Sedem rokov. Tak dlho ju poznám a svojim spôsobom milujem. Je to príbeh, ktorý napísala a ja vám ho len prerozprávam. Bola som niečou literárnou postavou. Po tých stovkách ľudí, o ktorých som vám hovorila, si niekto povedal, že mi to vráti.
Bol to skvelý zápas.
A vyhrali sme ho obe.
Sedela som v bare pod školou, klepala posledné strany scenára na autorskú tvorbu a oslavovala Katarínine meniny. Pokec som mala zapnutý fulltime. Fulltime osem rokov. Medzi prácou a školou ma bavilo písanie všetkého druhu. Aj moje zoznamy na nákup vyzerajú ako pôsobivé haiku.
Vonku bola šialená bystrická zima a mne sa na obrazovke počítača zjavila správa od chlapa, ktorý mal fotku stiahnutú z netu, ale vedel, kam písať čiarky, tak som to opomenula.
Opomínala som to štyri roky.
Ten neustály kontakt spôsoboval šialenstvo v našich životoch aj mimo virtual. Ja som všade chodila s počítačom (lebo to bola doba, keď pokec ešte nemal appku, deti!) a moji priatelia ma mali za úplného magora. A on prskal vodu na poradách na manažérov, lebo nespal 40 hodín.
Po štyroch rokoch, neustálych milovaniach a hádkach, som mala dosť. Narazila som na svoj strop.
,,Buď sa stretneme, alebo som skončila. Už fakt nemôžem, potrebujem reálny život, presrala som štyri roky, šak sa spamätajme,” fajčila som jednu za druhou v bratislavskom byte pri Poluse, v ktorom sa môj vtedajší spolubývajúci zbláznil (mimochodom, z vlastného príbehu). Život hodný undergroundového autora.
,,Ale bude to naposledy, čo sa uvidíme, je ti to jasné?”
,,Prečo?”
,,Si ochotná to podstúpiť? Fakt?”
,,Hej.”
,,Tak veľmi to chceš vedieť?”
,,Tak veľmi.”
,,Som v BB u mamy. Prídi.”
,,O siedmej?”
,,O siedmej.”
Tak som prišla.
Na zasneženej stanici v treskúcej, šialenej zime, pár dní pred Silvestrom, keď som s vtedajšou frajerkou (áno, správny rod) šla na Ponickú chatu, sa predo mnou objavil človek, ktorý mi štyri roky ruinoval realitu.
Bola krásna. Áno, správny rod.
Uzimená so šialene bielymi zubami a takou dokonalou pleťou, že som mala chuť ju kopnúť. Vyzerala ako to najhoršie a to najlepšie, čo sa mi v živote stalo. Zároveň.
Zapadli sme do prvej krčmy, ktorá bola poruke. Slečinky z veľkomiest. Čo si štyri roky písali o vínnych kluboch. A jedna z nich bola korokmajster.
Toľko becheroviek za tak krátku dobu ešte nevypil nikto na Zemeguli.
Nestalo sa medzi nami nič. Len dve tuhé objatia a hlboké nádychy.
Vraj som ju mala odsúdiť a poslať do piče. Vraveli všetci. Aj ona.
Nemohla som.
Boli to štyri roky môjho života. Nešlo to hodiť cez palubu.
Obzvlášť v období, keď som mala sama vzťah so ženou a tiež nikto nevedel prečo. Ani ona.
Lucia mala v Prahe frajerku, ja som mala frajerku niekde medzi Brnom a Prešovom a keď ja už som prešla transformáciou rôznych vzťahov a ukotvila sa vo svojom skvelom single živote, asi po týždni od rozchodu s frajerom (áno, zase správny rod… sa v tom strácate, viem… bitch), mi v záchvate hnevu na moje ,,My sa už fakt nikdy neuvidíme?” prišla hrýzť do pery po úmornej ceste, kde ju blokovala premávka, morálka, aj Boh.
Okey, dokázala, že si zaslúži priestor v mojom živote.
Vrátila sa domov a neviem, či kdesi medzi Bratislavou a Prahou, ale stretla ďalšiu ženu.
Žila v Austrálii a nikdy sa nevideli.
Potom sa uvideli a ona ju požiadala o ruku.
Aby vám nebolo málo.
Telefón mi zurčal neustále a ja som sa nedokázala odtrhnúť od príbehu, do ktorého ma uviedla.
,,Už si zasa na chlapov, čo?” usmiala sa.
,,Hej, veru hej.”
,,A na koho aktuálne?”
,,Na Oscara…”
,,Preboha. Vedela som.”
,,Nah…”
,,Povedala som Zuze, že som niekoho stretla.”
,,Po tom, čo ťa ten niekto požiadal o ruku?”
,,Uhm.”
,,Luca, ty si strašný frajer. Čo teraz?”
,,Balí sa a odchádza.”
,,A Austrálčanka čo?”
,,Je v Austrálii.”
,,Čo s tým chceš robiť?”
,,Nooo…”
Sedím vo vlaku do Prahy so všetkými svojimi vecami. Lebo… Lucia sa pred rokmi rozhodla, že nám dopíše príbeh, v ktorom, napriek všetkému, budeme v jednom priestore, jednom meste, jednom byte, jednom tele, jednom papierovom zväzku… zapadnuté prachom.
Ako autor s autorom.
Ako postava s postavou.
Dve prepletené ženské telá v najkrajšom európskom meste, fajčiace cigarety na dlhých čiernych špičkách a premýšľajúce o tom…
,,Čo sme si to urobili…”
Celá debata | RSS tejto debaty