kontroverza

,,Si hore, však?“ napísal som jej po nekonečne dlhej dobe, čo som o nej nič nepočul. Vedel som, že nespí, hoci ani po tých rokoch neviem, ako to môžem vedieť. Skrátka to cítim. Bolo chvíľu po štvrtej ráno.
,,Alečo… dobří holuby a zlí ex se vracejí,“ napísala s kopou bezočivých smajlíkov. Uvedomil som si, že vždy, keď mi od nej príde správa po dlhej dobe a nie je plná nenávisti, zášte alebo pasívnej agresivity, celkom mi to stačí. Lebo ľudia sú často nepredvídateľní, ale ona nie. Ona je vždy rovnako veľkorysá. Asi preto, že ma má za zľahka postihnutého, tak ma neberie zas tak vážne.
,,Poď fajčiť,“ povedal som rozospato do prednej kamery, keď prijala môj videohovor. Vyzerala tiež čarovne s tvárou odtlačenou od vankúša a očami unavenými od scrollovania tiktoku, ktorý ju mal udopamínovať nasmrť, ale nevydalo.
,,Tak dobre,“ prikývla, vstala a odkráčala do obývačky. Keď si sadla na gauč a vytiahla tácku s tabakom, všimol som si, že jej prsia vyliezajú z lascívnej nočnej košeli ako bóje na chorvátskom pobreží.
,,S kým tam si?“ znel som na moment asi trochu žiarlivo. Zasmiala sa.
,,Sama som, s kým by som bola, čo je to za kokotské otázky?“ krútila strapatou hlavou a balila si obrovského jointa.
,,Ty už to fajčíš ako cigarety?“ smial som sa pre zmenu ja. ,,A prečo spávaš takto, keď si tam sama?“ ukázal som na jej okázalý outfit.
,,Šak lebo chcem byť pekná aj len tak, sama pre seba,“ mykla ramenom a olizla jednu stranu stovkového papieriku, ktorý potom šikovne zrolovala do bejzbalky. Som si istý, že vzhľadom na jej pochybné vzdelanie, mala balenie jointov ako predmet na škole aspoň za dva kredity.
,,Alebo si vedela, že ťa dnes budem chcieť vidieť a nahodila si sa, aby si mi akože nenápadne spôsobovala erekcie, ktoré mi nedovolia zaspať,“ zašomral som.
,,Preto nespíš? Lebo ti stojí?“ zaksichtila sa odsudzujúco do kamery s brkom v ústach.
,,Vyzeráš jak Pepek Námorník, ty fetka,“ rozosmial som sa a vlastne mi hrozne odľahlo, že sa môžeme rozprávať tak, ako keby sme si nezničili desať rokov života.
,,Čo potrebuješ, fešáčik, povedz,“ vyšla na balkón a zapálila si.
,,Vlastne nič, len som ťa chcel vidieť a spýtať sa, či sa máš dobre,“ sadol som si na verandu a zapálil si tiež.
,,Mám sa rovnako, ako ty, na tom sme sa pred rokmi dohodli. Nemusíš sa pýtať, ako sa mám, vieš, ako sa mám!“ prekrútila očami. A mala pravdu, nemalo zmysel to rozporovať. Tomuto ezo bullshitu som aj nechcel veriť, aj som svoju skepsu po rokoch vzdal, lebo dôkazov bolo priveľa a vysvetlení primálo.
,,Tak potom som len chcel pozdraviť tvoje prsia a dať si s tebou cigu,“ oprel som si telefón o kvetináč a usmieval sa na ňu.
,,To je od teba ale veľmi pekné, moje prsia pozdravujú späť,“ stiahla si výstrih o kúsok nižšie.
,,Zdvihla by si mi, aj keby si tam nebola sama?“
,,Iste, zdvihla by som ti vždy,“ hodila rukou skoro urazene.
,,Prečo preboha?“ ja by som si na jej mieste nezdvihol nikdy, ak mám byť úprimný.
,,Lebo ak mi voláš, je to dôležité. Možno nie informačne, možno len tak… ako efekt motýlích krídel. Keby som ti nezdvihla, možno by sa stalo čosi zlé. Neviem, nikdy by mi nenapadlo nezdvihnúť ti telefón,“ naozaj tak vyzerala. Ako niekto, komu by to nikdy anilen neprišlo ako možnosť. Zvláštne dievča.
,,Čím sa teraz bavíš?“
,,Vymýšľam divné merche k mojim poviedkovým sériám. K Brunovej budem mať aj kaser, rezač pásov v aute alebo hrebeň, ktorý je vlastne bodák,“ keď hovorí o niečom, čo ju nadchýna, mám ju najradšej. Málokedy je spokojná sama so sebou, sú to vzácne chvíle. O to viac si ich viem užiť. ,,Každý si už adoptoval nejakú poruchu, ktorej sa bude PR-ovo venovať, ale koho už dnes zaujíma depresia. Je to totálne out. O ADHD a autizme už tiež vie každý všetko. Tak som hľadala, čomu rozumiem najlepšie ja… myslím, že idem cieliť na ľudí so štokholmským komplexom,“ vyprskala a ja s ňou.
,,To je dosť dobrý nápad, taká neprevarená diagóza a pritom ňou trpí kopa žien. Alebo možno len ty tak veľmi, že som si to personalizoval už na hocikoho s prsiami.“ Nie je na svete veľa ľudí, ktorí by fantazírovali o tom, aby ich niekto zavrel do pivnice. Teda… dúfam. Ale často to bola podprahová informácia v nejednom jej príbehu. Človek by sa o ňu aj bál, keby nevedel, že má viac šťastia ako rozumu. A to je dosť chytrá, not gonna lie.
,,No takže tak. Tým žijem teraz. Uvidíme, čím zajtra,“ zívla.
,,Dostanem tričko?“
,,Tričko. Šálku. Koženú bundu. Zrkadlovky. Vankúšik do lietadla… Budú to celkom sympatické kolekcie si myslím. Lebo teraz budem chvíľu robiť módu. Jak tí ľudia, čo sú vyučení automechanici, ale idú do gastra. Hádam nebudem mať žiadne kuracie prsia s broskyňou v ponuke,“ vzdychla si.
,,Spomínam si, ako si mi rozprávala, že by si chcela byť ako Gertruda Stein. Tak si vzala tie 20. roky vážne, že teraz sa do teba reinkarnovala na chvíľu Coco Chanel,“ pred veľa rokmi sme mávali chvíle, že sme spolu diskutovali o jazzovom veku. A v tých spomienkach sa dodnes rád strácam. Nikdy som nestretol niekoho, kto by tak pohŕdal Hemingwayom ako ona. Pamätám si, ako sa v jednej divokej rozprave o tom, že jeho dielo je len zúfalo-patetický pohľad do mužského vnútra, v ktorom nič nie je a že samotný Hemingway je len ožran s PTSD z vojny, ktorý v delíriu píše sračky bez nápadu, tak rozohnila, že som si myslel, že jej budem musieť pripomenúť, že my demokraté knihy nepálíme.
,,Nie je na tom nič nové, ale ľudia majú radi vtipný copywriting. Teda, ja mám. Šak ja to vlastne robím pre seba a možno sa to bude páčiť ešte niekomu inému,“ mal som rád tento jej – robím to, lebo sa mi chce – prístup. Jej sa tak hocičo chcelo a potom to bavilo milión ďalších ľudí.
,,Máš rozpísané niečo zaujímavé?“
,,Neviem, či zaujímavé. Mám rozpísanú svoju prvú neromantickú sériu. Roadtrip o chlapíkovi, ktorí uteká pred sebou samým a svojou rodinou. Ale nie som si istá, že to bude niekto čítať.“
,,Prečo tvoje postavy stále niekam utekajú?“ priblížil som sa tvárou ku kamere pre zdôraznenie dramatického efektu tejto otázky a ona sa zasmiala. Nahlas a do ticha.
,,To by som aj ja kurva rada vedela,“ jej smiech sa rozliehal oboma našimi štvrťami a to sme od seba boli tisíce kilometrov. ,,Možno o tých útekoch budem písať dovtedy, kým ich nepochopím. A keď zistím, prečo ľudia utekajú, začnem písať o… čo ja viem, o superhrdinoch, čo nosia bielizeň pod elasťákmi a nie naopak,“ fúkla mi dym do digitálnej tváre a chvíľu sme sa na seba len tak pozerali.
,,Vymysli nového superhrdinu. Takého štýlového. Nie furt nejakú sirotu, čo mala fucking luck. To už nikoho nezaujíma.“
,,Jedného mám v hlave už chvíľu. Volal by sa Paradox. A jeho superschopnosť, či skôr prekliatie, je premieňanie slov na skutky. Hocičo povie, to sa stane. Preto je dosť tichý a keď už rozpráva, dáva si pozor na to, čo hovorí. Dokáže, napríklad, aj rozdvojiť čas. Ak sa rozhoduje medzi dvoma variantami, vie sa pozrieť, ako by ktorá dopadla v budúcnosti. Lebo, okrem iného, vie meniť budúce spomienky. Nie to, čo sa stalo. Ale to, čo sa môže stať. Je to celkom týpek,“ napila sa z fľašky na stole.
,,Čo to piješ?“
,,Ibištekový ľadový čaj. Som jak pilates mummy, dopiče,“ prekrútila buľvami.
,,Uhm. Len som si chcel predstaviť, ako chutíš… Počuj, ako si to myslela, že by si mi zdvihla vždy, lebo ak ti volám, je to dôležité?“
,,Wau, niekomu dochádza po hodine… Well, podľa mňa sú situácie, v ktorých by si volal iba mne. Napríklad 5 minút pred samovraždou alebo tak. Prišlo by mi dôležité zdvihnúť, mohlo by to byť naposledy,“ mykla ramenom a oprela sa o stenu za ňou.
,,A keby si ty bola 5 minút pred samovraždou, tiež by si volala mne?“
,,Hmm… to je možno jediná situácia, kedy by som volala ja tebe.“
,,To je pravda. Ty si mi vlastne nevolala vôbec nikdy… Mal by som ťa odhovoriť?“
,,Nie. Ani ja by som ťa neodhovárala. Len by som sa rozlúčila. Vidíš, to bude ďalšia superschopnosť Paradoxa… bude môcť umrieť iba vlastnou rukou! Inak je nesmrteľný. Kým sa sám nerozhodne.“
,,Tvoje prijatie smrti ako konceptu mám vlastne veľmi rád,“ priznal som. Máme za sebou veľa diskusií o smrti. A životoch, ktoré sme tu podľa nej už prežili. ,,Asi by som ti mal volať častejšie. Aj len tak, keď nič nepotrebujem. Aby si sa nebála, že sa chcem zabiť, vždy, keď uvidíš na obrazovke moje meno. Ako ma máš vlastne uloženého?“ spýtal som sa a hoci tam bola ešte celkom tma, prisahal by som, že sa zapýrila.
,,To sa nikdy nedozvieš!“
,,Hmmm, čosi ako… Mr. Hollywood? Alebo Láska môjho života? Alebo tak?“ doberal som si ju, lebo v rozpakoch je najkrajšia.
,,You wish!“ zaksichtila sa. ,,Inak, veď aj teraz voláš iba tak a nič nepotrebuješ.“
,,Vlastne to tak celkom nie je. Potreboval som roztrúsiť – aj požrať – nejaké omrvinky pozornosti. Poznáš ma,“ myslím, že sme nado mnou obaja už zlomili palicu.
,,Inak… nikdy za tie roky si mi nevolal, keď si niečo potreboval. Volal si mi len vtedy, ak si mi chcel opitý povedať, že ma miluješ alebo vtedy, keď nám obom zo seba tak jebalo, že by to nikto iný nepochopil. A vlastne, to zas nebolo tak často,“ niekedy, keď som s ňou hovoril, bolo mi ľúto, koľkokrát som to za tie roky dojebal. Na druhej strane, nesie ma so sebou už vyše dekády a to som fakt kurva ťažký na také malé dievča, tak na tom všetkom asi čosi bude. ,,Hm, omrvinky pozornosti,“ zamyslela sa. Poznám ten úsmev. Tak vyzerá, keď vymyslela niečo, čo sa jej páči.
,,Máš nový merch?“ zasmial som sa.
,,Je to pekná metafora… breadcrumbs feeding. Predstavila som si pyramídu z omrviniek. Ako si oliznem prst a naberiem z vrchu len tak dve-tri… a strčím ti ho do úst. Má to takú atmosféru, ako keď ťa niekto zavraždí pri tom, ako ťa šuká,“ fajčila a premýšľala nahlas.
,,Akože, trochu Burton, trochu Hitchcock, trochu Martha Stewart?“
,,Yeah, kind of…“ počul som z jej obývačky nejakú hudbu, keď dofajčila a vošla dnu.
,,Čo to počúvaš?“ zamyslel som sa, či na to neprídem, ale tú melódiu som nepoznal.
,,Novú Taylor,“ uškrnula sa. ,,Napísala song o tom, že jej frajer má fakt veľký dick,“ zdvihla ľavé obočie.
,,Ale no… we listen and we dont judge! To nie je nič, čo by si ty sama neurobila už asi miliónkrát!“ prišlo mi čarovné, že dokáže byť pohoršená nad niečím, čo sama robí na dennej báze.
,,Tak ale to je moja poetika, nie jej. Ale všetky sme za ňu nadšené a prajeme jej len to najlepšie,“ dala zvuk hlasnejšie.
,,Dosť ma baví, že ľudia ako ty sa zväčša radi tvária intelektuálne nadradene a ja nehovorím, že nemôžu, ale je to menej cute, ako keď niekto s mozgom prizná, že je swiftie a s napätím očakáva novú sériu Love is blind,“ som fanúšikom tejto časti jej autentickosti, pri ktorej si človek povie – she is just a girl. Smart girl, but… just a girl. Je v tom istý kus sympatickej zraniteľnosti, ktorú mám na ženách rád.
,,Nie je na tom nič zlé, milujem dobrú komerciu. Showbiz je zábava, ak chceš posolstvo, choď na poštu,“ roztancovala sa v pomalých pohyboch na ďalší song. ,,You can call me honey, if you want,“ slabé svetlo z lampy vytváralo na stene krásne tiene z jej strapatých vlasov a presvetľovalo jej nočnú košeľu len na toľko, aby som si vedel domyslieť, čo je pod ňou. Hoci si nemyslím, že niekto na svete pozná jej telo lepšie ako ja. Už som zrátal a pomenoval všetky jej znamienka a jazvy.
,,Volal ťa tak niekto?“
,,Honey? Nie,“ pokrútila hlavou.
,,Ako ťa vlastne volali muži tvojho života?“
,,Každý inak, nikto menom. A teba?“
,,Myslím, že ma všetky volali menom… okrem teba,“ to je vlastne zaujímavé zistenie, nikdy som si to neuvedomil.
,,Štúdie dokazujú, že prezývka znamená bližší vzťah, ako keď človeka oslovuješ menom. Ale môžeme veriť hocičomu, čo začína slovami – Americkí vedci zistili? Who knows. Mne je divné volať menom ľudí, ktorých ľúbim. Nie? Neni to divné? Je to dosť divné,“ prikývla.
,,To asi je, Mňau… to asi je,“ chvíľu sme sa na seba potichu pozerali, kým Miss Americana spievala o žalostnom osude Shakespearovej Ofélie.
,,Vieš, že si ma tak začal volať dávno predtým, ako som mala mačku? Asi tak s dvojročným predstihom. Prečo si na mňa mňaukal? Prečo vôbec mňaukáš na ľudí?“
,,Nemňaukám na hocikoho… hovorím na ľudí tak, aby mi rozumeli. Na Nemcov po nemecky, na Američanov po anglicky, na idiotov nehovorím vôbec a na mačky mňaukám,“ rozhodil som rukami a ona sa tak úprimne zasmiala, že som na moment v jej očiach vidiel, že keby som chcel, začala by ma mať znova rovnako rada, ako keď mala len čosi málo cez 20 a nedávala na seba pozor ani trochu.

Vo vnútri za mnou sa zasvietilo v kuchyni a môj výraz aj pocit sa okamžite zmenili. A jej tiež. Nemusel som vlastne ani nič povedať, obaja sme vedeli, že dnešné omrvinky sú dojedené.
,,Som nakrmený, späť do reality,“ zamával som jej.
,,Bon apetit.“
,,Daj na seba pozor, Mňau.“
,,You too, Captian,“ zamávala tiež a obrazovka sčernala.

Zhlboka som sa nadýchol a otvoril balkónové dvere. V kuchyni pri linke stála moja žena zalievajúc si jačmeň.
,,Čo nespíš?“ zarazila sa.
,,Nešlo mi. A bol som… hladný,“ vzdychol som. V ruke držala chlieb a natierala ho maslom.
,,Chceš tiež?“ podávala mi ho. Odždibol som si z kúska kôrky a strčil si ho do úst.
,,Viac mi netreba,“ usmial som sa, spokojne vošiel do kúpeľne a stál pod prúdom teplej vody tak dlho, kým som ten album nedopočúval. A bolo to presne tak dlho, aby som zo seba zmyl ten life of a showboy, do ktorého som sa pred rokmi zamotal a stále neviem, ako z neho von.