kontroverza

Ženy som vlastne nikdy nemal rád. Vzrušovali ma, akceptoval som ich, ale rád som ich nemal. Raz, jednu, ale o tej vám hovoriť nebudem, lebo do toho vás nič nie je. Ale odvtedy žiadnu. A je mi úplne jedno, že si myslíte, že som zatrpkol, lebo neviete, ako to bolo. Nikto z vás. Okrem toho dievčaťa, ktoré chodí bosými nohami po mojej studenej podlahe.

Strávil som s ňou celý deň. Prišla ku mne nadránom, po šiestich rokoch naliehania. Presne tak dlho jej trvalo, kým som už nevládal dookola opakovať, že sa s ňou stretnúť nechcem, a kapituloval.
Prišla s dvoma veľkými nákupnými taškami, v jednej bolo ľudské jedlo a v druhej aspik. Lebo vraj: ,,Psom to robí dobre na kĺby, tak som včera varila.”
Pozeral som sa na ňu chvíľu iba tak, lebo som po toľkej dobe neveril, že je skutočná. Prišla ku mne celkom blízko a šťuchla mi do brucha koncom ukazováka pravej ruky. Potom sa zadívala hore a dvakrát zaklipkala očami. Mal som exkluzívny výhľad na prsia, ktoré ma nezaujímali a oči, ktoré som ja extrémne zaujímal.
Usmiala sa a chvela ako šteňa, keď ho v zime vyhodíte na verandu.

,,Neveril som, že sa to niekedy stane,” usmial som sa a bol som trochu v rozpakoch.
Vedeli sme o sebe za ten čas všetko. Všetky intímnosti, všetky tajomstvá, všetky túžby, strachy a nadšenia. Vedel som, aké nohavičky si ktorý deň oblieka a ona vedela, aké videá si na pornhube pozerám najradšej. Boli sme si blízki. Bizarne a neplánovane. Mala odísť a viac sa neozvať. Mala ma nenávidieť a preklínať. Mal som byť iba jej zlou kyberspomienkou. Ale nedala sa. Ostala a nikdy, za celých šesť rokov, sa mi nestalo, že by som ju potreboval a ona práve nebola online.
,,Ja som vedela, že áno,” usmiala sa.
,,Optimistka.”
,,Realistka.”
,,Ale prosím ťa…”
,,Keď ťa niekto ľúbi šesť rokov a nevie, ako vyzeráš, karma ti musí tú vytrvalosť vrátiť,” mykla oboma plecami.
,,Tak už vieš, ako vyzerám.”
,,Už viem.”
Nespúšťala zo mňa oči. Chápal som ju, pre ňu to muselo byť celý ten čas oveľa náročnejšie, zamilovala sa v podstate hneď. Snažil som sa robiť všetko preto, aby to tak nebolo, ale bola vytrvalejšia. Milovala ma intenzívnejšie, ako som jej ja stíhal ubližovať. Na každé moje zlo pripadali štyri jej dobrá a s tým sa nedalo bojovať.

,,Konečne vás spoznávam,” povedala mojim psom a nezačala sa im hrabať v kožuchu, ako by to urobila väčšina ľudí. Vystrela k nim dlaň a nechala ich, aby si ju najprv oňuchali. Keď si Kara ľahla na chrbát a ukázala jej brucho, pohladkala ju. Bolo to jasné.

Simultánne sa s taškami presunula do mojej kuchyne a nepotrebovala k ničomu návod. Vedela, kde mám nože, hrnce, dózy a naberačku. Vedela celkom presne, v ktorom zo šuflíkov skrývam dosku na krájanie. Udivene som sledoval, ako plávala tým priestorom. Poznala ho. Lebo poznala mňa. Nad všetkým uvažovala tak, ako by som nad tým uvažoval ja. Bolo to, akoby sa Yoda díval v priamom prenose na svojho Padavana. Krásne a trochu desivé.

Môj telefón neprestával vibrovať, stále odo mňa niekto niečo chcel a začínal som byť nervózny.
,,Ak potrebuješ pracovať, môžem aj odísť,” usmiala sa sediac na gauči v tureckom sede. V lone sa jej krčila Kara a Puškin mal ňufák zaborený kdesi pod jej sukňou.
,,A keby som ja na chvíľu išiel robiť a ty by si tu ostala?” tie slová ako keby ani nevychádzali zo mňa.
,,Jasné, rada,” usmiala sa a ďalej sa hrala so psami.

Pracoval som pol dňa. Stihla zatiaľ navariť a v pravidelných intervaloch mi nosila jesť a piť. Ani raz sa mi nepozrela do monitoru, nepoložila mi jedinú otázku, len prinášala a odnášala taniere, poháre a šálky.
Vypol som na chvíľu monitor a zložil si hlavu do dlaní. Boleli ma oči. Vlastne ma tak trochu bolelo všetko. Priveľa informácií, ktoré som dostal a ešte viac tých, ktoré som dal, sa mi zavŕtavali do mozgu ako mentálne pásomnice.
Postavila sa za mňa, položila predo mňa trojuholník cheesecakeu a úplne prirodzene mi začala masírovať krk a ramená. A ja som úplne prirodzene držal ako háravá fena, keď na ňu skočí pouličný nadržanec. Bolo to skvelé. Uvoľňujúce. Dotýkala sa ma dôrazne a jemne zároveň. Spustil som ramená vedľa seba a nechal ju, nech sa mi pod jej prstami svaly celkom zmliečnia. Po chvíli prestala, ja som urobil dva krúživé pohyby ramenami, trhol som hlavou zo strany na stranu a usmial sa.
,,To bolo super, ďakujem,” zaboril som vidličku do tvarohu.
,,Niet začo,” cítil som jej bradu na pravom ramene a jej ruky na mojom bruchu.
Na moment sa ku mne zozadu pritisla a keď sa nosom dotkla mojej krčnej tepny, prehltol som. Naprázdno.
,,Musím pracovať,” povedal som stroho a ona ma pustila tak rýchlo, ako keby ju niekto vytrhol z tranzu.

Sadla si na gauč a počul som len maznavé zvuky psov, s ktorými sa naťahovala o hračky, vankúše a priazeň, lebo odo mňa sa jej nedostávalo vlastne vôbec ničoho.

Okolo druhej ráno som si uvedomil, že v tom byte nie som sám. Vstal som z kresla a vypol monitor a to cudzie dievča, ktoré ma poznalo lepšie, ako moja mama, ležalo obložené mojimi psami so sukňou vyhrnutou na bielych stehnách.
Dnes mala červené.
Chvíľu som sa len tak díval a konečne som pochopil, prečo toľko hovorila o tom, že pozoruje spiacich ľudí. Sadol som si do veľkého koženého kresla oproti nej, otvoril som si Heineken a pozeral sa. Všetko bolo presne také, ako povedala, že bude. Keď sa Puškinovi začalo čosi snívať, intuitívne ho zo spánku pohladkala za uchom a on spal pokojne ďalej. Mala nekonečne pokojnú tvár. Kým som si neprehodil nohu cez nohu a nekopol do konferenčného stolíka.

Prebralo ju okamžite.
,,Dobré ráno,” povedala ospalo a naprávala si spodný lem sukne.
,,Ešte je noc. Nechceš sa dať do niečoho pohodlnejšieho a ísť si ľahnúť do normálnej postele?” prišlo mi úplne prirodzené spýtať sa jej. Ani neviem, čo za vzťah som k nej mal. Niekedy bola ako moja sestra, inokedy ako moja dcéra, často to bola moja najlepšia priateľka a občas…
,,Dobre,” prikývla, vstala a z kabelky vytiahla kus ružovej látky.
Z kúpeľne vyšla v ružovej nočnej košeli posiatej koalami.
,,Fíha,” zasmial som sa.
,,Od Katky z Austrálie,” usmiala sa a zakrútila do časti mojej obrej periny.
,,Dnes som sa ti veľmi nevenoval, prepáč,” ležali sme obaja naboku tvárami k sebe a myslím, že sme boli rovnako unavení.
,,Nevadí, som rada, že som bola s tebou.”
,,Je to také, ako si si myslela, že bude?”
,,Lepšie.”
,,V čom?”
,,Neviem, len ťa strašne ľúbim a oveľa viac, ako predtým,” usmiala sa. Niečo také úprimné a bezprostredné mi ešte nikto nepovedal.
,,Hovoríš to, ako keby to nič nebolo.”
,,Veď to nič nie je.”
,,Ľudia sa väčšinou ošívajú, keď niekomu majú vyjadriť city, preto to vravím.”
,,A čo sa budem ošívať? Po šiestich rokoch? Veď ja mám pocit, že ťa mám rada odvždy.”
,,Ďakujem.”
,,No niet začo, aj nabudúce,” rozosmiala sa a udrela dlaňou do čela.
,,Prepáč, ja neviem, čo sa na také veci hovorí.”
,,Ale nič,” zhovievavo krútila hlavou.
Otočila sa mi chrbtom a ja som si už pred rokmi povedal, že nech by sa stalo čokoľvek, nech by som sa cítil akokoľvek, za tú vytrvalosť jej raz tie kríže zohriať musím. Pritisol som sa zozadu k nej a objal ju. Cítil som, ako sa rozpíja. Ako tisne stehná k sebe, ako nasucho prehĺta, ako sa chce prestať chvieť, ale vôbec jej to nešlo. A z toho pocitu, ktorý v nej bol a netušila, čo s ním, som čosi začal cítiť tiež. Nebolo to jej zadkom v mojom lone, hoci potme som cítil iba to, ako by som doň dokonale zapasoval. Nebolo to Mademoiselle vôňou, ktorú si už navždy budem spájať s jej kučerami. Nebolo to ani tým, že som naozaj dlho nemal sex. Možno plesalo moje ego, možno v mojom vnútri ostala jedna nemŕtva bunka… ale niečo sa stalo a ja som celú noc nezažmúril ani oka, díval som sa striedavo do plafónu a na jej tvár osvetlenú Mesiacom a premýšľal, prečo sa mi postavil. Prečo teraz, prečo pri tejto žene a prečo s tým ani jeden z nás nič nerobí.

Stretávali sme sa každý deň, miestami som mal pocit, že u mňa býva. Chodila venčiť moje psy a nosila mi skoro ráno úplne čerstvé pečivo, ktoré kradla z debničiek pekárom, čo prišli práve vyložiť tovar do susedstva. Tie bizarné časy, v ktorých sme sa stretávali, z nás urobili viac, než len priateľov. Lebo ja som po rokoch nebol sám a ona po rokoch bola so mnou. Už som mnohých ľudí urobil smutnými, ale ešte nikto pri mne nevyzeral tak šťastne.

,,Nevadí ti, že sme stále dnu?” spýtal som sa jej v piatok večer.
,,Nie, prečo?”
,,Bol by som nerád, keby nás spolu niekto videl,” vypadlo zo mňa a až keď som to povedal, pochopil som, koľkými spôsobmi si tú vetu človek môže vysvetliť a ako som ju poznal, vedel som, že si vyberie tú najhoršiu interpretáciu.
,,Chápem,” povedala smutne.
,,Vôbec nechápeš, nemyslel som to tak, ako si to pochopila…”
,,Som komfortná s tým, že sme dnu,” povedala a usmiala sa, ale nesmiali sa jej oči. A keď sa jej nesmejú oči, tak viem, že predstiera.
,,Určite?”
,,A keby nie, tak čo? Vezmeš ma za ručičku korzovať nočným mestom?” sťažka vzdychla a odfrkla si.
,,Máš pravdu, aj keby nie, asi by sa nič nezmenilo,” pritakal som.
,,Tak vidíš,” mykla ramenom a vyšlo jej spod periny.
,,Čo by si chcela teraz robiť?”
Zahľadela sa na mňa skúmavým, dlhým pohľadom a láskala ním črty mojej tváre.
,,Milovať sa s tebou,” povedala. Na tú jej bezprostrednosť som si za tie roky už mohol zvyknúť.
Nezvykol.
,,Máš chuť na sex?” zaškeril som sa na ňu.
,,Nie na sex. Mám chuť sa s tebou milovať,” mala takú vážnu tvár, ako keby to bolo to najdôležitejšie, čo sa jej v živote môže stať. Takto sa tvárila hádam len pred štátnicami. Viem to, poslala mi fotku.
,,To neviem, ako sa robí.”
,,Nikdy si sa s nikým nemiloval?”
,,Nie, myslím, že nie.”
,,Prečo?”
,,Neverím na také veci.”
,,Na milovanie netreba veriť…”
,,Na lásku asi áno.”
,,Neveríš na lásku?” takmer sa posadila, ako ju zdvihlo z postele.
,,Odkedy ťa poznám asi trochu hej, lebo si ňou posadnutá.”
,,Nie som.”
,,Si. Si úplný láskoholik!” povedal som a ona si odula líca ako dieťa.
,,No tak to si teda úplne vyprosím!”
,,Nauč ma to.”
,,Vyprosovať?”
,,Milovať sa.”
,,Fakt?”
,,Fakt…” usmial som sa, rozpažil a ona mi vkĺzla do náručia tak jemne, že keď som ju chcel objať, úplne sa v ňom stratila. Vpila sa mi do hrude celá a ostal jej trčať len strapatý nočný drdol.

Prevalil som sa na brucho a ležal nad ňou. Skúmala moju tvár a keď jej ľavá ruka našla moje strnisko, pritiahla si ma bližšie a pobozkala ma. Priadla pri tom ako mačka. Nedokázala kočírovať žiaden zo svojich zvukov či dotykov. Ešte nikdy po mne nikto tak veľmi netúžil.
Bozkávala ma všade. Na perách, na lícnych kostiach, na nose… prechádzala perami po celej dĺžke mojej sánky a občas sa odtiahla, aby sa na mňa pozrela a potom znova privrela oči a pokračovala v bozkoch, z ktorých mi každý mal čo povedať.
Jediným pohybom zo mňa stiahla tričko a jej nechty ma zľahka škrabali po chrbte. Prechádzala mi perami po hrudi a na mieste, kde učebnice anatómie tvrdia, že je srdce, na chvíľu zastala a špičkou prsta ma tam hladila.
,,Žiadne nemám,” usmial som sa.
,,Ale máš. Moje,” znovu mykla ramenom.
,,Touché,” priznal som, sklonil sa a poďakoval sa jej perami.
Obe ruky som jej chytil za hlavou a keď som ju pobozkal na kľúčnu kosť, zavlnila sa panvou tak, ako keby v nej niekto spustil prúd. Urobil som to znova. Kňučala. Strašne, strašne kňučala.
Prehodila mi ruky okolo krku a nohy okolo panvy a uprene sa mi pozrela do očí. Kiežby som tak pomaly a opatrne vstupoval aj do jej života, ako do jej lona…
Nikdy predtým som nič také nevidel. Roztrieštila sa pod mojimi dotykmi vo vlastnom absolútne. Uvoľnila sa, až sa mi vpíjala do matraca a s každým mojim pohybom bolo jej vášeň viac a viac počuť.
V každej bunke mala ohňostroj a odovzdaná tomu okamihu by urobila čokoľvek, čo by som chcel. Ale ja som vlastne nechcel nič. Chcel som sa len pozerať, ako vyzerá žena, ktorá ľúbi. Ako sa vlní, ako zabára nechty do ramien, ako mi jemne hryzká spodnú peru, ušný lalôčik, krčnú tepnu… ako jej svietia oči, keď ich otvorí a ako sa jej pretáčajú, keď ich pod vplyvom slasti zatvára.
Mám taký hmlistý pocit, že mi pred posledným orgazmom nepríčetne zašepkala, že ma miluje.
Schúlila sa mi roztrasená na hrudi a bozkávala ma na nej toľko, až som z tej kombinácie absolútneho vyčerpania a absolútneho uvoľnenia zaspal.
Keď som sa zobudil, uvedomil som si, že sa nepohla ani o milimeter. Stále bola schúlená na mojich prsiach a bozkávala ich zo spánku. Zahrabovala rukami ako moje psy labami, keď snívajú. Vždy som uvažoval, za čím asi bežia… za čím beží ona som vedel celkom presne.

Ráno sa na mňa slastne usmiala a naklonila sa po prvý slnečný bozk. Uhol som.
,,Neviem, čo si myslíš, že sa tu stalo, ale…”
,,Ou,” zatriasla hlavou a v jej tvári sa namiesto šťastného namotaného decka začala odrážať realita ukrivdenej ženy.
,,Myslel som, že si to pochopila, ja som nechcel, aby si si myslela, že…”
,,Nie nie, dobre,” usmiala sa a žmurkla na mňa.
Vyskočila z postele a odcupitala do kúpeľne. Sprchovala sa nekonečne dlho. Akoby zo seba potrebovala zmyť mňa aj s celou tou nocou. Trochu som mal pocit, že som ju zneužil. Ale chcela to sama, vypýtala si to a túžila po tom tak dlho, že som si vravel, že som jej vlastne urobil službu.
Vyšla z kúpeľne zamotaná do mojej osušky a krkolomne sa pod ňou snažila vytiahnuť si nohavičky.
,,Prečo sa neobliekajú ženy ako normálni ľudia? Nikdy som tomu nerozumel,” spýtal som sa, vyzliekol si boxerky, vzal uterák a nahý prešiel do sprchy. Nečakal som na odpoveď a ona ani nepredpokladala, že tá otázka by mohla nebyť rečnícka.
Vyšiel som zo sprchy s uterákom okolo bedier a druhým som si prechádzal po vlasoch. Bola oblečená, nalíčená a sypala Kare a Puškinovi do misiek raňajkové granule.
Zobrala si z kresla veľkú kabelku, zložila do nej nočnú košeľu a prehodila si ju cez rameno.
,,Ideš niekam?” zarazil som sa.
,,Idem domov, Bruno. Veď už je piatok. Nemôžem tu bývať,” zhlboka sa nadýchla a smutne zamávala psom. Prešla do chodby, obula si čierne vysoké lodičky a klenutie jej zadku sa zväčšilo asi o 20%.
,,Prídeš zajtra ráno?”
,,Neviem.”
,,Nevieš?”
,,Neviem, uvidím, mám nejakú prácu. Ozvem sa,” zamávala aj mne a už jej nebolo.

Sedel som na gauči s nohami vyloženými na taburetke, na ktorej sa krčil Puškin a Kara sedela uprostred chodby a uprene hypnotizovala dvere, ako keby čakala, že nimi niekto prejde.
Nechápal som, ako sa to mohlo stať. Ako som si ju mohol pustiť tak blízko, ako som si ju mohol pustiť do bytu, do postele, do života… presviedčal som sám seba, že je to len sila zvyku, že my autisti – ako ona rada nazývala mňa a všetkých, ktorí nefungovali v emocionálnom pekle – skrátka iba nechceme meniť svoje železné košele a šesť rokov je dlhá doba na to, aby si človek na niekoho dokázal zvyknúť. Nepáčila sa mi, ale niečo v nej ma fascinovalo. Nemiloval som ju, ale svojim spôsobom som vlastne nikoho nemal radšej. Nechcel som ju mať nasťahovanú vo svojej skrini, ale keď na stolíku nebol ružový obal jej telefónu, mal som pocit, že v tom interiéri chýba farba.

Odmietal som tieto myšlienky podporovať a prepol na prvú signálnu.
Sex.
To bolo to, čo som teraz chcel a po včerajšom zážitku som si vravel, že keď mi to stále tak ide, mal by som si prestať odopierať.
Zavolal som Kláre a kým prišla, pískal som si nadšením a zhromažďoval kondómy na konferenčnom stolíku.
Klára bola z Romanovho escortu. Rád a často som využíval ich služby, lebo sa platilo keš a vždy poslali presne to dievča, ktoré si človek na nete podľa fotiek vybral.
Klára bola malá útla blondínka. Sama o sebe hovorila, že je skôr chlapčenský typ, ale neviem, nevnímal som to tak. Nemala boky, nemala prsia, nemala zadok a mala dlhé vlasy. Mohla mať asi dvadsať. Rokov aj kíl. Ale vyzerala o dosť mladšie a útlejšie.
,,Čauký, Brunko,” žula žuvačku, keď mi prechádzala dverami a vyzúvala si štekle.
Ani som ju nepozdravil, len som ju schmatol za vlasy, vyzliekol jej ľahké letné šaty a gestom jej naznačil, aby si kľakla. Strčil som jej vtáka až do krku a keď sa začala dusiť, väčšinou som ho vždy vytiahol, ale teraz už bola v tvári úplne červená, keď som ju nechal nadýchnuť sa. Otočil som ju, oprel o gauč a strčil jej ho do zadku. Útle dievčenské boky ma kostnato bodali do dlaní a verím, že by bola o dosť radšej, keby som ten lubrikant použil, namiesto toho, aby si ho po zemi kotúľali moje psy.
Nevydala ani hlások. Až keď som jej povedal, že ju chcem počuť, začala afektovane vzdychať.
Otočil som ju tvárou k sebe, dvakrát si prešiel palcom po žaludi a ostriekal jej ksicht.
Pozeral som sa na ňu, na ten teatrálny výraz, v ktorom nebolo nič naozajstné a naplo ma. Mám rád pohľad na svoje semeno na dievčenskej tvári. Vždy som mal. Ale keď už viem, aké to je, keď je žena naozajstná, tieto instantné, hoci krásne, náhrady, mi zrazu pripadajú nechutné.
Klára sa postavila, prišla ku kuchynskému drezu, umyla si tvár a cestou si navliekala žlté nohavičky s Mickey Mouseom.
Podával som jej stovku a ona si obúvala neprirodzene vysoké topánky, keď niekto zazvonil.

Bolo šesť hodín ráno a mne to vôbec nedošlo.
Otvoril som dvere a v čiernych bodkovaných šatách s veľkým darčekom v rukách, tam stála žena, ktorá by tu vôbec nemala byť.
,,Povedala si, že dnes máš prácu,” preglgol som.
,,Dobre, Brunkó, čáu,” strčila si Klára do úst žuvačku, asi aby prebila chuť môjho semena, alebo prečo to štetky robia, a vyšla vchodovými dverami. ,,Dóbrý,” pozdravila ju.
Dívala sa hodnú chvíľu za štíhlymi dlhými nohami, ktoré kráčali dolu schodmi a bola ticho. Oči sa jej zaleskli, ona sa zhlboka nadýchla, pozrela sa na mňa a s vypätím všetkých síl sa usmiala.
,,Neviem, čo ti mám povedať,” vypadlo zo mňa.
Iba pokrútila hlavou a vystrela dlaň, aby ma zastavila. Dívala sa kamsi za mňa a prikyvovala, ako keby vravela, že rozumie. Potom si vyzula lodičky, vzala ich do ruky a venovala mi posledný pohľad. Bola zrazu šialene malá. Obrazne aj naozaj. Zmenšila sa fyzicky tak, ako sa zmenšilo jej ego. So šokovaným výrazom kráčala dolu schodmi, bosá. Prisahal by som, že šla bosá až domov. Asi by to na tých ihlách neustála.

Sadol som si na gauč so zaschnutými zvyškami svojej genetickej informácie a premýšľal.
,,Som to dobre dojebal, čo?” spýtal som sa Kary a otočila sa ku mne zadkom. To bolo fér, musím uznať.

Obliekol som sa a po sto rokoch sa chystal do iného, než vlastného bytu.
Zvonil som pri schodisku na jej zvonček asi desať minút, nikto mi neotváral. Dúfal som v nejakého psíčkara, čo pôjde venčiť, ale nič. Po vzore skautiek z jednej epizódy Big Bangu som zazvonil na úplne všetky zvončeky a niekto zo susedov ma vpustil dnu. Pamätal som si to dobre. Štvrté poschodie. Byt číslo trinásť.

Vybehol som hore schodmi a dvere boli otvorené a podopreté stoličkou. Oproti vchodovým dverám bol balkón, tiež podopretý stoličkou. Uprostred chodby bol potrhaný baliaci papier a hodená krabica a medzi nimi sedela opretá o stenu s vystretými nohami a do stropu jej svietil simulátor nočnej oblohy. Vôbec sa nehýbala. Chvíľu som premýšľal, či si niečo neurobila, ale bola v poriadku. Fyzicky. Sadol som si oproti nej do toho prievanu a pohľad mi venovala až po dlhej chvíli. Mala spuchnuté oči, ale už neplakala. Len rezignovane sedela na tej zemi a z času na čas sa pozrela hore.
,,To bolo pre mňa?” spýtal som sa po polhodine mlčania.
Prikývla.
,,Tiež máš rada hviezdy, tak ťa to musí tešiť rovnako,” usmial som sa.
Prikývla.
,,Nechcel som, aby to takto dopadlo, ale ja som ti od začiatku hovoril, že medzi nami nič nebude a tá noc na tom nemala nič zmeniť,” bol to pokus o ospravedlnenie, ale zas som jej len nakladal.
Ja kokot.
Nepovedala nič. Len sedela, dýchala a mlčala. Vysilená a úplne zmordovaná. Vyzerala, ako keby celý deň dolovala v bani na uhlie zlatú žilu. Sizyfos by z nej mal strašnú radosť.
,,Vravel som ti už pred rokmi, aby si sa na to vykašľala a nedala si si povedať. Už si mohla mať muža a dve deti a žiť šťastne, kým by ste nepomreli. Zasekala si sa vo svojej pseudorealite, v ktorej som hral hlavnú postavu a pozri sa, ako to dopadlo. Vravela si, že nedúfaš a aj tak si dúfala. Prečo si mi to hovorila, keď to nebola pravda?” stál som a rozhadzoval rukami.
,,Nič som ti nevyčítala. Nič som nepovedala. Nevydieram ťa. Šla som preč. A ty si prišiel ku mne domov, aby si na mňa kričal za niečo, čo si spravil ty? Ja ti nič nemám zazlé, Bruno,” povedala a ja som si uvedomil, že má pravdu. Neviem, prečo som na ňu kričal, neviem, za čo som sa cítil urazený a neviem, prečo som tam vôbec šiel.
,,Nechcem, aby si sa cítila takto,” čupol som si k nej a ona sa mi konečne pozrela do očí.
,,Vyhral si,” usmiala sa unavene.
,,Hm?”
,,Vzdávam sa. Vyhral si,” porazenecky zodvihla ruky. ,,Snažil si sa ma dostať zo svojho života šesť rokov a ja som si myslela, že je to len taká žabomyšia zábava medzi nami dvoma. Ja som nevedela, že to myslíš naozaj. Už ťa nechám,” vykotúľala sa jej z oka jedna rezignovaná slza.
,,Nerozumiem, ako to myslíš,” začal som sa trochu desiť jej slov.
,,Máš pravdu vo všetkom, čo hovoríš, Bruno. Zahatala som ti šesť rokov života svojimi psychadéliami a nič sa nezmenilo. Ani ty nie,” vzdychla.
Díval som sa na ňu a postupne si uvedomoval, že sa so mnou lúči. Že som to za tie roky dojebal tisíckrát, ale nikdy nie definitívne. Že sa pod náporom tých úderov zlomila a už nevládze vstať. Za šesť dní som zničil šesť rokov jej lásky.
,,Toto som nechcel.”
,,Choď domov. A ži ďalej tak, ako sa ti páči,” mykla ramenom.
,,Prišiel som o dámu,” skonštatoval som.
,,Aj tak si vyhral. Kontumačne. A teraz, prosím, odíď. Vďaka, že si tomu dal šancu,” usmiala sa najsmutnejšími kútikmi na svete a nad hlavou jej svietil Orion.

Vstal som a chcel ju aspoň naposledy objať, ale zastavila ma.
,,Nikdy viac,” boli posledné slová od nej ku mne.
Kráčal som dolu tými schodmi a neviem, či mi dochádzalo, čo sa tu vlastne odohralo. Neviem, či som si uvedomoval, čo a komu som spôsobil. Za celý svoj život som si všetko dokázal získať. Peniazmi, mocou alebo vydieraním. Na lásku nepôsobí nič z toho. Nedá sa kúpiť, vydupať, ani navodiť strachom. Nedá sa získať, ak neexistuje sama o sebe. A tá, ktorú ku mne toto dievča cítilo, existovala roky. Zvykol som si na ňu. Zvykol som si, že dostávam dobro, záujem a energiu. Iba tak, bez akejkoľvek snahy. Dokonca som niekedy blokoval jej snahu čo to šlo a aj tak ku mne tú lásku nejako pretlačila.

Naučila ma milovať sa a všetku svoju lásku nechala v mojich perinách. Jej vôňa na mojej plachte je všetko, čo mi po nej ostalo. Nič viac už nedostanem. Sľúbil som jej, že jej neublížim, lebo si to nezaslúži a urobil som to. Chlap by mal vždy dodržať slovo. Sklamal som sám seba minimálne tak, ako ju.

Nadránom som si uvedomil, že jej ikona nesvieti. Myslím, že to bola tá chvíľa, keď som zistil, čo som stratil naozaj. Nemal som sa s kým rozprávať. Prvýkrát som nemal komu popriať dobré ráno. Celý život som sám, ale takto sám som asi ešte nebol. A pritom mi o nič iné celé tie roky nešlo. Chcel som sa jej zbaviť. Chcel som, aby šla. Stále som to opakoval. Vravel som jej, aby si niekoho našla, ale keby to urobila, žiarlil by som ako pes, že so mnou už netrávi toľko času a že jej príbehy viac nie sú pre mňa. Hovoril som jej, že ju nikdy nechcem stretnúť a keď sa to stalo, vlastne som nemohol byť šťastnejší, lebo v tej chvíli som s nikým nechcel byť viac, ako s ňou.

Ľahol som si do postele pozrel sa z okna. Bolo jasno a Veľký voz vyzeral, že ak vystriem ruku, môžem si zobrať jedno z jeho kolies. Neviem, či sa ešte niekedy pozriem na nebo bez toho, aby som si nespomenul na fakt, že som sám seba odsúdil na večnosť v pekle.

,,Milujem ťa,” zobudil ma jej hlas v mojej hlave o pol štvrtej ráno.
Naozaj to vtedy povedala.
Ja kokot...