Keď som šla k našim na sviatky, povedala som si, že tento rok budem na otázky mojej mamy o mojom súkromí odpovedať iba jednoslovne. Žiadne rozsiahle vety, ktoré by viedli k akémukoľvek dôvodu na analýzu toho, ako vlastne žijem, s kým a prečo.
Som v citlivom veku, tesne pred tridsiatkou, a fakt mi nerobia dobre otázky o tom, kedy plánujem znivočiť svoje lono polmetrovým fešákom, čo by sa už mal narodiť aj s kopačkami a debilným čírom na hlave. Milujem deti, aj by som niekedy nejaké chcela, ale že by som usporadúvala majstrovstvá sveta vo vrhaní vaječníkmi, to sa teda povedať nedá.
Sedeli sme v kuchyni a popíjali latté zo stroja, ktorý som našim kúpila pred dvoma rokmi na Vianoce. Dopiekla som posledný koláč a unavená si sadla na stoličku oproti mame.
„No a čo ten Roman?“ začala zhurta.
„Nič,“ mykla som ramenom.
„Robíš pre neho ešte?“ zodvihla obočie.
„Hej,“ prikývla som.
„A ako to ide?“ usmiala sa.
„Dobre,“ usmiala som sa tiež, aby som nepôsobila drzo hneď spočiatku.
„A on je teraz u rodičov?“
„Hej.“
„Na východe?“ odpila si.
„Hej.“
„A ty ideš rovno do Bratislavy zajtra?“ pozrela sa na kalendár na stene.
„Hej,“ fúkala som si do peny.
„A on má tu mačku, že?“
„Hej.“
„A je to také, ako si si to predstavovala? Ten život s mačkou a tak…“
„Hej,“ pritakala som a spomenula si na moje najobľúbenejšie stofarebné nevrlé adoptívne dieťa.
„A čo vy ináč spolu robíte furt?“ vyzvedala.
„Jeme.“
„Jak jete?“
„Normálne.“
„Varíš mu?“ usmiala sa.
„Hej.“
„A on varí?“
„Hej.“
„Nevyprávaj! A dobre?“
„Veľmi.“
„Ale čosi! Varíte spolu?“
„Hej.
„A nemáš jeho fotku?“ uškrnula sa.
„Nie.“
„Jak je to možné?“ zvraštila čelo.
„Neviem.“
„No tak furt si fotíš koláče, ale toto si neodfotíš! A je pekný?“
„Je,“ prikývla som uznanlivo.
„A ako vyzerá?“ prisunula sa mama bližšie.
„Normálne.“
„Jak normálne?“
„Normálne,“ mykla som ramenom.
„No a bolo už…?“ zapýrila sa.
„Čo?“ zamračila som sa nechápavo.
„No šak… furt si tam cez víkendy, tak…“
„Jáj… nie,“ pokrútila som hlavou.
„Ako to?“
Nadýchla som sa a chcela jej odpovedať, ale moja hlava explodovala, svet zahalilo veľké biele svetlo a všetko sa ponorilo do tmy.
Naučilo ma to dve veci:
1) Nikdy nevyhráš nad ženou, ktorá má za sebou viac pôrodov ako ty.
2) Ak na niečo nemáš jednoslovnú odpoveď, je to príliš komplikované.
Mama je skrátka človek, ktorý vás pri všetkej láske a starostlivosti dokáže zabiť príslovkou a zámenom.
:))) seatko, ty máš takéto skúsenosti??? ...
:-) ...
Vyborne seat: Všetci jej hladkajú bruško, ...
... a čo mala napísať, že vybehne rovno na ...
konečne si napísala. aby som pravdu povedal ...
Celá debata | RSS tejto debaty