kontroverza

Vyhodil som veľké žlté vrece do smetí a urobil pár krokov k múriku v mŕtvom uhle, za ktorým bola lavička. Mŕtvy uhol sme to volali preto, lebo to v rámci sídliska bolo jedno z mála miest, kam nebolo vidieť z okien môjho bytu. Eva tam sedela a skladala Rubikovu kocku.

Prisadol som si a usmial sa.
,,Ahoj,“ naklonil som sa k nej a pobozkal ju.
,,Servus,“ položila ju vedľa seba a usmiala sa na mňa. Nasilu a strojene.
,,Čo sa robí?“ vzdychol som.
,,Nič, prečo?“
,,Vyzeráš smutne. Viem, kedy vyzeráš smutne.“
,,Hovorila som s bývalkou,“ usmiala sa.
,,Vždy, keď tú vetu povieš, tak som rozrajcovaný na dva dni dopredu,“ zasmial som sa a ako každý chlap si predstavoval to najkrajšie divadlo na svete. Štyri prsia, dve loná, kopa vlasov… šak veď… viete.
,,Zlatý.“
,,Ozvala si sa ty či ona?“
,,Ja. Chcela som vedieť, ako sa má. Ani neviem prečo, mi tak prišlo, že som sa k nej naposledy nezachovala pekne a hoci si nemám čo vyčítať, lebo ona sa nechovala pekne predtým, príde mi divné nemať to nejak… doriešené,“ mávla rukou.
,,Chýba ti?“ spýtal som sa a, popravde, dosť som sa bál odpovede.
,,Niektoré veci mi na nej chýbajú, to určite,“ mykla ramenom.
,,Ktoré?“ kopal som si hrob všetečnými otázkami.
,,Napríklad vôňa jej tela… chýba mi jej dokonale hladká pokožka, jej krásne husté vlasy, ktoré som mala po celom vankúši… chýba mi jej smiech a jej nafúknuté brucho vždy, keď sa prejedla a podkladala vankúšom. Chýba mi jej bezchybný, dokonale okrúhly zadok v čipkovaných nohavičkách vykúkajúci spod periny. A chýba mi ten pocit, ktorý som mávala každé ráno, keď som sa zobudila a ona ležala vedľa mňa…“
,,Aký pocit?“
,,Keď otvoríš oči a si okamžite šťastný. Hneď. Len preto, lebo vidíš, stačí to,“ mykla ramenom.
,,Ľúbila si ju veľmi?“
,,Veľmi. Vlastne, odkedy sme sa rozišli, som mala pár vzťahov, ale milujem až teba,“ znova mykla ramenom.

Sedel som tam a počúval to dievča, ktoré sa predo mnou odhalilo vždy, keď som chcel. Nebolo otázky, na ktorú by mi neodpovedala. Častokrát mi odpovedala aj na to, na čo som sa nepýtal, v medziriadkoch. Pozeral som sa na ňu, na jej smutné oči, ktoré mi hovorili, že celá tá rozprava vlastne nie je o jej bývalej priateľke, nech už to slovné spojenie znie akokoľvek príťažlivo. Chcela mi byť takou ženou, akou bola ona pre ňu. Chcela byť mojim okamžitým ranným šťastím.

Mohol som to vyriešiť radikálne. Buď ju už viac nevidieť a ostať sedieť doma pri žene, ktorú som si vybral, alebo prísť domov a vyklopiť frajerke, že sa už viac ako rok stretávam pri smetiakoch s niekým, kto by mi daroval všetky svoje fungujúce orgány, ak by som ich potreboval. Alebo iba tak, z plezíru, o ne požiadal.

Ako správny muž som si vybral tretiu možnosť. Pobozkal som Evu a vrátil sa domov vybúchať svoju ženu ako opicu.
Lebo okamžité šťastie môže mať o dosť viac podôb…