kontroverza

Sedela som na lavičke v Medickej a sŕkala pivo z plastového pohára.
,,Vyzeráš veľmi šťastne,” povedala som človeku, ktorý pre mňa už roky znamená veľa. Lebo priateľov, ktorých vám život prihrá iba tak a vaše vzťahy sa vykryštalizujú až po mnohých rokoch do prijateľnej podoby, nie je tak veľa.
,,Aj sa cítim,” usmial sa. ,,A ty? Si šťastná?”
Právnici často tnú do živého.
,,No, ja…”
,,Keď sa takto zajakávaš, odpoveď poznám,” vzdychol.
,,Na túto otázku som nedokázala odpovedať asi nikdy,” mykla som ramenom.
,,Prečo? Nikdy si nebola šťastná?”
,,No, ja…”
,,Dokončíš dnes aspoň jednu vetu?” zasmial sa.
,,Prišla som si za tebou po právne rady a nakoniec to vyzerá, že budem potrebovať životné,” zahľadela som sa do diaľky, kde sa ohryzkávali dvaja pubertiaci.
,,Od toho sú kamaráti. Tak čo sa deje? Podľa toho, ako píšeš – a neber to v zlom, som tvoj najväčší fanúšik – tak prepáč, ale neznieš veľmi ako vyrovnaná osoba,” zodvihol pravé obočie a prešiel pohľadom zo mňa na ľudí, ktorí obíjali pichľavé gaštany zo stromu nad nami.
,,Nie som úplne v harmónii sama so sebou,” priznala som.
,,To mi došlo, keď si si objednala pivo. Odkedy piješ?”
,,Začala som nedávno.”
,,Pivo?”
,,No…”
,,Nechceš mi povedať, čo ti trčí v hrdle ako zemiak? Vnímam to ako pracovné stretnutie, takže všetko, čo bude medzi nami vyrieknuté, ostane na tejto lavičke,” strčil do mňa lakťom.
,,Asi na to ešte nemám gule. Ale je mi dobre. Práve teraz mi je naozaj dobre. Máš krásnu manželku,” usmiala som sa. ,,A pôsobí veľmi milo.”
,,To je pravda. Nemohol som si vybrať lepšie,” usmial sa a mal to v očiach. Presne to, čo by tam chcel mať každý z nás. Istotu, že ste vo svojom živote urobili to najlepšie možné rozhodnutie.
,,A Tami má najlepšie líca na svete,” spomenula som si na batoľa s veľkými modrými očami.
,,Celá je najlepšia na svete, ale je pravda, že tie líca sú top,” zasmial sa.
,,Ako sa to robí, aby bol človek taký spokojný, ako si ty?” spýtala som sa explicitne.
,,Ja neviem. Ja som si len určil priority a vybral som si šťastný život plný drobných radostí, ktoré spoločne dávajú dokonalý svet. Nie dokonalý v zmysle bez chýb, ale dokonalý vo svojej naozajstnosti. Mám sa rád a vyharmonizoval som svoje paralelné svety. Najprv som človek a potom to ostatné,” prehĺbila sa mu jamka v líci.
,,Kde sa hľadá ten dokonalý svet?”
,,V sebe,” povedal prosto a ja som pochopila, že je to naozaj tak. Že návod na život vám nedá nikto, ani vaši rodičia, ani vaši priatelia, ani váš partner, dokonca ani váš právnik, hoci tí majú patent na rozum minimálne taký, ako vaša stará mama na recept na buchty.
Objala som ho, poďakovala a rozlúčila sa.
Celý čas, čo sme na tej lavičke sedeli, som sa dívala okolo seba a hľadala oči, ktoré by mohli byť tie správne. Či som ich našla nechám na vašej fantázii.

Kráčala som Starým mestom v ešte starších teniskách a kdesi pri kostole do mňa so smiechom vrazil ďalší z mojich priateľov.
,,Vyzeráš na pätnásť, máš stroj času?” zasmial sa, keď nepochopil kombináciu conversiek a károvanej sukne.
,,No, ja…”
,,Mne nemusíš nič vysvetľovať, vyzeráš super. Mala si rande?” usmial sa.
,,Nie, bola som na pokec s kamarátom, lebo som evidentne málo zmätená, potrebovala som trochu pragmatických rád,” mykla som ramenom a on ma zaň chytil.
,,Máš teraz chvíľu? Jedna káva,” usmial sa.
,,Ehm…”
,,Ponáhľaš sa?”
,,Jednu kávu asi zvládnem,” vzdychla som.
Sedeli sme v kaviarni oproti Záhrade a on sa na mňa pozeral s úškrnom.
,,Je ti niečo?” spýtal sa, keď som mu prehodila obe vrecká cukru na tácku.
,,Už nesladím,” usmiala som sa.
,,Odkedy?”
,,Ja neviem.”
,,Dobre, nechajme to… aké máš na dnes plány?”
,,Mám rande, asi o hodinu a pol,” oprela som sa o stoličku a krútila hlavou.
,,Vyzeráš kurevsky nadšene ti poviem,” zasmial sa.
,,Vidíš, aký som dement? A pritom je to dokonalý chlap. Akože, nesrandujem, naozaj. Je pekný, je múdry, je vzdelaný, je to športovec, recykluje a jediná jeho vada je, že je workoholik. Je ku mne dobrý, slušný, zdvorilý…”
,,A teba to vôbec nezaujíma,” dokončil za mňa vetu.
,,Presne.”
,,A prečo ťa to nezaujíma?”
,,Ja neviem… lebo som sprostá. Mohla som si ísť aspoň kvalitne zajebať,” tresla som hlavou zúfalo o drevený stôl na terase.
Zasmial sa.
,,Ak si potrebovala sex, prečo si nezavolala?”
,,Ja sa tu s tebou bavím vážne!”
,,Ja s tebou tiež.”
,,Čo?”
,,Jak čo? Ja už nemám 15, dear. Sme priatelia. A mám ťa rád, podľa mňa si fasa baba. Povedal som ti stokrát, že ak budeš niečo potrebovať, tak sa ozvi. Aj toto je potreba, ako každá iná. Nie?” usmial sa.
,,Ty si mi normálne povedal, že ti mám zavolať, keď si budem chcieť zašukať?”
,,Povedal.”
,,Si ty vôbec… čože?!”
,,Čo ťa udivuje?”
,,Mne nikdy nenapadlo, že by tu mohla byť tá možnosť…”
,,Nikdy si sa na mňa nepozrela ako na chlapa? Veď mám sto rokov, zaslúžim si, aby hej,” zasmial sa.
,,Nie, ja… o to nejde, skôr ma udivuje, že ty si sa niekedy na mňa pozrel ako na ženu,” zahľadela som sa do diaľky so zvrašteným čelom.
,,Priniesol som ti zmrzlinu, keď si sa rozišla s frajerom,” skonštatoval.
,,To kamaráti robia.”
,,Presne tak. Kamaráti to robia a je to intertextuálny odkaz pre – keby si sa z toho žiaľu chcela vysexovať, tak ti naložím kopček vanilkovej na klitoris,” usrkol si z kávy.
,,Panebože,” začala som si v hlave prehrávať, koľkokrát mi niekto z mojich priateľov priniesol vaničku zmrzliny a vnímala ich zrazu v celkom inom svetle.
,,Si šokovaná ako štrnástka, keď ju prvýkrát niekto chytí za prso,” evidentne sa dobre bavil.
,,Ja už… mám to rande, musím ísť, potrebujem sa prezliecť a… tak. Vďaka za tú kávu a šokovú terapiu, ozvem sa.”
,,A nemusí to byť len kvôli sexu, je ti to jasné, však? Ja s tebou budem rád aj piť, fajčiť a pičovať na svet. Je to len jedna z možností… chápeš… kamaráti si majú pomáhať,” usmial sa a pobozkal ma na líce.
,,Hej…” pritakala som, zamávala mu a šla domov.

Obliekla som si čierne šaty. Jediné, ktoré mám bez zvýrazneného dekoltu a dlho ležali v skrini iba tak.
Zopla som si vlasy do úhľadného drdolu a naniesla červený rúž. Neviem, kto bola tá žena, ktorá sa na mňa zo zrkadla dívala, ale bol to niekto celkom iný, než tá nestabilná ťapa, ktorou som bola pod nánosom mejkapu.
,,Slečna, váš kočiar čaká,” usmial sa Braňo a ponúkol mi rameno.
,,Ahoj,” usmiala som sa tiež a prehodila si cezeň ruku.
,,Vyzeráš výborne,” skonštatoval.
,,Ďakujem.”
Ukázal oboma rukami na svoje nové sako a odkašľal si.
,,Oh, ehm… ty tiež, samozrejme,” pritakala som.
,,Stalo sa niečo? Ani si sa nezasmiala môjmu hlúpemu egotriperskému vtipu,” prevrátil spodnú peru a otvoril mi gentlemansky dvere na aute.
Sadla som si do krásneho čierneho bavoráku a vystrela som nohy. Bolo tam na ne veľa, veľa miesta.
,,Som okey, len som mala dlhý deň,” povedala som, keď nastúpil a zapínal si pás.
,,Tak to by som ti mal urobiť náladu,” usmial sa, naštartoval a z prehrávača sa ozval Coldplay.

Look at the stars
Look how they shine for you
And everything you do
Yeah, they were all yellow

,,Nie, toto nie,” vypla som to.
,,Vravela si, že ich máš rada,” povedal zmätene a mne bolo ľúto, že sa tak musí cítiť.
,,Dala by som si niečo rezkejšie,” usmiala som sa s vypätím všetkých síl a zapla rádio. ,,Shakira, výborne,” vzdychla som.
,,Máš rada Shakiru?” zasmial sa.
,,Hudbu ani nie, ale je prekrásna a má nádherného muža. A tieto dva fakty vôbec nekorešpondujú s tým, že jej dieťa vyzerá ako mláďa eskimáka,” mykla som ramenom a Braňo sa nahlas zasmial a prikývol.
,,Chcela by si poohovárať ešte nejakú celebritu?”
,,Nie, prepáč,” masírovala som bruškami prstov operadlá jeho sedadiel. ,,Kam to vlastne ideme?”
,,Vravela si, že vyberieš reštauráciu, ale keďže si a to, evidentne, zabudla, tak som si dovolil rezervovať stôl v Antice.
Cítila som, ako sa mi do brucha zavŕtalo divoké hlodajúce zviera. Ten chlap za nič nemohol a robil všetko preto, aby mi bolo dobre, ale nepoznal intencie. O to viac som si uvedomila, že ak sa niekto veľmi snaží, nemusí to byť to najlepšie, čo môže robiť.
Keď mu na stole pristáli hľuzovkové tagliatelle, myslela som, že si rozhryziem spodnú peru, aby som sa nerozplakala, lebo on by nevedel prečo a ja by som ani sama sebe nemohla priznať, že sa všetci muži môjho života zgrupili v jednom.
,,Premýšľal som, či si nekúpim znova nejakú motorku,” povedal uprostred večere.
,,Motorku…” ani neviem, aký tón tá reakcia mala.
,,Vezmem ti prilbu navyše? Ja by som rád nechodil sám,” usmial sa a odpil z minerálky neutralizujúcej chuť hľuzoviek.
,,To je od teba milé, ale ja som sa začala v poslednej dobe dosť prechádzať,” ani neviem, čo som tým chcela povedať. Vlastne, viem, ale vybafnúť na neho, že chlapov, čo trávia víkendy s vetrom v chrbte, som celý život považovala za príťažlivých a možno len preto, lebo ma za tým chrbtom nikto z nich vlastne nechcel mať.
,,Ak by si si to rozmyslela, budem rád,” usmial sa.

Sadli sme si znova do toho auta a ja som mala pocit, že som sa celá vnorila do jeho veľkých sedadiel. Chcela som byť neviditeľná, aspoň na moment, aby som si vnútorne mohla zakričať z plných pľúc. Ani neviem, čo by som kričala a na koho, len sa mi chcelo kričať.
,,Veľa si toho nezjedla, mala si výdatný obed?” pozrel sa na mňa.
,,Ráno som neodhadla množstvo a urobila lievance z litra mlieka..”
,,Fúha,” zasmial sa.
,,Veď práve,” uškrnula som sa.
Zaparkoval, vystúpil a prešiel k mojim dverám. Otvoril ich a chvíľu sa na mňa statickú len tak pozeral.
,,Rád by som ochutnal tie lievance,” pošepkal mi do ucha a veľavravne sa mi zahľadel do očí.
Viem, že nič z toho, čo sa dnes večer stalo, nemalo vypáliť tak, ako vypálilo. Nemal mi pustiť pieseň o hviezdach, nemal sa chcieť so mnou voziť na motorke, nemal si objednať hľuzovky… ale on netušil, že nič z toho nemá robiť. Pretože som mu nepovedala, čo pre mňa tie veci znamenajú. A bola som schopná všetky ich prehltnúť, ale pri predstave, že do seba ten cudzí muž tlačí lievance, ktoré nie sú pre neho, mi zovrelo hrdlo.
,,Braňo, ja… prepáč, ale asi je priskoro na… lievance,” preglgla som.
,,Chápem. Ale skúsiť som to musel,” usmial sa, pobozkal ma na líce a keď odchádzal, zamávala som mu.

Vybehla som hore schodmi tak rýchlo, ako to len šlo. Neviem, čo som čakala. Vlastne, viem, čo som čakala. Čakala som, že tam bude sedieť Bruno, tlačiť do seba lievance preliate javorovým sirupom, ktorý nosí vo vrecku nohavíc pre každý prípad a bude sa s chrapúnskym a rozkošným úsmevom na mňa dívať a pýtať sa, čo mi povedal na psychadéliu mojej autorskej licencie právnik a či som Braňa vyfajčila počas jazdy.
A ja by som ho udrela hánkami do ramena a ukradla mu jeden nedojedený lievanec, kým by som si oko prikaldala k novému teleskopu.

Look at the stars,
look how they shine for you
And all the things that you do…

Otvorila som dvere na byte a nebol tam nikto. Žiadna maskulinita netrieskala horlivo do MacBooku, nefajčila cigary na balkóne, nekŕmila psy piškótami. Nikto ma neobjímal v širokej hrudi a nehovoril, že má rád moje prsia. Nikto mi neopravoval pokazenú wifinu a nešťastné hodiny na rúre, ktoré už asi nikdy nepôjdu správne, lebo ten prekliaty kábel stále odpájam.

Sadla som si na gauč a zahľadela sa na kuchynskú linku. Bol tam bordel ako vo mne a mne sa nechcelo umyť ani jedinú šálku, aby som sa mohla napiť, tak som si otvorila fľašku piva, ktoré v chladničke pestujem už asi druhý týždeň, sadla som si na balkón a dívala sa na nebo.

Niekedy by som chcela mať v sebe rovnako jasno a bezoblačne.

Neviete náhodou, ako sa to robí?