyšli sme na balkón, začínalo svitať a obaja sme boli príjemne rozhorúčení. Vyfukovali sme voňavý dym a žmúrili do vychádzajúceho Slnka. Pozrela som sa na neho a vravela si, že som konečne presne tam, kde mám byť. V najmenšom meste na svete, v byte plnom mačacích chlpov a hamburgerovej vône, s mojou obľúbenou odrodou marihuany a s chlapom, ktorý sa ma nikdy nebude snažiť zmeniť, lebo ma začal mať rád takú, aká som, v momente, ako ma spoznal. Nemusel sa s ničím zmierovať. Páčilo sa mu to také, aké to bolo, lebo to bolo autentické.

Ďalšie týždne sme okolo seba chodili ako keby sa nič nestalo. Pracovali sme spolu, húlili sme spolu, jedli sme spolu… ale nič iné sa nezmenilo. Friend zóna bola späť a ani jednému z nás to nijako špeciálne neprekážalo. Po dvoch mesiacoch som sedela na jeho gauči, v lone som zvierala jeho mačku a ústa som mala plné jeho kulinárskych schopností.
,,Som tehotná,“ povedala som mu pomedzi chody.
Zbledol a sadol si.
,,Neviem, čo mám na to povedať,“ preglgol.
,,Upokoj sa, nič sa nemení, len spolu budeme mať dieťa,“ zasmiala som sa.
,,To je akože moje?!“ začudoval sa.
,,Prosím?“ zmeravela som.
,,No tak pochop ma, ako si môžem byť istý…“
,,Prosím?“ pokazená platňa v mojej hlave sa nedokázala oddrhnúť.
,,Akože, nechcem byť na teba kokot, fakt, tak ale…“
,,Ja už musím ísť,“ vstala som a mačka zo mňa spadla. Bezprízorne som si obúvala tenisky a obliekala kabát. Periférne som počula, že mi čosi hovorí, ale nevnímala som ho. Vedela som iba, že musím odísť. Okamžite. Kráčala som vo vysokom snehu na vlakovú stanicu, mráz mi štípal tvár a ja som dúfala, že silný vietor zo mňa vyfúka jeho vôňu, ktorou som mala pretkané všetko.

Oliver sa narodil 27. novembra. Mal 49 centimetrov a 3350 gramov. Pri pôrode so mnou bola mama a kričala na lekára: ,,Neopovážte sa ju nastrihnúť!“
Potom si sadla k mojej posteli a dívala sa na nás.
,,No vidíš, jeden parádny Valentín a čo z neho vzišlo. Daj mi ho,“ vzala si dieťa v perinke a bozkávala ho na malú hlavičku.
,,Som strašne unavená,“ povedala som ubolene.
,,Vytlačila si z otvoru, ktorý je príliš malý na čokoľvek, nového človeka. Máš nárok na únavu,“ uložila malého do postieľky. ,,Vyspi sa, miláčik. Prídem ráno. Čo ti prinesiem?“
,,Urobíš mi prekladané mäsko?“
,,Deň po pôrode zvyknú ženy jesť len vtáčie mlieko. Ale aj bravčové neni zlé,“ zasmiala sa, dala mi pusu a šla.

Moji rodičia sa na otca môjho dieťaťa nepýtali. Vedeli, že ak o ňom nehovorím, tak to má svoj dôvod. Keď mal Oliver dva roky, začali sme cestovať. Mame sa to veľmi nepáčilo, bála sa, že nás dlho neuvidí, že sa nám niečo stane a všetky ostatné bizarné strachy dobrých mám. Ale my sme boli v pohode. Ja som potrebovala vypadnúť a vyvetrať si hlavu. A chcela som, aby bolo moje dieťa odolné. Nie imunitne, ale sociálne. Neznášala som tie ženy, ktorých deti plakali vždy, keď videli cudzieho človeka. Oliver v lietadle nikdy neplakal. Bol zvedavý a rozumný a ja som vždy vedela, ako sa s ním zabaviť, aby plakať nemusel. Predvídala som jeho potreby, lebo to je presne to, čo žena pri mužoch musí robiť. Bolo to úžasné a spokojné dieťa. Začal skoro rozprávať, hovoril čisto, pretože som na neho nikdy nešušľala.

Čím bol starší, tým viac sa podobal na svojho otca. Rovnaké oči, rovnaký nos, rovnako krivé tenučké nohy, rovnako bezstarostná povaha. Z ničoho si nerobil veľkú hlavu. Keď mal štyri, začala som ho vodiť na hokej. Každé ráno o piatej. Vrátili sme sa naspäť domov, lebo moje dieťa potrebovalo zázemie. Môj otec chcel, aby z neho bol futbalista, ale mňa čosi nútilo ukázať mu aj inú cestu. Inú, ako bola tá, ktorou viedli mňa. A rovnakú, akou bola tá, ktorou išiel jeho otec.

Miloval ľad. Páčilo sa mu šmýkať sa po ňom a mal rád omrznutý nos. Po každom tréningu prišiel, priložil mi nos na líce a spýtal sa: ,,Dobre som vymrzol?“ Ja som pritakala, dala mu na špičku malého nosa horúci bozk a potom sa dívala, ako smiešne a nemotorne kráča na korčuliach do šatne.

,,Oliverko, budeš dnes večer moje garde,“ povedala som mu, keď som sa chystala na odovzdávanie cien, na ktorých mali byť „všetci“. Nikdy som nechápala, čo sa pod tým myslí, ale často som počúvala, ako to ľudia hovoria.
,,Čo je to garde?“
,,Garde znamená, že budeš môj spoločník. Oblečieme si super handry a pôjdeme na párty,“ žmurkla som.
,,A ja už som dosť veľký na párty?“ začudoval sa.
,,Samozrejme! Si chlapisko a dnes budeš za fešáka. Dohoda?“ zodvihla som pravú ruku.
,,Dohoda!“ plesol mi po nej.

Skutočne tam boli všetci. Ja som mala dlhú distingvovanú róbu a Oliver oblek. A obaja sme mali rovnaké conversy. Pretože sme pankáči! A hotovo! Boli sme naspäť na Slovensku iba chvíľu, ale videla som na Oliverovi, že svet sa mu páčil oveľa viac. Nebol to lokalpatriot, ale čím bol starší, tým viac som chcela, aby trávil čas s rodinou. Chodil do súkromnej škôlky s deťmi cudzincov, aby sa naučil toľko cudzích jazykov, koľko sa len dá a bola som ochotná pristúpiť na to, že letá budeme vždy tráviť mimo Slovenska, ale odísť nadobro som nechcela.

Prechádzali sme sa po sále, ja som mala v ruke cosmopolitan a Oliver v rovnakom pohári brusnicový džús. Boli sme najštýlovejšia dvojica na evente a to tam bola aj Sklovská s tým jej ujom! Kráčali sme popri bare a Oliver sa ma pýtal, kto sú tí ľudia, tak som mu to vysvetľovala.
,,Ahoj… te,“ ozvalo sa zrazu za mojim chrbtom.
,,Mami? A toto je kto?“ ukázal prstom na chlapa, na ktorého sa tak nápadne podobal.
,,Toto je tvoj ocko,“ vzdychla som v šoku.
,,Aha. Dobrý deň, rád vás spoznávam,“ podal mu ruku s úsmevom.

Leo si čupol a potriasol mu ňou. Vyjavene sa na neho díval a obzeral si ho z každej strany. Evidentne ešte nikdy nevidel nikoho, kto by mu bol taký podobný.
,,Ty si mu to povedala len tak bez prípravy?“ spýtal sa ma potichu.
,,Oliver vie, kto si. Nikdy som mu neklamala. Bol pripravený,“ mykla som ramenom.
,,Ja som Leo. Aj ja ťa rád spoznávam,“ usmial sa na neho. ,,Mohli by sme sa niekde porozprávať?“ spýtal sa ma znova potichu.
,,Iste. Oli, poďme si sadnúť,“ ukázala som smerom k nášmu stolu.
,,Niekde v súkromí som myslel,“ precedil cez zuby.
,,Tu nikto nikoho nezaujíma, súkromia je tu habadej, upokoj sa,“ mávla som rukou.
,,Prepáč mi to, čo som vtedy povedal. Každý deň som myslel na to, aký som bol strašný kokot,“ díval sa do zeme a mädlil si ruky.
,,Také slová sa na verejnosti nehovoria,“ opravil ho Oliver.
,,Máš pravdu. Prepáč,“ zasmial sa. ,,Je úžasný,“ krútil hlavou.
,,Áno. To je,“ naklonila som sa, našpúlila pery a Oli ma pobozkal.
,,Môžeš mi to odpustiť?“ chytil ma za ruku.
,,Mama je voči tomu indiferentná. Ona sa nehnevá,“ mykol môj syn ramenom a ja som sa rozosmiala.
,,Indiferentná? Ani ja neviem, čo to znamená,“ šepol Leo.
,,Indiferentný znamená ľahostajný alebo nevšímavý,“ prekrútil Oliver očami nad neznalosťou svojho otca.
,,Koľko si mal rokov, keď si sa naučil čítať?“ naklonil sa k nemu.
,,Necelé štyri. Ale v angličtine som sa naučil čítať až pred polrokom, lebo som veľa cestoval, nemal som čas na precíznejšie štúdium. Ale minulý týždeň som dočítal Salingera. A ty si sa kedy naučil čítať?“
,,Asi prilíš neskoro, lebo Salingera som nečítal dodnes,“ smiali sa a bavili ako starí kamoši.

Večer skončil a Leo nás odviezol domov. Rozlúčil sa s Oliverom pri dverách a ostali sme chvíľu stáť na chodbe.
,,Tak a teraz, keď sme sami… mohli by sme sa niekedy vidieť alebo tak? Chcel by som ho spoznať…“
,,Iste. Ak s tým bude on súhlasiť, pokojne,“ pritakala som.
,,A ty? S tebou som to pokazil už navždy?“
,,Pamätáš si, ako sme sa kedysi rozprávali o tebe a o tvojom otcovi?“
,,Hej,“ prikývol a zadíval sa do zeme.
,,Bol si môj najlepší kamarát. Najlepší. Istú dobu dokonca jediný. Ale bolo mi to jedno, lebo ja som nechcela tráviť čas s nikým, okrem teba. Roky si mi hovoril o tom, ako by si vychovával svoje deti a keď som ti povedala, že máš jedno na ceste, tak si zo mňa spravil kurvu. Veľmi dobre vieš, ako som nesúhlasila s tým, že roky nehovoríš s otcom a spôsobil si môjmu synovi presne to isté. Takže… áno. Navždy,“ vošla som dnu a snažila sa zatvoriť vchodové dvere.
,,Povedala si, že ma ľúbiš odvždy a navždy,“ položil mi ruku na dvere.
,,Ľudia občas klamú,“ mykla som ramenom a zabuchla.