kontroverza

Občas za seba nechávam rozhodovať svoje vaječníky. Klamem, nie občas. Vždy.
Vždy za seba nechávam rozhodovať svoje vaječníky. Aj pri práci. Nepracujem s ľuďmi, ktorí sa mi nepáčia, lebo potom nemám žiadnu motiváciu podávať akékoľvek výkony. Som estét. Chcem sa pri svojej práci dívať na niečo krásne a inšpiratívne.

To bol dôvod, prečo som pred pár rokmi začala pracovať pre Oscara. Páčil sa mi, bol rozkošný, mal bradu a veľké sovičkové oči. A bol to aj dôvod, prečo som pre neho prestala pracovať. Už som sa na neho nemohla dívať každý deň. Nemohla som s ním sedávať na balkóne a piť kávu. Už to nebol ten človek, ktorý ma pred rokmi v kaviarni zbalil na trvalý pracovný pomer. Moja kreativita pri ňom zomierala a moja žalúdočná neuróza bola na svojom historickom maxime.

,,Môžeš si vybrať stôl. Alebo kancel,“ mykol Leo plecom, keď som si do ich firmy priniesla krabicu so svojimi vecami.
,,Vy sedíte kde?“ rozhliadala som sa po priestore.
,,Ja tam a Teo tam v tom rohu. Je tu ešte jeden voľný flek, ak chceš sedieť s nami. Ale môžeš sedieť aj sama, alebo si vezmi ten open space, tam budú sedieť kreatívci aj kóderi. Nechám to na teba,“ pohladkal ma po chrbte a ja som si postavila krabicu na voľný stôl v ich kancelárii.
Leo & Teo. Keď zakladali firmu, ani im nenapadlo nazvať ju podľa seba. Vraj sa im ľudia už beztak smiali, že sú ako postavy z knižky Ľudmily Podjavorinskej.

Odchádzalo sa mi od Oscara ľahko, lebo som vedela, že mám kam ísť. Snažili sa ma dostať roky a boli vytrvalí. Pravda bola taká, že som k nim neprešla preto, lebo som chcela mať čohokoľvek viac. Chcela som len denne vídať Lea a nevedela som, ako mu to povedať. Chcela som sa celé dní pozerať na tú nádhernú usmiatu tvár, lebo keď sa smial on, smiala som sa tiež. A on sa smial veľmi často.

,,Žiadne vzťahy na pracovisku,“ hovorieval mi Oscar tak často, ako mu to len komunikačné kanály dovoľovali.
Leo nikdy nič také nepovedal, tak som sa nechávala unášať svojimi predstavami.
,,Myslím, že mu poviem, že sa mi páči,“ povedala som raz hryzúc do šalátovej uhorky jednej z mojich kolegýň.
,,Už si to niekedy urobila? Povedala si mužovi, že sa ti páči?“ skúmavo privrela oči.
,,Nie, ale tento sa mi fakt páči a ak mu to nepoviem, tak nebudem vedieť, či aj ja jemu,“ mykla som ramenom.
,,Skús to chvíľu rafinovanejšie,“ odporučila mi a ja som poslúchla, lebo na harašment majú ľudia rôzne názory a kým nie sme v Amerike, kde sa za sexuálne obťažovanie považuje aj otvorenie dverí, mohla som si pestovať všetky svoje erotické fantázie o chlapovi, ktorého úsmev ma prebúdzal každé ráno s prvou šálkou kancelárskej kávy.

Tak som čakala a mlčala. Chodievali sme spolu na obedy, po večeroch sme si vypisovali bizarnosti na komunikátoroch, občas mi z baru oproti priniesol capuccino to go a keď som povedala, že mám rada výšky, vzal ma na let balónom. Smial sa mojim vtipom, vymieňal si so mnou čokoládu za gumové medvedíky a všetky impertinentné dvojzmysly mi vracal rovnakou mincou.

,,Na prvého mája ma bozkávaš pod čerešňou!“ napísala som mu v nedeľu večer.
,,Nepochybuj!“ zakontroval a ja som ani na chvíľu nezapochybovala, že tá emócia je recipročná.
V pondelok ráno som prišla do práce ako v ktorýkoľvek iný deň, lebo v reklamných agentúrach sa neriešia štátne sviatky a málokedy sa riešia akékoľvek dni. Pracujeme na furt-time.
Čakala som celý deň, ako princezná vo veži, kedy niekto rozkopne dvere a vyslobodí ma bozkom.

Do dverí nikto nekopal a ani môj decentný diadémik si nikto nevšimol. Chlapci ťukali do počítačov a ja som sa začínala cítiť hlúpo, lebo som si ten bozk pod čerešňou naozaj priala. Bolo šesť večer, kým som pochopila, že to už nepríde. Celým telom mi prešli zimomriavky. Nikdy mi nie je zima kvôli počasiu. Zima mi je iba vtedy, keď mi je smutno. Mama vravela, že som to mala už ako dieťa – keď som si vzala deku, vedela, že mi čosi kvári dušičku.
Už síce nemám osem, ale pravda je to stále.

Vstala som, naplnila kabelku počítačovým príslušenstvom a zvesila sveter z operadla kresla.
,,Ideš?“ spýtal sa Leo nezainteresovane.
,,Hej. Pekný večer, chalani,“ usmiala som sa s vypätím všetkých síl a dúfala, že uprostred čela nemám obrovské šarlátové písmeno.
,,Aj ty si už chcel ísť, nie?“ pozrel sa na neho Teo s úškrnom.
,,Veď pôjdem,“ vzdychol.
,,Máš program?“ nedalo mi.
,,Ide bozkávať pod čerešňou,“ doberal si ho Teo a ja som sa na malý moment pristihla pri tom, ako si predstavujem, ako sa chlapci o mne po večeroch rozprávajú a Leo si od Tea pýta rady do života o tom, ako ma nenápadne zbaliť.
,,Nevrav,“ usmiala som sa.
,,Má novú čajku, perfektná je, bude sa ti páčiť, sympaťáčka,“ povedal Teo a moja fiktívna bublina s americkou teenagerskou fabuláciou spľasla ako mužské semenníky po treťom čísle.
,,Ó… fíha… že si sa nepochválil,“ koktala som s umelým úsmevom na tvári.
,,Je to čerstvé,“ mykol ramenom.
,,Držím palce. Čaute,“ zamávala som a už ma nebolo. Ak by som tam stála ešte dve minúty, asi by mi vybuchol mozog. Potom srdce. A potom predstava o spoločnej budúcnosti s chlapcom od vedľajšieho stola.

Cestou domov som stretávala zamilované páriky, ktoré sa ruka v ruke vodili Starým mestom a všetkých som ich na moment nenávidela.
Bol to zbytočný deň. Zbytočne som si vzala najhlbší z hlbokých výstrihov. Zbytočne som odchádzala od Oscara. Zbytočne som mala plnú kabelku gumových medvedíkov. A zbytočne som si kúpila štyri balzamy od Eosu, len aby som chutila ako jahodový sorbet, keď k tomu bozku príde.

Sadla som si do Medickej k môjmu obľúbenému stromu, zapálila som si cigaretu a dívala sa do diaľky bez toho, aby som na čokoľvek zaostrovala.
Po chvíli si ktosi sadol vedľa mňa a ponúkol ma veľkým mikroténovým vreckom plným čerešní.
,,Nejem ovocie, ďakujem,“ povedala som automaticky a nevenovala tomu človeku pohľad.
,,Viem,“ zaznelo z môjho pravoboku Leovým hlasom.
,,Čo tu robíš?“ vzdychla som.
,,Viem, že si to odo mňa nechcela a ja na to ani nemám dôvod, ale cítim potrebu ospravedlniť sa,“ povedal zmierlivo.
,,A za čo?“
,,Mal som ti povedať, že s niekým randím,“ vzdychol.
,,Prečo? Sme kolegovia, nemusíš mi vešať na nos svoje súkromie.“
,,Myslel som, že ten náš spôsob komunikácie… ja som si proste myslel, že si len taká. Že je to tvoj divný zmysel pre humor…“
,,A už si to nemyslíš?“
,,Teo si myslí, že ma miluješ,“ vypadlo z neho.
,,Zaujímavé. Aj ty si to myslíš?“ usmiala som sa.
,,Mám si to myslieť?“ spýtal sa neisto.
,,Tvojej priateľke by nebolo príjemné, že so svojou kolegyňou vedieš takúto debatu,“ vstala som a oprášila si zadok.
,,Nie je to moja priateľka, párkrát sme spolu boli vonku,“ vstal rýchlo tiež a postavil sa mi do cesty.
,,Čo odo mňa chceš, Leo?“ vzdychla som.
,,Pravdu.“
,,O čom?“
,,Ľúbiš ma?“ spýtal sa tak vydesene a sebavedomo zároveň, až ma to prekvapilo.
,,Ja…“ strčila som si ruky do vreciek.
,,Z čoho ti je tak smutno?“
,,Nie je mi.“
,,Si modrá od zimy. Je ti smutno,“ vhodil mi čerešňu do žliabku medzi prsiami. Tenká látka blúzky ju zastavila.
,,Čerešne sú zrelé a blúzka priúzka… snáď nájdeš niekoho s menšími prsiami… alebo širšou blúzkou,“ vybrala som si bobuľku z dekoltu, strčila si ju do úst a so všetkým sebazaprením ju zhltla aj so zvyškami svojej hrdosti.