kontroverza

Pohľad z okna liečebne pre psychicky narušených môže byť vskutku depresívny. Nie je tomu ale vždy tak.
Dostala som sa do Pezinka dobrovoľne. Sadla som na vlak, prišla a povedala, že by som si chcela prenajať izbu. Sú školení na šialencov, tak to nebrali nijako extrémne, primár, ktorý ma prijímal, bol starší pán so santaclausovskou bradou a múdrymi hnedými očami. Veľmi milý človek. Vyzeral mäkko. Mám rada mäkké veci.

Hospitalizovali ma, v podstate, hneď. Povedala som Dr. Santovi, že sme vlastne kolegovia. Diagnostikovala som si všetko správne, nešibalo mi, ja som vedela, čo mi je, aj prečo tam chcem byť. Pochopil to.

Odmietala som robiť všetko štandardné. Nebola som štandardný pacient. Na skupinovkách som mlčala, na súkromnej terapii som mlčala, vlastne, tak celkovo som mlčala. Nerobila som nič. Nechcela som nič robiť. Chcela som len sedieť a byť ticho pod dohľadom ľudí, ktorí rozumeli môjmu stavu. Na raňajky som dostávala citalec a sulpirid a na večeru tisercin a stilnox.

Dvere na mojej izbe sa otvorili a podľa krokov som vedela, že to nebude nikto z personálu, ani z pacientov. Občas prišiel niekto na návštevu. Z ľudí, ktorí boli hospitalizovaní. Najradšej som mala Paľa z Ružomberka. Nielen preto, že bol pekný. Nikdy sa ma na nič nepýtal, iba prišiel a porozprával mi, čo je nové na oddelení, kto s kým spal a komu zmenili liečbu. Paľo bol feťák, roky závislý na pervitíne. Na psychiatriu sa dostal po detoxe, keď si uvedomil, že nedokáže žiť s tým, že do fetu namočil aj svojho synovca. Ale tie kroky nepatrili jemu, Paľo chodil veľmi rytmicky.

* * *

Počula, že som vošiel. Nepozrela sa. Mala pohľad opretý na okno. Začula odsunutie kovovej stoličky pri posteli, ale neobrátila sa.
,,Ahoj, to som ja, Martin,” povedal som.
Nič. Toľko rokov na to čakala a napokon… nič. Myslel som si ani neviem čo. Vlastne, viem, čo som si myslel. Že sa postaví, rozosmeje, hodí sa mi okolo krku a začne ma zbesilo bozkávať od radosti, že ma vidí. Lebo som naivný magor. Alebo čo.

Díval som sa na ňu a vyzerala inak, ako som si predstavoval. Kedysi často poznamenávala, že by sa mi nepáčila, lebo sa mi páčia 2D ženy. Keď som ju spoznal, bolo jej priveľa. Mentálne aj fyzicky. Dnes tam z toho všetkého neostalo nič. Prepadnuté líca, tvár bez mejkapu, mŕtve oči a vyziabnuté nohy. Vždy sa smiala svojim tučným stehnám. Vyzerala presne tak, ako si predstavovala, že vyzerajú ženy, ktoré ma priťahujú. A ja som si až pri pohľade na ňu uvedomil, že sa mi na tom vlastne nemá čo páčiť. Neprišla len o prsia a plné líca, prišla o osobnosť. O tú mäkku, poddajnú osobnosť, ktorá ma fascinovala každý deň svojou nekonečnou potrebou pomáhať ľuďom, hoci si to vôbec nezaslúžili. Aj mne pomohla. A vôbec som si to nezaslúžil…

,,Ako sa cítiš?” opýtal som sa hlúpo.
Výraz jej tváre sa nezmenil.
,,Je mi ľúto, že som sa tak dlho neozval, prepáč mi to. Mal som veľa práce a doma… veď vieš, aká bola situácia. Olívia má už prvý zub, veľmi som sa nevyspal. A mala si pravdu, vyzerá ako ty, je to haluz. Má veľké modré oči a tmavé vlasy. No, vlasy… je to skôr také rebelantské číro, možno z nej bude speváčka punkovej kapely. Našich by jeblo, takže dúfam, že to tak bude,” zasmial som sa. Ona nie. Že ma počúva som vedel len podľa toho, že sa jej z očí začali valiť slzy, ktoré skončili kdesi na tričku. Nemala šatku. Skoro dvadsať rokov ju nedala z krku dolu a zrazu mala holú jej najintímnejšiu zónu a bolo jej to jedno. Stratila akýkoľvek pud sebazáchovy a nemohol som si pomôcť, mal som dojem, že je to celé moja vina. Vlastne, asi bola.

Vstal som a povedal jej, že sa vrátim. Vyšiel som von a zastavil ošetrujúceho lekára, aby som sa ho spýtal na jej stav.
,,Ste z rodiny?”
,,Som Martin, pravdepodobne vám o mne hovorila…”
,,Nehovorila. Nehovorila o nikom a ničom. Odkedy je tu, nepovedala ani slovo,” povedal smutne.
,,Čože?” zarazil som sa.
,,Nechce. Potrebuje mlčať, nechávame jej čas,” mykol ramenom.
,,Čo robí celé dni? Píše?”
,,Nie. Chvíľu sme jej tam nechávali počítač, papiere, perá… ale ani čiarku,” znova mykol ramenom.
,,Nechceli by ste s tým niečo robiť?!” zvýšil som na neho hlas.
,,Skúšali sme rôzne formy terapie, jeden čas chodila na detské oddelenie v budove oproti, je tam onkológia,” ukázal prstom.
,,A?”
,,Jediné, čo robila, bolo, že dávala z okien dolu nálepky zvieratiek a vyrábala pre deti takých panáčikov zo šnúrok…”
,,Neznáša to. Obrázky na oknách… myslí si, že deti by nemali mať pokrivenú optiku a je presvedčená, že dospelí im ničia realitu, lebo potom budú mať deti dojem, že rybičky lietajú a budú sklamané, keď vyjdú z izby von,” povedal som viac menej sám pre seba. ,,Už tam nechodí?”
,,Nie, už pár týždňov len sedí a díva sa z okna.”
,,Myslíte si, že sa zbláznila?”
,,Nie, jej mentálny stav je v poriadku, je len veľmi unavená, potrebuje pokoj.”
,,Dávate jej nejaké lieky?”
,,Antidepresíva a sedatíva. Berie ich dobrovoľne, dohodla si to so svojim ošetrujúcim lekárom už pri príchode, je to vlastne naša kolegyňa, diagnostikovala sa sama, nie je to štandardná pacientka. Prepáčte, už musím ísť,” usmial sa na mňa.
,,Iste,” kývol som hlavou a podal mu ruku.

Vrátil som sa do jej izby, sedela bez pohnutia.
,,Niečo pre teba mám,” vybral som z vrecka malú plyšovú sovu a položil jej ju na posteľ. ,,Prosím ťa, povedz niečo,” vzdychol som.

Ten lekár mal pravdu, vyzerala veľmi unavene. Na skapanie unavene. Ako keby jej už úplne došli slová. Bola tam zatvorená dva mesiace. Neozval som sa jej tri. Keď som sa pripojil na komunikátor, cez ktorý sme si zvykli písať, našiel som si desiatky správ. Prvé dva týždne mi písala každý deň. Potom len raz za čas. A potom mi napísala, že ma veľmi ľúbila a že mi praje všetko dobré a offla sa.

Čakal som pár dní, či sa pripojí, ale nepripojila. Tak som urobil to, čo viem najlepšie a lokalizoval jej polohu proti jej vôli. Prešiel som si jej sociálne siete, blog, celú jej virtuálnu identitu. Nenašiel som nič. Až jej telefón ma priviedol sem. Kedysi sa mi tým zo žartu vyhrážala.
,,Raz kvôli tebe skončím v Pezinku,” hovorievala mi so smiechom.
Nebral som ju vážne. Mal som…

Ako som sa tak na ňu pozeral, neustále mi v hlave išlo ,,Čo si to urobil…”, ako mantra.

Postavil som sa a chytil kľučku na dverách.

,,Čo si to urobil?” zaznelo zrazu za mojim chrbtom. Otočil som sa vyjavene.
,,Láska,” nadšene som prišiel k jej posteli.
Otočila sa a prvýkrát v živote sa na mňa pozrela.
,,Sľúbil si to… sľúbil si, že ma nikdy nenecháš samú… čo si to urobil?” mala taký žalostný výraz, takú výčitku v tvári, že som úplne stŕpol.

* * *

Pozrel sa na mňa zranene a s ľútosťou. Urobil pár krokov vzad, spotili sa mu oči, otvoril dvere a odišiel. Zasa.
Vedel, čo to znamená, keď mi niečo človek sľúbi…
Vedel, čo to znamená, keď ma človek naozaj ľúbi…

A aj tak to celé dojebal.