kontroverza

Ak niečo naozaj nemám rád, tak je to zima. Snažil som sa zvyknúť si na ňu a jej prejavy, ale stále sa mi to nepodarilo. Nemám veľmi rád ani leto, lebo sa vtedy ľudia potia a smrdia, ale zima je ešte horšia. Neznášam, keď mi ide z úst para. Vyzerá to, ako keby som fajčil a to je zlozvyk, ktorý naozaj nie som ochotný tolerovať.

Prechádzal som z vyhriateho nákupného centra do treskúcej bratislavskej zimy a stánky vianočných trhov ponúkali toľko vôní a chutí, že keď som zacítil cesnakový lángoš, privrel som oči a predstavil si, ako by reagovala Ona.
,,Cesnak, kečup, syr, prosím… a jeden iba cesnakový mi zabalte. A ešte vás poprosím ten čaj s citrónom, ďakujem,“ povedal som staršej žene v okienku malej drevenej búdy.
,,Nech sa lúbí, štyri evríčká, mladý pán,“ usmiala sa na mňa a mala takú medzierku medzi prednými zubami, ktorá mi na ľuďoch príde vždy zaujímavá

Kráčal som v dave ľudí a pri kraji na betónovom kvetináči sedel muž. Bezdomovec. Evidentný. Mal veľké červené zanedbané líca a uzimenú kožu.
,,Prepáčte, nenašlo by sa niečo teplé? Nejedol som už dva dni…“ vytrhlo ma zo zamyslenia.
Pozrel som sa na neho a cynika na mojom povrchu bodol medzi rebrá ten precitlivelý malý chlapec, ktorý nechápal, prečo mu iné deti robia zle.

Podal som mu papierový pohár s horúcim čajom a ten lángoš, ktorý som držal v ruke.Vzal som dva, lebo… ja neviem, lebo som vzal aj pre Ňu. Hoci som vedel, že ju dnes neuvidím… že ju možno neuvidím už nikdy, ale vzal som jej lángoš. Možno som bol prepracovaný.

Chlap, ktorý držal v ruke teplý čaj a vyzeral, že je to najväčší zážitok jeho života, sa na mňa vďačne pozrel.
,,Ďakujem vám, dobrý človek,“ kývol hlavou. Dobrý človek. V živote ma tak nikto nenazval. Lebo ja ním objektívne nie som. Hoci, Ona vraví, že nie som zlý. A nepriznal by som jej to, ale veľmi často máva pravdu. Premýšľal som, čo by urobila. Okrem toho, že by si toho starého chlapa vzala domov, aby ho nakŕmila a asi by ho nechala spať na svojom gauči možno aj navždy, lebo jej keby cudzí človek oznámil, že dva dni nejedol, to mohutné prasknutie, ktoré by počul celý svet, by zaznelo z jej hrudníka.
Obzrel som sa okolo seba a o dva stánky ďalej boli vyvesené čiapky, ručne pletené. Vyzerali teplo.
,,Počkajte tu,“ povedal som mu, prišiel ku stánku a vybral čiernu hrubú čapicu. Prišiel som ku chlapovi, ktorý schuti jedol môj lángoš a podal som mu ju. ,,Aby vám nebola zima,“ usmial som sa. Nebol som v konverzácii s asociálmi bohvieako dobrý, ale uvedomil som si, že mám s tým chlapom čosi spoločné. Ľudia s nami oboma neradi hovoria a ak už, tak sú rozhodne v rozpakoch.

Otočil som sa, že pôjdem a zbadal Ju pri stánku so šatkami. Vo vianočnom svetle jej žiarili červené kučery a ona sa viac rozhliadala okolo seba, než by sa dívala na tie kusy látok, ktoré brala do rúk. Sondovala ľudí, ktorí sa predierali davom, usmievala sa na deti kráčajúce vedľa ochranárskych rodičov a keď otočila zrak mojim smerom, po ramene ma poklepal ten bezdomovec.
,,Ďakujem,“ podával mi ruku.
Potriasol som mu pravicou a usmial sa.
Urobil som svoj prvý nezištný dobrý skutok a vesmír mi zhmotnil moje jediné prianie. Nejako tak by to povedala Ona. A ja by som sa jej smial a krútil hlavou. Ale keď som to takto pred sebou videl…

,,Bruno,“ objala ma a žiarili jej oči.
,,Ten chlap musel byť zázračný deduško,“ zovrel som ju v náručí. Voňala ako domov. Naozaj. Voňala po škorici a vanilke a tak teplo. Cítil som, ako jej tlčie srdce aj cez bundu.
,,Prečo si podávaš ruky s bezdomovcami?“ zasmiala sa.
,,Kúpil som mu čiapku…“ díval som sa jej uprene do očí, lebo som stále nevedel, či mi nešibe, že ju vidím.
,,Nie…“ pokrútila hlavou.
,,Bola mu zima, predstavil som si, že si tu so mnou… nedopustila by si, aby tomu človeku bola zima,“ mykol som ramenom.
Chvíľu len stála, pozerala sa na mňa a z očí jej začali padať veľké slzy. Vyzerala ako dúha, usmievala sa a plakala zároveň. Ani som nemal chuť ju utešovať, vyzerala krásne.
,,Ešte nikdy si pre mňa neurobil nič také pekné,“ vzala mi tvár do dlaní a mokrá od sĺz ma pobozkala.
,,Nebolo to pre teba, veď tú čiapku má ten chlap,“ ukázal som na neho.
,,Som na teba veľmi pyšná,“ hodila sa mi okolo krku a ja som tú reakciu aj chápal, aj nie.
,,Poďme na čaj,“ ukázal som smerom ku kaviarni na nábreží.

Sadli sme si oproti sebe a ja som Jej v dlaniach zvieral ruky a krúžil pohľadom po jej tvári.
,,Ani nevieš, ako rád ťa vidím.“
,,Ale viem. Asi tak, ako ja teba.“
,,Máš sa?“
,,No… chýbaš mi,“ mykla ramenom.
,,Aj ty mne,“ vzdychol som.
,,Stále ťa…“
,,Ja teba tiež.“
,,Nesmiem sa rozplakať, mám zmývateľnú riasenku,“ zaklipkala očami a zhlboka sa nadýchla.
,,Ten chlap vonku ma nazval dobrým človekom…“
,,To je pekné. Veď si,“ usmiala sa.
,,Urobil som veľa ľuďom niečo zlé. Aj veľmi zlé.“
,,Ale dostal si ma ako karmické memento. Zbierala som celý život dobré bodíky, aby som si mohla priať niečo veľké. A ja si prajem negáciu tvojej zlej karmy,“ usmievala sa, ale tie veľké modré oči nedokázali negenerovať slzy.
,,Stavila si všetko? Prečo?“
,,Lebo si to naozaj veľmi potreboval.“
,,To je iracionálny dôvod,“ odfrkol som.
,,Prečo si kúpil tomu bezďákovi čiapku?“ spýtala sa.
Chvíľu som mlčal, díval sa do šálky s čajom a potom som sa zasa pozrel na tú krásnu tvár.
,,Lebo to naozaj veľmi potreboval…“ povedal som potichu.

Vstala, nahla sa ku mne a zľahka ma pobozkala na pery.
,,Tak čo, ešte jeden čaj, Collas Breugnon?“ uškrnula sa.
Myslím, že to po tej dobe, čo ju poznám, bolo prvýkrát, čo som si uvedomil, že jej dobro má vo svete, v ktorom som žil, naozaj nejaký zmysel.