kontroverza

Sú takí ľudia, ktorých by mali zažiť všetci – povedala mi raz na obede natáčajúc si špagety na vidličku. Sedeli sme v centre mesta, bola neskorá jar a ryšavé kučery jej padali na ramená. A kúsky rajčinovej omáčky tiež až kdesi tam. Mal som toto mesto rád z rovnakého dôvodu, z akého ho Sega neznášala. Všade kopce. Ale milovala jeho nevšedné genius loci. A tulipány v záhone pri fontáne. Boli jej obľúbené. Často sme sa chodievali v noci prejsť a nazerali do okien domov. Občas sme videli niekoho večerať, občas pozerať telku. Nikdy sme nikoho nevideli súložiť, to si dodnes vyčítame.

Mal som odjakživa rád spôsob, akým sa na mňa pozerala. Je šťastná vždy, keď ma vidí. A je zvláštne to povedať, ale ten pocit som nikdy pri nikom nemal. Lebo ostatní ľudia sú… čo ja viem… normálni?

Sega nebýva šťastná len tak. Potrebuje poriadny dôvod na radosť. Výhru v lotérii, žiadosť o ruku, karamelový donut, moju tvár… skrátka niečo veľkolepé. Môže byť na mňa hocijako nasratá, zistil som, že to prejde o dosť skôr, ak sa pri tom na mňa pozerá. Hádky cez telefón, nedajbože Whatsapp, sú čistá tragédia. Mal by som si aspoň nastaviť profilovku…

,,Ty si Augustína Segatori?“ spýtal som sa jej nadšene v prvý deň školy.
,,To som,“ prikývla.
,,Som Vincent,“ uškrnul som sa a dúfal som, že tento vtip pochopí. A pochopila, lebo vytreštila oči a otvorila ústa a potom ma tuho objala. Ľudia okolo nás sa nechápavo pozerali, čo sa to deje.
,,Agostina Segatori bola modelkou a najväčšou láskou Vincenta van Gogha,“ otočila sa k našim spolužiakom. ,,Mojej mame to prišlo vtipné, keď už si vzala Taliana, tak urobila z môjho mena intelektuálnu šifrovačku,“ mykla ramenom a znova sa na mňa zahľadela celá prežiarená.
,,Ak sa my dvaja raz vezmeme, uverím na osud!“ zasmial som sa. A síce sme sa nevzali, už veľa rokov si neviem predstaviť svoje stredy bez nej. Máme so Segou dohodu už od školy – každú stredu, nech sme kdekoľvek na svete, obedujeme spolu. Keď sme náhodou neboli v rovnakej krajine, jedli sme na video calle a rozprávali si, čo je nové v našich životoch.

Mal som to mesto hrozne rád. Mal som rád jeho krčmy plné ľudí bez životného cieľa. Mal som rád jeho obskurné reštaurácie, v ktorých smrdel prepálený olej. A mal som rád chvíle so Segou a jej pohľadom. Niekedy som si myslel, že funguje ako emocionálna charita – keď nemáte dosť, prídete a ona vám poskytne akýsi milodar pozornosti, bez ktorej by ste asi najskôr zahynuli. V piatok večer, keď všetci odišli domov, bývalo mesto prázdne a my dvaja plní. Niekedy nadšenia, niekedy lásky, niekedy drog a niekedy len vodky s redbullom a hlúpych nápadov. Raz som ju pobozkal pri dverách radnice, lebo sú veľké a okázalé a jej sa vždy páčili a už 15 rokov o tom rozpráva ako o najkrajšom bozku v jej živote. Nebozkával som ju roky, ale pamätám si, ako chutila.

,,Dobíjaš sa?“ spýtal som sa jej pred raz pri obede v našom meste, keď mi pohľadom hladila tvár.
,,Je to istý druh emocionálneho masochizmu, ktorý trénujem už roky. Rada sa pozerám na veci, ktoré by som chcela a môžem ich mať, ale už som dosť veľká na to, aby som si ich nekupovala iba tak z plezíru,“ uškrnula sa za veľkým pohárom s ľadovou kávou, ktorú si tu už dva mesiace nikto neobjednal. Jej odpovede neboli ako odpovede iných ľudí. Hovorila veľmi… narovinu. Ale jej rovina bola vždy kus naklonená. Asi aby sa to, čo hovorila, spracovávalo ľahšie. Bežný človek by si myslel, že keď žena povie čosi také, vlastne koketuje. Hm, krásne slovo. Budem ho používať častejšie. Ale to nebol Segin prípad, nekoketovala. Nechcela ma zbaliť, len konštatovala svoju posadnutosť mojou tvárou, vraj tak, ako by to urobil každý estét.

Pozoroval som jej randiaci život skoro dve dekády, poznal som jej frajerov a vedel som o nich všetko. Nevedela udržať tajomstvo, ani len vlastné. Nevadilo mi to, viem oceniť, keď má niekto vo mňa toľko dôvery, že mi povie aj o natrhnutom anále alebo doživotnej walk of shame, keď zistíte, že chlap, ktorého penis ste práve mali v ústach, je ženatý a to vďaka smske „Lásko, kup cestou pleny“, ktorá mu počas vašej vášnivej chvíľky na gauči pristála na displeji. Poznal som ju, jej modus operandi, jej neuveriteľne povrchný vkus, jej nevšedné fetiše. A neviem, či som ju niekedy videl naozaj šťastnú s niekým. Myslím, že bola vždy šťastná pri mne. Svietili jej oči, veľa sa smiala a hovorievala mi všelijaké bizarné fakty o dielach Van Gogha alebo o živote jeho múzy. Hrozne chcela veriť, že sme ich reinkarnáciou a ja som jej to nechcel kaziť, ale fakt, že to zo mňa vlastne robilo bisexuálneho bipolárneho šialenca sa mi veľmi nepáčil.
,,Musíš viac písať, Vincent,“ hovorievala často.
,,Som hrozne lenivý.“
,,Ale na to sme sem prišli! A keď už si dokázal nájsť svoju múzu… musíš písať. Nerúhaj sa,“ zašepkala mi do ucha a myslela to vážne. Písal som veľmi málo, na to, že som písanie študoval. Ani neviem prečo, lebo som písal rád, ale nikdy som nepísal tak rýchlo a tak vytrvalo ako ona. Asi som svet neprežíval tak intenzívne, ktovie.

,,Agostina Segatori vlastnila Café du Tambourin v Paríži, kde ju Vincent prvýkrát stretol. Povedal, že boli ako dve iskry v sude s benzínom. Jej kaviareň bola centrom bohémy a ona centrom bohémov,“ skonštatovala raz, keď sme si podávali jointa na kopci nad mestom. Niekedy som cez jej vulgárnosť a mámvpičizmus na moment zabudol, aké je to sčítané dievča. Hovorievala, že vie o všetkom len trochu a o ničom priveľa, ale nebola to pravda. Vedela veci, ktoré nevie nikto iný, lebo nikoho iného nezaujímajú.
,,Povedz divné slovo z oblasti… biológie!“
,,Pareidólia!“
,,Čo to je?“ rozosmial som sa.
,,Psychologický jav, keď v náhodných tvaroch vidíš známe obrazy – napríklad tváre v oblakoch alebo Ježiša na hrianke,“ zasmiala sa tiež.
,,Ešteeee,“ vedel som oceniť ako málokto, keď intelektuálne exhibovala.
,,Apoptóza!“
,,To je nejaká choroba?“
,,Skoro… programovaná smrť bunky,“ usmiala sa, ako keby to bolo čosi pozitívne. A túto hru som s ňou mohol hrávať roky. Asi si myslela, že s ňou trávim čas iba preto, lebo mám rád jej prsia, ale vlastne som mal tieto chvíle jej nespútaného génia oveľa radšej.

Raz na konci zimy sme sedeli v bosoráckej kaviarni v centre a pili horúcu čokoládu. Hovorili sme o príbehu, ktorý napísala a ja som jej povedal: ,,To nie je poviedka, to je nekrológ pre niekoho, koho stále miluješ.“ A iba mi vtisla veľký šťavnatý bozk za to, že som jej vymyslel názov. Odovzdala to ako Nekrológ. Dostala A-čko. Prechádzali sme sa v ten večer po zasnežených uliciach s omrznutými lícami a jej rukou v mojej dlani a vrecku môjho kabáta. Míňali sme ľudí, ktorí sa ponáhľali do tepla a Sega si vykračovala pomaly, ako keby bola v lete na korze. Stláčala mi dlaň v nepravidelných intervaloch a vyzerala ako z animáku.
,,Toto mesto ti neuveriteľne pristane,“ zotrel som jej prstom snehovú vločku z nosa.
,,A pristanem ja tomuto mestu?“
,,Ty si ako dobré chilli, hodíš sa ku všetkému.“
Zasmiala sa, ale iba tak tlmene. Ako keď dostanete pekný kompliment a nepotrebujete ho komentovať. Mávali sme krásne adoračné chvíľky.

Hrozil som sa dňa, keď škola skončí a ja sa budem musieť vydať kamsi do sveta bez nej. Alebo skôr som sa bál toho, čo si ona počne bezo mňa. Pri kom bude zažívať tie čriepky radosti, pri ktorých vyzerá ako Picassov obraz po troch panákoch. Nechcem znieť namyslene, ale nikto v jej živote neznamenal toľko, čo ja. Na nikoho sa tak nepozerala.

A jedného dňa som si v mojej novej dospelej realite uvedomil, ako dávno som o nej nepočul. Spomínate si, aké to je, zabudnúť na priateľov, ktorí pre vás znamenali tak dlho celý svet? Vzťahy po výške často končia, pretože ich nikto neudržiava pri živote. Občas vám niekto napíše a zavolá vás na pivo, ale ak odmietnete dva-tri krát, už sa nikto neunúva. Ľudia majú priveľa práce s rodinou, deťmi a hypotékami a nemajú čas sa kamarátiť ďalej. To ale nie je správne. A hneď, ako mi to došlo, zdesil som sa, čo sme to dopustili a zavolal jej.
,,Haló?“ zdvihla, ale jej hlas bol celkom iný, ako som si pamätal.
,,Sega?“
,,Áno?“
,,To som ja, Vincent,“ bol som trochu vykoľajený z jej tónu.
,,Viem kto si, nie som dementná,“ odfrkla. ,,Potrebuješ niečo?“
,,Nie, len som chcel vedieť, ako sa máš.“
,,Si si istý? Lebo mne ľudia volajú len vtedy, ak majú výčitky svedomia.“
,,Hneváš sa na mňa?“
,,Prečo? Lebo v momente, ako si dostal diplom, si zabudol, že existujem?“
,,To tak nebolo…“
,,Vieš, čo je to apoptóza?“ spýtala sa nakoniec.
,,Spomínam si. Programovaná smrť bunky.“
,,Tak to sa pred dvoma rokmi stalo s našim priateľstvom.“
A zložila.

Na displeji mi ostalo jej meno.
Sega – posledný hovor: 02:16 min.
A ja som vedel, že to nebola rozlúčka.
To bol nekrológ.

Ani som si neuvedomil, kedy začali byť moje stredy také tiché. Občas chodievam cez naše mesto, okolo kaviarní, v ktorých sme presedeli mladosť. Mnohé sú dnes z technických príčin zatvorené, ako jej srdce. Občas sedím sám v tej istej reštaurácii, kde kedysi jedla tie svoje špagety, a pozerám na prázdnu stoličku oproti sebe. Niekedy si predstavujem, že vkročí dnu – veľké ryšavé vlasy zviazané v čudnom drdole, omáčka na tričku, vtipná príhoda na jazyku a pohľad, ktorý hovorí, že som najlepší chlap na svete.

Myslím, že všetky veľké priateľstvá majú v sebe trochu biológie. Najprv sa delia, rastú, zdieľajú energiu – a keď príde čas, zaniknú, aby uvoľnili miesto niečomu novému. Niektoré bunky však odmietajú zomrieť. Hovorí sa im spomienky. A tie, nech sa deje čokoľvek, mutujú ďalej – nosia v sebe mená, hlasy, vôňu ľadovej kávy a repliky, ktoré si pamätáme navždy. Ale môj pareidolický mozog si odmieta priznať fakt, že už sa mi jej tvár nebude zjavovať na hriankach ani na displeji telefónu.

Raz, keď už som to nemohol vydržať, rozhodol som sa, že si ju vezmem späť. Kúpil som malý dom na kopci, z ktorého sme sa pozerávali na mesto, sadol som si na zadok a tak, ako som jej kedysi dávno sľúbil, začal som písať. Začal som písať o nej. O všetkom, čo vo mne zapálila aj uhasila.

Trvalo to mesiace. Rána, keď som pil studenú kávu a večery, keď som sa rozprával s prázdnym priestorom oproti sebe, ako keby tam stále sedela. Každé slovo som ťahal z mokvajúcej rany, do ktorej som si sypal soľ… a kusy skla. Lebo umelec má predsa trpieť! Keď som dopísal poslednú vetu, vedel som presne, komu ten rukopis dám prečítať ako prvému. Zazvonil som pri jej dverách a otvorilo mi akési umiernenejšie dievča. Vlasy mala tmavšie, smiech tichší, pohľad zdržanlivejší.

„Agostina Segatori prežila svojho Vincenta. Ale nie jeho dielo. Tebe sa to snáď podarí,“ podal som jej zviazaný štós papierov s mojím menom na obale. Držala moju knihu v oboch rukách a ja som si po rokoch mohol vychutnať ten pohľad, vďaka ktorému som dnes tým, kým som.

Sú takí ľudia, ktorých by mali zažiť všetci – tí, ktorí sa nestanú vašim príbehom, ale dôvodom, prečo ste ho začali rozprávať.